Ján Figeľ - Inauguračný prejav pri udelení titulu Doctor honoris causa

Vaša magnificencia, vážený pán rektor, vážený pán prezident Slovenskej rektorskej konferencie, vážení páni rektori a dekani, vaše spektability a honorability, vážený pán predseda Ústavného súdu SR, vážený pán prezident Schuster, Vaše Excelencie, páni biskupi, vážení predstavitelia diplomatického zboru, vážený pán predseda Košického VÚC, vážený pán primátor Košíc, pán prednosta KÚ, milá manželka Mária s deťmi, milí rodičia a príbuzní, milí priatelia, dámy a páni!

S úctou a s pocitom vďaky som prijal rozhodnutie Vedeckej rady Technickej univerzity v Košiciach o udelení čestného titulu Dr.h.c. Považujem to za výnimočné ocenenie od svojej vlastnej Alma mater, ku ktorej ma viažu roky života, ale aj priateľstvá. K univerzite sa hlásim nielen v mojom CV, ale aj pri uvedomovaní si obrovského ľudského potenciálu i zodpovednosti, ktoré táto univerzita spolu s ostatnými univerzitami reprezentuje vo vzťahu k mestu Košice, k východu Slovenska, ale aj k spoločnej Európe.

Tento moment je vhodnou príležitosťou na poohliadnutie sa na ceste, po ktorej kráčame. Keď som v r. 1983 končil štúdium na VŠT, bolo to v inom storočí a v inom technologickom svete. Spomínam si na halové počítače s digitrónmi a diernymi štítkami, na príchod prvého, obdivovaného minipočítača Hewlett-Packard na vtedajšiu Katedru elektrických pohonov, na vzorky bezpotenciálových tyristorových modulov, výkonových tranzistorov a frekvenčných meničov, na vzácnosť západnej vedeckej literatúry o nových poznatkoch a technológiách. Bolo to zároveň v inom politickom systéme, bez slobody, bez hlbšej perspektívy. Práve úsilie o slobodný rozvoj bolo pre mňa a rovesníkov akoby paralelnou školou života a úsilia v nádeji na slobodnú perspektívu. Spoznal som tu veľa vzácnych ľudí, ktorých si uchovávam s úctou v pamäti.

Človek je tvor nielen materiálny, ale aj duchovný. Práve ľudská sloboda a tvorivosť a objavovanie pravdy sú faktormi, ktorých podpora a rozvoj prostredníctvom vzdelania, vedy a výskumu spolu s výchovou k iniciatíve a  zodpovednosti môžu byť základom pre lepšie, t.j. ľudskejšie XXI. storočie. Prof. Anton Čižmár pripomenul krásnu myšlienku Alberta Einsteina: „Len život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to!“

Tento vynikajúci fyzik a humanista XX. storočia vyjadril zaujímavo aj inú dôležitú pravdu: „V živote existujú veci, ktoré sú merateľné, a nezáleží na nich. A existujú veci, ktoré sa zmerať nedajú, a predsa na nich záleží.“ Merateľné sú napríklad peniaze, tituly, majetky, a predsa nie sú najdôležitejšie. Človeka totiž robí človekom rozum, slobodná vôľa a schopnosť milovať. A tu sme pri tých nemerateľných, a pritom rozhodujúcich faktoroch, na ktorých spočíva charakter osobného i spoločenského vývoja.

Práve tu vidím dôležité posolstvo pre univerzity a spoločnosť na Slovensku i v Európe.
Európa je starým a skúseným kontinentom. Známa, avšak opakovane a draho testovaná pravda nás učí, že historia magistra vitae est. Aby sa neopakovali chyby a tragédie ľudstva, aby sme budovali na tom, čo už prežili a spoznali naši predkovia. Vzdelávanie – to je cesta pre hľadanie pravdy, prijímanie pravdy, prežívanie pravdy. Keď si Európa cenila vzdelanosť, budovala slobodné univerzity, rástla v rozvoji, v hospodárskom a sociálnom pokroku. Vždy, keď zatvárala univerzity či pálila knihy, prichádzala doba temna.

