Štefan Nižňanský: Sny treba žiť, nie snívať

Na Slovensku sa úspech neodpúšťa, konkurencia bdie a duševní maloroľníci sú pripravení ukradnúť Vám aj myšlienku z hlavy...

1. Ako by ste sa zhodnotili ako človek?
Podľa mňa som vzdelaný, slušne vychovaný človek rodinného typu, demokrat, pracovitý, cieľavedomý...
Keďže som narodený v znamení Panny, tak aj dochvíľny a veľmi precízny.

2. Poznáme Vás z televíznej obrazovky, kedy ste nám ako prvý povedali o demonštráciách na námestiach a "nežnej revolúcií" vôbec.
To súvisí s tým, že mi osud alebo náhoda dožičili v živote už viac krát „byť pritom“ keď sa niečo závažného okolo nás dialo. Zobral som na vedomie - aj som si už na to zvykol - že sa mi moje túžby a sny plnia. Myslím, že sny treba žiť, nie ich len snívať...Tak tomu bolo v prípade snov ešte z prelomu základnej školy a gymnázia byť novinárom a stať sa televíznym moderátorom, pracovať pri hokejovej reprezentácii a pod. Neskôr sa sny viac menili na túžby, ciele, konkrétne projekty. Ale v tom čo ste sa pýtali je aj istá osudovosť. Keď som sa v tej situácii ocitol, robil som si svoju prácu a ako vždy, aj vtedy som sa ju snažil robiť čo najzodpovednejšie a najlepšie k daným okolnostiam. V tom revolučnom týždni, keď som od pondelka moderoval federálne Televízne noviny som tušil, že ide o prelomové obdobie. Bol som a som rád, že som bol pri tom, že ten zápas o pravdu a novú podobu usporiadania spoločnosti sme museli najskôr zviesť každý vo svojom vnútri, v najbližšom okolí a v mojom prípade aj cez televíznu obrazovku.

3. Nebáli ste sa?
Klamal by som, keby som teraz hrdinsky vyhlásil, že nie. Plne som sa však venoval zvládnutiu toho obrovského prílivu správ, informácii i dezinformácii, ktoré sa vtedy na nás zo všetkých strán valili a naozaj nebol čas myslieť ani na zadné „kolečká“ alebo na niečo, čo nazývate strachom...Pred čím, pred zodpovednosťou vzhľadom k práci, ktorú som robil? Ak by som sa primitívne prvoplánovo bál nejakých dôsledkov, zdupkal by som z televízie už dávno pred Novembrom ´89. Strach som pocítil len v konkrétnej situácii keď sa ma záhadní chlapíci, ktorí ma v strede týždňa čakali po vysielaní na vrátnici opýtali, či chcem vidieť ešte svoju rodinu. Hneď som volal manželke aby zobrala deti a odcestovala k mojim rodičom vtedy bývajúcim v Dunajskej Strede. Alebo keď som zistil, že na ubytovni na Petřínach sa nejakí chlapíci na mňa pýtali a zisťovali, kde presne bývam. Dokonca som zistil, že sa dostali aj do služobného bytu. V sobotu, keď nám anonym oznámil, že v Televíznych novinách máme bombu, bral som to ako primitívne zastrašovanie a išiel som do štúdia - vysielali sme.

4. Ako reagovala Vaša rodina a priatelia? Podporovali Vás, súhlasili s Vašim konaním?
Rodina ma vo všetkom podporovala a najsilnejšiu oporu som mal a mám v manželke a v mojich dnes už dospelých deťoch. Priatelia i kolegovia v Bratislave hneď od začiatku týždňa zaregistrovali výrazný rozdiel v tom, čo sme vysielali my v Prahe a čo ešte v stredu i vo štvrtok prinášali iné médiá. Držali palce a skôr sa pýtali ako to, že my niektoré témy otvárame, hoci napr. rozhlasová stanica Hviezda v Prahe i celoštátne denníky si to nedovolili.

