Ján Senko: Ochrannú ruku nad kultúrou prevzala samospráva

Občania, pochopiteľne, hodnotia poslancov najmä podľa toho, ako ich zaregistrujú v médiách alebo inak na verejnosti. Niektorí politici sa rýchlo adaptujú na štýl svojej prezentácie pred širokými vrstvami občanov. A sú zasa iní, ktorí veľmi netúžia po hlasnej medializácii a uprednostňujú tichšiu prácu takpovediac v zákulisí. Pritom sa rovnako intenzívne ako tí prví podieľajú, povedzme, na činnosti inštitúcie, v ktorej sú zamestnaní. Povahe dlhoročného kultúrno-osvetového pracovníka PhDr. Jána Senka (Smer-SD) je bližší tento intímny spôsob poslaneckej aktivity, bez toho, aby strhával príliš veľkú pozornosť na seba. Je však príznačné, že vo chvíli, keď publicista Ernest Weidler začal s ním hovoriť o rôznych osvetových aktivitách s dôrazom na folklór, viditeľne ožil a z jeho výpovede bolo cítiť, že má tému ľudového umenia zažitú až pod kožou. Ján SENKO z Očovej pracoval od roku 1980 do roku 1990 v osvetových strediskách v Banskej Bystrici a vo Zvolene, medzi tým tri roky na kultúrnom odbore ONV. V NR SR je členom Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a pre kultúru a médiá.

Roky predtým, než ste vstúpili do politiky, ste sa venovali kultúre a osvetovej činnosti. Myslíte, že dnes ešte je priestor pre osvetu?
Nielen že som bol dlhé roky aktívny v osvetovej činnosti, ale – keď mi to čas dovolí – ešte aj v súčasnom období sa snažím v tejto oblasti pomáhať, aktívne sa do nej zapájať a aj nejaké
podujatia organizovať. Spomenul by som už piaty ročník Očovskej folklórnej hrudy, na ktorej som stál pri jej začiatku ako jeden z jej spoluzakladateľov a spoluorganizátorov a neskôr aj ako predseda programovej rady. Som rád, že toto podujatie je úspešné, že ľudia si naň našli cestu. Očová, skadiaľ pochádzam, je obec s dlhoročnou folklórnou tradíciou, od roku 1936 tam aktívne pôsobí dedinská folklórna skupina, ktorá dosiahla vynikajúce úspechy, a ľudia majú svoje tradície radi. Osveta v pravom slova zmysle, aspoň tak, ako sme ju chápali do roku 1989, asi v súčasnom období už neexistuje. Ale stále sú rôzne oblasti spoločenského života, kde kultúra má čo povedať, a myslím si, že každý jeden nový dotyk so životom a s jeho novými oblasťami jednoducho potrebuje, aby sme si dôležité veci, ktoré s ním súvisia, istým spôsobom osvetľovali.

Je však škoda, že teraz je pomerne málo peňazí práve na osvetu, pretože kedysi na rôznych podujatiach, ako bola Sládkovičova Radvaň, Hviezdoslavov Kubín alebo Akademický Prešov, nešlo len o to, že sa najmä mladí účastníci naučili lepšie recitovať a recitáciami aj vyhrávať, ale že sa naučili aj ľudsky žiť. A to si málokto práve uvedomuje, že tam vystupujúci a obecenstvo nachádzali nielen vysokú umeleckú, ale aj ľudskú kvalitu.
Veľmi súhlasím s vami. ľudia, ktorí v týchto oblastiach robili, či už v divadle, či v oblasti folklórnej činnosti, či v oblasti zborového spevu alebo v iných žánroch umeleckej aktivity, robili túto činnosť zo srdca a nezištne, a tí to tak robia nakoniec aj dnes. ľudí, ktorým kultúrnovýchovná a umelecká činnosť prirástla k srdcu, je stále veľmi veľa, hoci peňazí na ňu je a zrejme aj vždy bude málo. Ale som rád, že sa nachádzajú rôzne formy spolupráce, ktoré aj v dnešnej dobe nedostatku finančných prostriedkov pre oblasť kultúry a možno aj záujmovej dobrovoľnej činnosti nachádzajú pochopenie u rôznych podnikateľských subjektov. Pritom musím zdôrazniť, že veľmi veľkú zásluhu na udržiavaní a rozvoji tejto činnosti majú aj obecné úrady, obecné zastupiteľstvá a vôbec samospráva ako taká. Kultúra prešla v organizačnej štruktúre a aj v oblasti riadenia dosť veľkými zmenami, pretože istú ochrannú ruku prevzala samospráva, či už na úrovni krajov alebo na úrovni obcí. Myslím si, že tam to patrí, pretože každá obec je svojprávna, každá má svoje vlastné tradície, každá má svoje individuality, a tým v podstate aj tieto kultúrne aktivity prispievajú k rôznorodosti prejavov rôznych účinkujúcich. A tu veľmi dôležitú úlohu zohrávajú, či si to chceme uvedomiť alebo nechceme, aktívni jednotlivci, ktorí svojou prácou vedia strhnúť svoje okolie a dosť ľudí zapáliť pre túto činnosť. Práve tým sa udržiavajú a rozvíjajú rôzne formy záujmovej umeleckej alebo kultúrnovýchovnej činnosti. Samozrejme, čo je tiež veľmi pekné a užitočné, vznikajú v týchto kolektívoch priateľstvá a rozvíjajú sa tu diskusie nielen o kultúre, ale o všetkých zaujímavých aktivitách v spoločnosti, ktoré sa nás nejakým spôsobom dotýkajú a s ktorými sa každý jednotlivec stretáva. Takže v súčasnom období, keď čím ďalej tým viac – ako sa mi zdá – ide do popredia sila jednotlivca, práve pri spoločných záujmových aktivitách sa pestuje istá družnosť, súdržnosť a zdravý kolektivizmus. Aj preto som presvedčený, že táto činnosť má stále svoje opodstatnenie a bude ho mať aj v budúcich rokoch. I keď je to činnosť náročná, ale práve preto je ušľachtilá a prospešná pre každého jednotlivca.