Vzdelanosť a kultúra ovplyvňujú všetko – politiku, právo, ekonomiku, vzťah medzi ľuďmi. Ak je ich nedostatok, cítime to všade. Ak sú aktívne prítomné, prinášajú dobré ovocie. A preto kultúra a vzdelanosť sú naozaj kľúčmi k budúcnosti nielen pre Slovensko a Európu, ale aj pre svet.

Pre účinné vzdelávanie a vysokú vzdelanosť (SK, EÚ) sú podľa mňa rozhodujúce dve kritériá: dostupnosť a kvalita vzdelania – sťaby dva základné parametre vedomostnej pyramídy. Dnes k nim však pristupuje ďalší faktor: kontinuita resp. celoživotnosť vo vzdelávaní. Čo voľakedy stačilo vedieť na celé generácie, dnes už nestačí ani na desaťročie. Technológie a pracovný trh sa menia stále rýchlejšie. Bez celoživotného vzdelávania bude stále menej celoživotného zarábania. Digitálna gramotnosť, schopnosť pracovať s modernými informačnými a komunikačnými technológiami, ovládanie cudzích jazykov sa stávajú nevyhnutnosťou.

Ak chceme nachádzať správne odpovede pre budúcnosť našich univerzít, je treba poznať medzinárodné súvislosti, v ktorých sa nachádzame. Globalizácia je realitou. Ak budeme rozumní, dokážeme jej výzvy meniť na príležitosti: Myslieť globálne, konať lokálne. Ak nie, bude prevládať pocit ohrozenia. Som presvedčený, že globalizácia je pre nás novým, ďalším dôvodom na pokračovanie európskej integrácie. Ak nie, bude Európa viac svedkom a komentátorom než aktérom vývoja vo svete. Problémy budú pritom narastať a spolu s nimi budú narastať pokušenia nacionalizmu a populizmu. Pamätajme si: Mier, sloboda, demokracia, spoločná Európa nie sú raz a navždy dané a garantované. Závisia od vedomia a svedomia občanov a ich reprezentácie v každej generácii.

Ak sa pozrieme na veľký obraz svetového vývoja univerzít, vidíme, ako v posledných desaťročiach narastá zaostávanie európskych univerzít za konkurentmi z iných kontinentov (USA, Japonsko, Austrália). Platí to v mnohých porovnávaniach, ako napríklad podiel študujúcej populácie, podiel na trhu medzinárodnej mobility študentov a výskumníkov, počet laureátov Nobelovej ceny, počet patentov, medzinárodný ranking univerzít alebo investície celkové resp. per capita. Výnimkou sú len nemnohé britské a škandinávske univerzity. Novou výzvou aj pre nás sa stáva narastajúci univerzitný potenciál Indie a Číny, najľudnatejších krajín sveta.

Únik mozgov z Európy je realitou, ktorá nás oslabuje. Nedokážeme vytvoriť dostatočné podmienky pre realizáciu najlepších talentov a vynálezov. Len ako príklad uvediem, že CD, www-systém a MP3 vynašli súčasníci - Európania, ale realizovali ich na americkej pôde. Z hľadiska časového obrazu snáď len jeden príklad: Po II. sv. vojne ČSR patrila k vtedajšej špičke v rodiacom sa sektore počítačovej techniky. Kórea bola jednou z najchudobnejších, vojnou zničených krajín (ďalšia vojna nasledovala). Dnes J. Kórea s podielom vyše 80% mladých študujúcich na VŠ investuje v celej Európe v moderných sektoroch ekonomiky (aj v SR). Severná Kórea hladuje, ale investuje do zbraní, ideológie a výstavby „komunistického raja“ na Zemi.