5. V roku 1989 ste vyhrali celoštátnu anketu " Sympaťák roka", dnes sa udeľuje ocenenie Osobnosť televíznej obrazovky (OTO).
Komu toto ocenenie najviac prajete?
Danielovi Krajcerovi. To je novinár a moderátor, ktorý v dnešnej dobe spĺňa všetky kritériá. Vidieť to na jeho príprave, prejave, rozhľade, komunikačných zručnostiach. Je jedným z mála, ktorí majú prirodzený rešpekt u politikov a zaslúžené uznanie u divákov. V súkromnej škole moderátorov, ktorá vznikla a funguje pod vedením Evy Bacigalovej už rok pri Inštitúte modernej komunikácie, sa snažíme poslucháčom vštepovať, že ozajstný moderátor sa nesmie uspokojiť s pozíciou – prepáčte za výraz : „čítacej hlavy.“
To je práca pre tvorivých a rozhľadených novinárov, s výrazným autorským prístupom. Mnohí ďalší, ktorí sa síce radi či rady pre ich častú frekvenciu na stránkach bulváru nechávajú titulovať ako celebrity, sú len modernejším stelesnením bývalej televíznej profesie : hlásateľ. Veľká časť z nich len s peknými tváričkami
odčíta text, ktorý im napísal niekto iní. Je to fajn, je ich treba, ale nazývajme ich podľa toho.

6. Keby ste mali porovnať žurnalistov vtedy a dnes, v čom sa najviac líšia? Nie je to dnes už viac o kráse, kulte osobnosti ako o profesionálnej žurnalistike?
Nerád porovnávam neporovnateľné. Už naša doba a miesto i možnosti novinárov boli vtedy iné, ako je to dnes. Vtedy sa nemohol stať moderátorom niekto, kto neprešiel dlhším obdobím prípravy, reportérskou a redaktorskou praxou. A aj po rokoch práce na obrazovke sme chodili na tréningy s odborníkmi, boli sme priebežne hodnotení, dokonca sme museli absolvovať veľmi náročné profesionálne, inteligenčné testy a skúšky, podľa ktorých účinkujúcich rozdelili do viacerých kategórií. Kto dostal A, mohol moderovať aj najnáročnejšie relácie a komentovať priame prenosy. V kategórii B boli kolegovia s istými drobnými výhradami, no vhodní pre moderovanie a vysielanie aj živých relácií na národnom okruhu. V C-éčku s obmedzením len na relácie vopred nahrávané na záznam. Do D kategórie zaradili redaktorov, ktorí smeli v reportážach nahrávať len komentár. Kto dostal E nehodil sa pre prácu v televízii, či už kvôli vzhľadovým, hlasovým dispozíciám, no aj pre nepružnosť v reakciách, neschopnosť štylizovať a pod. Kategórie neboli uzavreté raz a navždy, ľudia mohli postupovať oboma smermi, o čom rozhodovali spomínané skúšky. Nič ťažšie som v živote nezažil, ale mnohým známym a populárnym osobnostiam z dnešných elektronických médií by som to odporučil. Zoznam účinkujúcich by sa prudko zredukoval.

7. Mali ste Vy ako novinár nejakú obľúbenú tému, trebárs spravodajstvo, šport, kultúra?
No, okrem tých mojich „povinných jázd“ (bol som parlamentným spravodajcom) a moderovania Televíznych novín i Aktualít, som najradšej nakrúcal reportáže v teréne. Nevyhýbal som sa ani horám, baniam, vojenským priestorom, jednoducho oblastiam, kde sa mnohým kolegom nechcelo ísť. Najradšej som mal ale hory a šport – hokej. Vždy keď sa naskytla príležitosť, s radosťou som vycestoval do Tatier za našim kameramanom Jurajom Weinczillerom, ktorý bol i členom horskej služby a výborným kamarátom. V priebehu týždňa sme nakrútili aj päť-šesť reportáží na rôzne témy alebo tzv. seriál, ktorý sa vtedy vysielal v jednom týždni v Aktualitách k danej téme. Mal som množstvo priateľov aj medzi hokejistami a malého syna, ktorý sa tomuto športu venoval od šiestich rokov. Takže som do vysielania TN zopár razy nakrútil aj „sobotnú reportáž“ z tohto prostredia – no iným pohľadom ako očami šporťáka.

