Janka Gabčová sa narodila v roku 1907 v rodine úradníka. Na základe otcovho rozhodnutia (mama jej zomrela keď mala tri roky) študovala na súkromnej obchodnej škole v Brne. Jej ambície a láska k spevu sa však prejavili už na strednej škole, spievala v chrámovom zbore, kde si jej talent všimol profesor Ján Strelec, ktorý ju pozval na skúšky do Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave. Na speváckom oddelení študovala u J. Egema. Počas celého štúdia bola úradníčkou na Riaditeľstve pôšt.
Prvý raz stála na doskách Slovenského národného divadla v roku 1929 na absolventskom predstavení. Dovtedy účinkovala väčšinou na koncertoch v slovenských mestách, vo Viedni a v Budapešti. Spievala s Eugenom Suchoňom, ktorý ju sprevádzal na klavíri. Spolu s Jankom Blahom, Štefanom Hozom, Helenou Bartošovou, Margitou Česányiovou, Ditou Gabajovou a ďalšími bola jednou zo silnej zakladajúcej opernej generácie, ktorá začala spievať po slovensky. Dovtedy znela na scéne SND len čeština.
Janka Gabčová bola prvou interpretkou slovenských skladieb - hlavne zbierky Nox et solitudo za sprievodu E. Suchoňa. Ako prvá spievala v slovenčine aj Beethovenovu IX. symfóniu, ktorú dirigoval František Babušek. Operná speváčka disponovala nádherne sfarbeným altom, okrem toho mala vynikajúci herecký prejav, to bola kombinácia, vďaka ktorej zotrvala v službách národného divadla viac ako 30 rokov a na jeho doskách vytvorila množstvo nezabudnuteľných postáv. Debutovala v roku 1929 postavou Verony v Blodkovej opere V studni. Medzi jej prvé výrazné operné postavy patrila Ježibaba v Dvořákovej Rusalke, Carmen v rovnomennej Bizetovej opere. Kostolníčka v Janáčkovej Jej pastokyni bola jej najmilšou postavou, kde sa mohla naplno vyžiť spevácky aj herecky. Neskôr sa predstavila postavami žien z ľudu, zahrala si matky, starenky, slúžky, pestúnky, guvernantky, ale aj rozprávkové ježibaby a hašterivé klebetnice. Boli to postavy Ježibaby v Humperdinckovej Marcipánovej chalúpke, Pestúnky a Krčmárky v Musorgského Borisovi Godunovi, Guvernantky v Čajkovského Pikovej dáme. Ďalšími úlohami boli Chivrija v Musorgského Soročinskom jarmoku, Marta v Gounodovej opere Faust a Margaréta, Filipievna a Lavrinová v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Pásková a Ďateľ v Janáčkovej Líške Bystrouške, Vasilisa v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka a iné. Charakterové vlastnosti uplatnila aj v pôvodnej opernej tvorbe - Eva v Rosinského opere Čalmak, Macocha v Holoubkovej Túžbe, v Cikkerových operách Mara v Jurajovi Jánošíkovi, Anna v Begovi Bajazidovi, Marfa vo Vzkriesení, Kňažka Moreny v Suchoňovej opere Svätopluk... Vynikla aj vo Verdiho operách (Trubadúr, Maškarný bál), v operách Pucciniho (Madame Butterfly, Plášť). Účinkovala aj v inscenáciách opier uvedených v Československej televízii (Krútňava, Sedliacka česť, Figliar Geľo).
Jej nesplneným želaním bola opera Samson a Dalila, v ktorej mala naštudovanú titulnú postavu, ale na javisku s ňou nikdy nebola, pretože opera sa na Slovensku neuvádzala.
Okrem toho pôsobila sólistka SND dve desaťročia aj pedagogicky na VŠMU, medzi jej žiakov patrili Božidara Turzonovová, Kamila Magálová, Marián Slovák, Emília a Magda Vášáryiové a iní...
Na gramofónovej platni nahrala 6 šarišských piesní od M. Moyzesa. V roku 1968 získala titul Zaslúžilá umelkyňa.
Umelecká kariéra Janky Gabčovej bola sprevádzaná mnohými životnými ťažkosťami. Prežila dve svetové vojny, počas druhej spievala aj zraneným vojakom. Nečakane jej zomrela dcéra Daniela, potom manžel a prišli zdravotné problémy. Do dôchodku odišla vo veku 56 rokov, spievala však aj ďalej, v divadle, na koncertoch, v rozhlase, až do svojej sedemdesiatky. Posledné roky prežila v Penzióne dôchodcov v Bratislave, kde zomrela vo veku 92 rokov.
Ocenenia:
1968 Zaslúžilá umelkyňa
Kariéra:
1926 – 1938 úradníčka na Riaditeľstve pôšt
1938 – 1964 sólistka opery SND
1933 – 1938 a 1964 – 1967 hosťovanie v opere SND
1956 – 1968 externá vysokoškolská učiteľka na Divadelnej fakulte VŠMU, Bratislava
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