V zhode s Európskou komisiou si myslím, že šanca na zvýšenie potenciálu a prínosu univerzít v Európe je výzvou pre konkrétne opatrenia na úrovni verejnej správy i univerzít samotných. Uvediem niektoré z nich:

1) Univerzity potrebujú skutočnú autonómiu kombinovanú s potrebnou zodpovednosťou. Dnes sú rozsiahle administratívne regulácie, ktoré nemotivujú, ba komplikujú cestu k excelentnosti. Univerzity by mali diverzifikovať svoje zamerania. Nemôžu všetky robiť to isté, nemôžu byť všetky orientované na výskum. Niektoré budú celoštátneho, ba medzinárodného významu, s intenzívnym výskumom, iné by sa mali viac zamerať na regionálne a miestne potreby a viac na edukáciu. Lepšie riadenie, tlak na kvalitu výsledkov bude eliminovať nárast kvantity, ktorý kvalitu automaticky nezaručuje. Efektívnejšie využitie existujúcich zdrojov znamená aj lepšie financovanie univerzít.

2) Treba zabezpečiť adekvátne financovanie. Nedá sa dnes 1. liga hrať v tramkách. Kým USA investujú do vyššieho vzdelávania vyše 2.6% HDP, ekvivalent v EÚ je pod 1.2%. Tento rozdiel je viac než 10 000 USD na študenta za rok. Výrazné zaostávanie máme aj v oblasti výskumu. A keďže zhruba polovica výskumu v Európe sa realizuje na univerzitách, tento deficit v ich prípade je dvojnásobný. A Slovensko, žiaľ, má výrazný odstup za priemerom Európy. Ak by sme vyjadrili tieto výdaje kumulatívne pre VaV a VŠ bola by to postupnosť 5.2% : 3% : 1.5% (USA, EÚ, SR). Aká je odpoveď? Investovať nielen lepšie, ale – aj viac. Európska komisia je presvedčená, že spoločnosti, ktoré majú ambíciu stať sa vedomostnými, by mali byť schopné investovať do svojej vysokoškolskej mládeže, pedagógov, vedcov, infraštruktúry, do modernizácie univerzít aspoň 2 % svojho HDP. Čo to znamená? Je to stav, ktorému sa blížia napr. škandinávske štáty. V prípade Slovenska je to o zdvojnásobení financovania (dnes 0.9%). Je to úroveň, ktorú investujeme do obranného potenciálu. Či nie je pre potenciál krajiny, jej celkový rozvoj a perspektívu nemenej dôležité aj zabezpečenie vyššieho vzdelania vlastného národa, našich vlastných detí?

3) V súlade s uvedeným, univerzity musia rozvinúť štrukturované vzťahy s podnikateľskou sférou. Potreby trhu práce a obsah vzdelávania sa musia konštruktívne ovplyvňovať!

Univerzity musia žiť so spoločnosťou, s regiónom a s ekonomikou, musia sa navzájom podporovať a dopĺňať. Výstupom školstva nemôže byť produkcia mladých, čerstvých nezamestnaných. A firmy sa musia zúčastňovať na podpore a ovplyvňovaní vzdelávania, lebo aj ony z neho žijú a profitujú. Som rád, že takéto firmy na Slovensku už máme a ich počet rastie. Jednou z foriem ako promovať tento živý vzťah je aj organizovanie združení a klubov absolventov univerzít (alumni).

Je čas opustiť tradičný koncept výlučného denného štúdia a vstúpiť do otvoreného a  flexibilného prostredia celoživotného vzdelávania, kde sa účastníkmi systému stávajú nielen mladí ľudia, ale všetci - od malých školákov, cez pracujúcich, manažérov, až po seniorov.

4) Je treba umožniť zemepisnú a medzisektorovú mobilitu študentov, pedagógov, vedcov. Je priam ironické, že stredoveký učenec mal väčšiu slobodu pohybu než jeho moderní súčasníci na jednotnom trhu. Filozof Erasmus Rotterdamský študoval a učil na univerzitách v Paríži, Oxforde, Padove, Cambridgi, Leuvene, Friburgu a v Bazileji. Aj preto sme po ňom nazvali dnes už najpopulárnejší európsky vzdelávací program. Verím, že sa teší, keď nás pozoruje. Vyššia mobilita predpokladá však nielen podporné programy, ale aj ľahšie a rýchlejšie uznávanie kvalifikácií, prenositeľnosť grantov a pôžičiek i dôchodkového zabezpečenia pre profesorov. Mobilita prináša súťaživosť, tlak na kvalitu a podporuje excelentnosť.