8. Ako ste sa zdokonaľovali ?
Štúdiom, prácou a vnímaním rád starších kolegov, odborníkov na VŠMU, jazykovedcov a pozeraním sa okolo seba. Ešte raz, pozeraním sa okolo seba, nie do seba.

9. Aj vy ste boli mediálne známy, ľudia Vás spoznávali. Ako ste to prežívali, vôbec pociťovali ste tlak verejnosti na seba, na Vašu rodinu?
Patril som medzi špičkových moderátorov ČST a ľuďom som chodil raz za mesiac na celý týždeň do obývačiek cez zvučku Televíznych novín, o pár dní neskôr v tom istom mesiaci ešte raz na celý týždeň
v Aktualitách. Okrem toho som nakrútil a odvysielal mesačne 14 až 30 správ či reportáží. Ja som popularitu nikdy necítil ako tlak. To že ma ľudia poznali, zdravili alebo aj oslovili na ulici som bral ako súčasť práce. Nikdy som sa nechoval alebo nežil tak, aby to nemohli vidieť moji diváci. Manželka to ale cítila inak. Ona je citlivejšia na súkromie. No a naše deti to brali už od malička akosi prirodzene, zvykli si na to, hoci to nezneužívali. Začalo im to zrejme prekážať až v dospelejšom veku, keď sa každý človek presadzuje sám ako osobnosť.

10. Spomínali ste aj hokej. Viem o Vás, že ste autorom a tvorcom Siene slávy slovenského hokeja, čo Vás viedlo k tejto myšlienke? Bola to láska už k spomínanému hokeju a športu?
Iba z lásky by niečo také nevzniklo. Keď ma môj priateľ Dušan Pašek v roku 1997, ako novozvolený prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja, oslovil a ponúkol prácu hovorcu zväzu a hokejovej reprezentácie, predložil som vtedajšiemu vedeniu ucelenú koncepciu PR aktivít. V nej som navrhol riešiť aj otázku pritiahnutia veľkých mien slovenského hokeja do spolupráce so zväzom a principiálne riešiť aj otázku vzdania náležitej úcty hokejovým osobnostiam minulosti. Vypracoval a predložil som aj autorský projekt Sieň slávy slovenského hokeja ©, ktorý Výkonný výbor SZĽH prijal. No nič viac v tom nik nekonal. Po Pašekovej smrti prišlo nové vedenie, na čele so Širokým, a tak ako to bývalo kedysi za zväzáckych čias - zostalo to aj ďalej : „čo si si vymyslel, to si aj urob“. Tak nezostalo iné ako chodiť, hľadať a riešiť možnosti uvedenia projektu, ktorý obsahuje duševné vlastníctvo, energiu a všetko čo s tým súvisí do života. O to je teraz zaujímavejšia situácia, že ľudia na zväze, ktorí sa na vytvorení Siene slávy ničím, ale naozaj vôbec ničím nepodieľali, si chcú projekt, značku a autorstvo privlastniť a odcudziť mi moje autorské práva a právo na ochranu duševného vlastníctva. Ale na Slovensku je to tak. Duševným maloroľníkom vždy viac vyhovuje parazitovať na tom, čo iný vytvorí a keď to funguje, tak mu to vziať alebo ho odstaviť.