Mnohí osvetoví pracovníci mali kedysi pocit, že sa musia venovať folklóru takmer povinne, lebo to bolo v duchu niekdajšej ideológie, ktorá preferovala folklór ako umenie
pracujúceho ľudu.
Ja si nemyslím, že to bolo povinné, ľudia to robili prirodzene a spontánne. Ale na druhej
strane treba pripustiť, že prostredníctvom týchto kultúrnych telies, najmä so slovenským ľudovým umením, ktoré bolo obľúbené aj v zahraničí, mnohí videli i príležitosť a možnosť vycestovať za hranice, takže istá motivácia tam v tomto smere mohla byť. Ja by som to však nedával na prvoradé miesto, pretože jednoducho vzťah k folklóru je asi v nás. Možno, že na túto činnosť bol rôzny názor z pohľadu rôznych ľudí, ktorí okolo toho robili tak, ako im to vyhovovalo, ale nakoniec o tom, že skoro všetci to robili zo srdca už vtedy, za minulého režimu, svedčí aj skutočnosť – ako ste aj vy hovorili –,že bolo neskutočne veľa festivalov ľudového umenia a ľudia na ne chodili a stále na ne chodia, amfiteátre sú v horúcich mesiacoch plné, víkend čo víkend počas celého leta. Hádam v každom jednom kúte Slovenska sa niečo v tomto smere robí a ľudia sú spokojní, ľudia sú šťastní a ľudia tieto festivaly hojne navštevujú. A ľudia, ktorí účinkujú vo folklórnych kolektívoch, chodia na festivaly už na úkor svojho voľného času, nedostávajú kvôli svojej účasti na festivale žiadne úľavy v práci, čiže jednoducho si musia zorganizovať svoj osobný aj pracovný život tak, aby sa mohli týchto podujatí zúčastniť. A vedúcimi týchto kolektívov sa stávajú najmä tí, ktorí sa vrátili z väčších miest z vysokoškolského štúdia do svojich rodných obcí. A ak v rodnej dedine sa už folklóru prestali venovať, tak túto činnosť obnovujú a ďalej udržujú. Tých
príkladov je neskutočne veľa a aktivita s ľudovým umením je u mnohých jedincov neobyčajne veľká. Vznikajú rôzne neziskové združenia, ktoré podporujú túto činnosť, skrátka, nazdávam sa, že slovenské ľudové umenie je v nás, a preto ja by som do toho ideológiu nevnášal. Myslím si, že aj v súčasnom období ľudové tradície, folklór, celá kultúra našich predkov a jej udržiavanie nás robia vo svete istým spôsobom zvláštnymi. Som presvedčený, že máme byť na čo hrdí, pretože Slovensko je vo svojich prejavoch ľudovej kultúry neobyčajne rôznorodé.
Veľmi dobre viete, koľko je tu regiónov charakteristických svojou kultúrou – a v jednej obci úplne odlišnou ako trebárs v obci susednej, či už budeme hovoriť o Podpoľaní, Horehroní, Zemplíne, Liptove, Above, Tekove, Záhorákoch atď., atď. Jestvuje taká rozmanitosť aj vo výtvarnom prejave, v odevoch, v spevoch, v tancoch, jednoducho v celej škále umeleckej tvorby, že máme byť na čo hrdí a máme čo ponúknuť aj svetu a máme sa aj čím vo svete prezentovať. Ja by som nechcel hodnotiť formu vtedajšej organizácie kultúrneho života, napokon každé obdobie z uplynulých desaťročí tu zanechalo nejaký rukopis, každé obdobie je zvláštne aj tým, ako organizovalo voľný čas svojho obyvateľstva. Koniec koncov, kultúra a ľudové umenie vo veľkej miere boli vtedy aj istým únikom, aj možnosťou kvalitnej sebarealizácie, pretože do produkcie folklóru nikoho netlačili a ani sám sa do nej nemusel nútiť, a ľudia s radosťou robili to, čo ich bavilo, pretože človek si jednoducho cestu k tomu, po čom túži, nájde. Tak ako si nájde kultúra zdroje a finančné prostriedky na vlastné aktivity, zvlášť na tie, ktoré vychádzajú zvnútra niektorých umeleckých tvorcov.