Európsky kontinent, ktorý vynašiel univerzitu, veľmi potrebuje obnoviť a zvýšiť svoju úctu k poznaniu, k mozgovému potenciálu a k duševnému vlastníctvu a zlepšiť prenos tohto poznania do každodennej praxe. Aby európske univerzity neboli vo svete považované za druhotriedne. Je to dvojnásobná výzva osobitne pre post-komunistické krajiny.

Obdobie totality limitovalo univerzity v samotnom zmysle ich poslania. Ale univerzitné vzdelávanie, veda a výskum neboli politickou prioritou ani po Novembri 1989. Dokonca boli časté tvrdenia, že výdavky do výskumu sa dajú ľahko nahradiť licenciami kúpenými zo zahraničia.

Toto pre univerzity chudobné obdobie, žiaľ, netrvalo biblických sedem rokov, ale dvakrát sedem rokov! Chudobné nielen vo finančnom vyjadrení, ale aj v hodnotovom. Výstupy výskumu prestávali byť dôležitým kritériom pre financovanie vysokých škôl, začali sa prejavovať znižovania vedeckých kritérií pre získavanie akademických hodností. Až posledné dva roky vidíme, počujeme a snáď pomaly aj cítime zmenu postoja a širšie pochopenie významu vzdelania, vedy a výskumu pre spoločnosť a ekonomiku.

Pri otázke aký je prínos vstupu Slovenska do Európskej únie, sa často diskusia zvrtne na milióny/miliardy zo štrukturálnych fondov, príp. počet úradníkov, ktorých sme do Únie vyslali. Zabúda sa na prínosy zmeny myslenia. Sme svedkami i aktérmi zmeny nazerania sa na význam vedomostnej spoločnosti postavenej na podpore vzdelania, výskumu a inovácií. Európske procesy (Lisabonská stratégia) sú v tomto smere stimulom aj pre Slovensko. Aj vplyvom členstva sme súčasťou konkrétnych relevantných krokov smerujúcich k podpore vedomostnej ekonomiky.

Navyšovanie prostriedkov na výskum a vzdelanie zo štátneho rozpočtu, ale aj jeho prioritizácia pri plánovaní čerpania fondov EÚ na ďalšie finančné obdobie siedmich rokov otvárajú novú šancu pre Slovensko a jeho vzdelanostný a výskumný potenciál. Realizácia existujúcich plánov môže znamenať prakticky zdvojnásobenie súčasného rozpočtu. Je to šanca a výzva, ktorá sa nemusí opakovať a ktorá smeruje hlavne k univerzitám. Veľmi dôležitým v tomto smere je a zostane vzťah SRK a vlády SR.
Financie sa môžu stať významným motorom pre univerzity. Financie samotné však nestačia. Univerzity musia mať schopných ľudí, ktorí sa zodpovedne postavia k potenciálu univerzít a správne ich nasmerujú. Základom musí byť kvalita, excelentnosť, efektívnosť, sloboda myslenia a výskumu, ale aj zodpovednosť postavená na etických princípoch.

Aby sa univerzity stali skutočným gravitačným centrom, je potrebné vykonať ešte veľa práce. Tú ľahšiu časť máme takmer za sebou a ťažšiu pred sebou. Lebo je ľahšie prijať systémové opatrenia a zvýšiť zdroje, ako zmeniť myslenie, prístup a zaužívané postupy. Univerzity na Slovensku prešli významnou majetkovou a legislatívnou transformáciou, ktorá vytvorila rámec pre rozvoj. Tento rámec je daný najmä Bolonským procesom, ktorý presahuje hranice EÚ a stal sa skutočne procesom celoeurópskym.

Členstvo v EÚ prinieslo významný nárast možností spolupráce s partnermi v Európe, ale aj za jej hranicami (vnútorné programy Erasmus – mobilita študentov a pedagógov, 7. rámcový program – výskumná spolupráca; vonkajšie programy – Erasmus Mundus, ale aj bilaterálne dohody na úrovni EÚ – s Kanadou, USA).