11. Okrem športu aj radi cestujete. Niekoľkokrát ste vystúpili na Rysy, ale máte radi aj exotiku, navštívili ste Kubu aj s Jánom Fulem. Ten na Vás prezradil aj rôzne pikantné príhody z Rysov, tak ako to vlastne bolo?
Je pravda, že cestujem rád. Tých príhod z Rysov za 13. rokov mojej práce v televízii bolo veľa. Ale keď spomínate Janka Fulleho, tak asi tuším... Ešte keď bol študent, mali sme ho pri sebe na prax v Tatrách a zobrali sme ho aj s dvoma vojakmi na výstup ako pomocníkov. V deň výstupu vládnej delegácie však kameraman zaspal, takže sme doháňali vyše hodinovú stratu. „Vzali sme to“ horolezeckou skratkou a na Chatu pod Rysmi k Viktorovi Beránkovi sme sa dvaja s Jurajom dostali v rekordnom čase. Batoh s kamerou som zobral od jedného z vojakov na svoj chrbát, no nášmu tempu zvukár ani Janko s vojakmi nestačili a kdesi zaostali. Ďuro Weincziller spomaľoval cez vysielačky Horskej služby delegáciu ako sa len dalo a tak sme sa na vrchol Rysov dostali zarovno s vtedajším premiérom Petrom Colotkom. No nebol zvukár... Po chvíli rozpakov, keď ostražití pobočníci predsedu vlády už čosi šípili...som sa vynašiel a požiadal kolegov z Krátkeho filmu, aby požičali zvukára. Rozhovor sme teda do vysielania zabezpečili. Zbehli sme do Športcampu, nakrútili ešte jednu reportáž o súťažiach a odoslali vlakom film aj so zvukovou páskou do štúdia v Košíciach. Aké však bolo moje prekvapenie, keď chvíľu pred začiatkom vysielania Televíznych novín zavolal šéfredaktor, ktorý nás okamžite odvolal z podujatia, vraj tam len chľastáme a nič nerobíme. Laboratóriá vyvolali film, na ktorom nič nebolo. Kameraman Juraj totiž pri vyberaní filmu v čiernom vreci na Chate pod Rysmi omylom uložil do krabičky neexponovaný film...Takéto niečo sa dnes, v dobe digitálnych kamier nemôže stať.

12. A čo Kuba?
To bola krásna novinárska cesta v roku 1996. Boli sme tam šiesti slovenskí novinári – samí muži. Kolegyne novinárky deň pred odchodom odriekli účasť zo strachu, lebo Američania zaútočili na Haiti a mali obavy z rozšírenia konfliktu. My sme reagovali naopak a zo žartu sme vraveli, že ideme „vyviezť“ nežnú revolúciu...Týždeň na Kube však bol plný zážitkov, skvelých momentov, stretnutí so zaujímavými ľuďmi. Toľko situačnej komiky čo sme prežili tam sa nedá nazbierať u nás doma hádam ani za päť rokov. Je to ale krásny ostrov a keby bol bližšie, isto by som tam chodil na dovolenku. Presvedčili sme sa o platnosti pravdy, že najkrajšie čo Španieli urobili, sú mulatky.

13. Máte ešte inú obľúbenú krajinu?
Veľmi sa mi páčilo na Malte, v Grécku i na Mallorke. Ale najlepšie sa cítim vo Vysokých Tatrách, v Čiernom Balogu, na Podbanskom, na Orave alebo na Záhorí keď rastú huby!


14. Životný cieľ, ktorý ste ešte nedosiahli, ale radi by ste tak urobili?
Mám ešte zopár krátkodobých i dlhodobejších cieľov. Momentálne doťahujem do realizácie projekt 106 dielneho tv seriálu o cestovnom ruchu „Boli ste tam?“, projekt Minislovakia, Dvorana futbalovej slávy, s priateľmi sme sa pustili do projektu rozšírenia syntetického ľadu na Slovensku - ako alternatívy všade tam, kde nikdy nebudú mať prostriedky na vybudovanie klasických zimných štadiónov. Pokračujem v písaní spomienkovej knihy „Lesk a bieda hokejových kurtizán“. Je toho dosť. Pokiaľ ide o televíziu....ale to už nie...niečo si nechám aj pre seba – lebo na Slovensku sa úspech neodpúšťa, konkurencia bdie a duševní maloroľníci sú pripravení ukradnúť Vám aj myšlienku z hlavy...

Jaroslava Milčíková | Osobnosti.sk