Vy ste členom kultúrneho výboru NR SR. Nemáte niekedy pocit, že váš výbor sa pohybuje na jednom z posledných miest v pozornosti mnohých politikov a že sa v takom duchu uprednostňujú alebo realizujú zámery iných výborov?
Myslím, že nie. Súčasná vládna garnitúra urobila pre to, aby to tak nebolo, veľmi významný krok, keď vytvorila samostatný výbor pre kultúru a médiá. V predchádzajúcich rokoch bola táto oblasť začlenená do oblasti školstva, športu a mládeže a v rámci nich aj fungovala. Teraz výbor už dva roky v podstate funguje samostatne a v rámci tejto novej situácie si hľadá svoje miesto. V súčasnom období sa vo väčšej miere venuje mediálnej oblasti, ale myslím si, že po čase príde priestor aj na to, aby sa hodnotili tiež niektoré aktivity vo výkonných zložkách kultúry. Osobne nemám pocit, že by bol na konci záujmu, pretože všetci, čo sme tam, sme istým spôsobom pôsobili alebo ešte stále aj pôsobíme v kultúre, takže všetci máme k tejto problematike blízko. Nakoniec, aj diskusie vo výbore svedčia o tom, že poslancom, či už z opozície alebo z koalície, záleží na tom, aby sa aj táto oblasť dostala do popredia, ak si niekto myslí, že v popredí nie je. A pokiaľ ide o médiá, nazdávam sa, že ešte prejde nejaké obdobie, kým sa dostanú do takej polohy, aby verejnosť bola s ich činnosťou spokojná. Pretože za obdobie od roku 1990, keď sa v podstate vytvárali predpoklady pre to, aby médiá, ktoré sa dnes označujú ako verejnoprávne, slúžili verejnosti, sa urobilo aj dosť chýb práve pri ich konštituovaní. Podľa môjho názoru zasahovanie do dozorných orgánov verejnoprávnych inštitúcií, či je to Rozhlasová rada alebo Rada STV, by nemalo byť politické, nakoniec, nikto z tých, čo sú tam, nemá nijakú politickú príslušnosť, a ak niekedy mal, tak sa jej musel vzdať. Myslím si, že kvalitatívny trend je celkom dobre nastúpený a záleží len od manažmentov rozhlasu a televízie, ako sa svojich úloh zhostia.

Máte pocit vnútorného uspokojenia, že ste momentálne na poste, ktorý vám dáva možnosť spoluformovať verejný život?
Cesta k tomu bola dlhá, lebo aktívne som do politiky vstúpil v roku 2000 a potom v roku 2001 som sa stal členom strany Smer a budoval som vlastne aj organizáciu u nás vo Zvolene. Do parlamentu som kandidoval už aj v roku 2002 a my sme už aj v tom období, keď strana Smer pôsobila v opozícii, pripravovali rôzne námety a snažili sme sa ovplyvňovať aj verejnú mienku mnohými aktivitami. V súčasnom období sa v parlamente snažím o to, aby som nielen prezentoval svoju osobu, ale najmä presadzoval dobré podnety, čo som získal od ľudí zo svojho prostredia. Myslím, že dosť aktívne som vstupoval do diania pri prijímaní tlačového zákona alebo pri riešení niektorých vecí, ktoré sa týkali činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu. Ale už som zistil, že nie všetko sa podarí tak, ako som si to predsavzal, lebo politika je niekedy aj o tom, že človek musí byť prístupný istým kompromisom.

Zdroj: Parlamentný kuriér č. 165/2008, str. 42 - 43