Je však na každej univerzite ako vytvorený priestor obsadí, ako ho naplní reálnymi krokmi. Kvalita vzdelávania, výskumu a inovácií sa musí dostať do centra hodnotenia univerzít, do hodnotenia vonkajšieho, ale aj vnútorného. Kvantita nemôže nahradiť kvalitu! Kvantita inštitúcií sama osebe nevygeneruje ani excelentné výsledky, ani dôveru či medzinárodný záujem. Len zvyšovaním kvality môže náš systém organicky zapadnúť do konkurenčného prostredia Európy a celého sveta.

Vážený pán rektor,
ctené dámy, vážení páni!

Súčasná doba vkladá do univerzitného sektora veľké nádeje, ktoré generujú zároveň aj veľkú zodpovednosť. Univerzity majú jedinečnú šancu i úlohu rozvinúť svoj potenciál a postaviť sa na miesto v spoločnosti, ktoré im právom patrí a z ktorého sa nechali už pred dávnym časom postupne vytlačiť. Univerzity sa musia stať centrom poznania, vzdelanosti, výskumu, ale aj humánnosti a kultúrnosti svojho regiónu. Áno, aj od univerzít totiž záleží, či sa bude intelektuálny potenciál a kultúrnosť Slovenska oslabovať a vyprázdňovať, či u nás budú dominovať reality show a narastať právny a mravný relativizmus alebo nás bude charakterizovať predovšetkým etika zodpovednosti,  solidarity s človekom a úcty k ľudskej dôstojnosti.

Poznanie a kultúra sa vďaka výchove a vzdelávaniu prenášajú z generácie na generáciu. Každá spoločnosť je totiž osobitým partnerstvom medzi tými, čo tu boli, medzi nami a medzi tými, čo prídu po nás. A to, čo naším potomkom zanecháme okrem hmotného dedičstva, je predovšetkým vedomie, svedomie, poznanie. A preto na vzdelaní naozaj záleží.

Ako občana tejto krajiny aj ako európskeho komisára pre vzdelanie ma teší, že v spoločnosti aj medzi politikmi už i na Slovensku silnie konsenzus o potrebe a o dôležitosti vyššej podpory vzdelávania. Diskutuje sa o tom, ako čo najskôr situáciu v školstve zlepšovať. Želám si, aby to neboli iba kampane, ale dlhodobý trend a presvedčenie, ktoré sa pretaví do konkrétnych reálnych krokov na všetkých úrovniach školstva.

Spoločná Európa je pre mňa synonymom otvorenosti. Pravá otvorenosť začína otvorením mysle a srdca, rozumu a citu. Preto je potrebné, aby sa európsky rozmer dnešného Slovenska prejavoval prostredníctvom otvorenosti myslenia, a to je o tvorivosti a konkurencieschopnosti, ale aj otvorenosťou srdca, čo je o solidarite, sociálnom cítení a zodpovednosti.

Dôležité je v živote správne rozlišovať, čo je prvé, čo je viac. Tak, ako to vedel Einstein a veľkí vedci, ale aj mnohí jednoduchí a múdri  ľudia. Nielen byť je viac ako mať, ale aj vedieť je viac ako mať. Lebo kto viac vie, ten aj má viac príležitostí na dôstojný život, materiálny aj duchovný. A aby sme neboli len spolkom obchodníkov na veľkom polmiliardovom trhu, súčasťou pojmu „vedieť“ by malo byť aj poznanie skutočných hodnôt, etiky, zodpovednosti, ľudskosti, solidarity.

Ďakujem Vám za takéto úsilie. Ešte raz chcem úprimne poďakovať TU v Košiciach za vzácne ocenenie. Prajem Univerzite a Vám všetkým veľa vzájomného porozumenia a podpory v službe ľudskému poznaniu, tvorivosti a spoločnému dobru.

Ing. Ján Figeľ, Technická univerzita v Košiciach, 19. 6. 2006