Posledná rozlúčka s umelkyňou, opernou divou Helenou Zahradníkovou

Zajtra v stredu 25. marca bude v bratislavskom krematóriu posledná rozlúčka s opernou divou Helenou Zahradníkovou, rodenou Gmucovou. Posledná rozlúčka s umelkyňou, opernou divou Helenou Zahradníkovou, rodenej Gmucovou bude v stredu 25. marca v bratislavskom krematóriu o 15.30 hodine. Jej umelecké srdce dotĺklo 18. marca 2009 a ostávalo len päť dní, aby sa tento týždeň v pondelok 23. marca dožila 87 rokov.

Helena Zahradníková-Gmucová sa narodila 23. marca 1922 v Levoči. Bola sirotou od 13 rokov. Utiekala sa k prírode. Veľmi ľúbila Vysoké Tatry, kde preliezla takmer všetky končiare so svojimi bratancami. Hory jej dodávali energiu, a preto vynikala vytrvalosťou a húževnatosťou. Vždy stála pevne na svojich nohách. Skaly a vôňa kosodreviny jej dodávali silu poctivo pracovať, pritom skromne žiť, slúžiť umeniu a divákom, a predovšetkým zostať sama sebou. Pozoruhodnosťou je, že ako 74-ročná vyšla na Téryho chatu, ktorá sa nachádza vo výške 2015 metrov nad morom. Do Vysokých Tatier chodievala najmenej dvakrát ročne dovtedy, kým jej to zdravie a sily dovolili.
Pôvodne sa mala stať lekárkou, ale spev a divadlo jej učarili natoľko, že sa stali pre ňu silnejším putom, ktoré napokon pri voľbe štúdia zvíťazilo. Štúdium na konzervatóriu začala tajne a ostatná rodina o tom ani nevedela.

Úspešná profesionálna dráha speváčky sa začala po absolvovaní štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Ako sólistku opery ju do vtedajšieho Národného divadla v Košiciach angažoval
vtedajší šéf košického divadla Janko Borodáč. S touto divadelnou scénou, kde pôsobila od roku 1949 do roku 1982, bol spojený celý jej umelecký život.

Počas tohto obdobia vytvorila vyše 70 nezabudnuteľných postáv. Patrí do generácie spevákov, formujúcej sa v neľahkých podmienkach, a aj vďaka nekonečnej obetavosti, láske a oddanosti k divadlu, vtlačila pečať profesionality.

Už ako mladá operná speváčka upútala zdravým zjavom, priebojným hlasom - dramatickým sopránom. Debutovala s titulnou postavou v Moniuszkovej opera Halka, spievala Tatianu v Eugenovi Oneginovi, Katrenu v Krútňave, Miladu v Daliborovi, bola prvou slovenskou Šárkou v rovnomennej opere.
Postupne jej dramatický soprán našiel uplatnenie v exponovaných úlohách talianskeho repertoáru. Bola skvelou Aidou, Toscou, Giorgettou v opere Plášť, Santuczou v opere Sedliacka česť. Vynikala aj v náročných nemeckých partoch opernej tvorby ako Alžbeta i Venuša v opere Tannhäuser alebo Leonóra vo Fideliovi. Vytvorila tiež nádherné postavy českej a slovenskej opery ako Jenúfu v opere Jej pastorkyňa, Rusalku i Cudziu kňažnú v opere Rusalka, Káťu v Káti Kabanovej aj Ľutomíru vo Svätoplukovi.
Najkrajšie spomienky mala na predstavenie Toscy, v ktorom spievala s gruzínskym tenoristom Zurabom Andžaparidzem. Často spomínala aj na premiéru Dalibora, kde jej partnerom bol Lubomír Havlák z Národného divadla v Prahe. Spievala aj s talianskym spevákom Bardinim, ďalej P.Kočím, B. Blachutom, G. Pappom, F. Zvaríkom a ďalšími speváckymi domácimi aj zahraničnými osobnosťami.
Neraz hosťovala na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave, či v rámci rôznych divadelných festivalov, alebo počas výmenných predstavení medzi jednotlivými divadlami. Svojím zjavom a hlasom upútala aj viacero zahraničných scén.
S košickým divadlom a doskami, ktoré znamenajú jedinečný čarovný svet, sa po 33 rokoch rozlúčila v predstavení Mascagniho opery Sedliacka česť ako Santuzza.

Po odchode z košického divadla žila v hlavnom meste Slovenska, kde bola členkou Senior klubu pri Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Informácie poskytla dcéra Miroslava Zahradníková