Ernest Weidler bol, ako mnoho iných osobností, produktom vtedajšej, politicky i kultúrne deformovanej doby. Na jednej strane veriaci človek a na druhej veľmi populárna a svojim spôsobom aj mienkotvorná osobnosť, ktorá však často musela svoje názory prispôsobovať oficiálnej línii a pristupovať na rôzne kompromisy, čo sa často neodpúšťa. Napriek rôznym názorom na jeho osobu treba konštatovať, že sa v prvom rade jednalo o výsostného profesionála, ktorý sa neuspokojil s „jednoduchými rozhovormi“, ale jeho obľúbeným žánrom bol fíčer v ktorom rozhovorom a reportážam dával „ďalšiu dimenziu.“
Ernest Weidler sa nikdy nevyhýbal háklivým témam, čo samozrejme, hlavne po roku 1994, nieslo riziko jeho spojovania s rôznymi politickými stranami a zoskupeniami.

Po absolvovaní ružomberského gymnázia v roku 1957 promoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tom istom roku nastúpil do rozhlasu. Neskôr prešiel na oddelenie rozhlasovej publicistiky a bol autorom mnohých reportáži i kontaktných programov .

Pôsobenie:
Jeho meno je nerozlučne späté s reláciou „Na modrej vlne“, ktorá sa začala vysielať dňa 15. 9. 1961 a zanikla až v roku 1990. Jeho popularita, ale aj popularita V. Oravca, s ktorým sa v moderovaní striedali, bola porovnateľná s terajšími moderátorskými hviezdami.

J. Satinský vo svojej glose „1969: Na mesto začali padať kosáky a kladivá“ medzi iným píše: „...Ernest Weidler vysiela MODRÚ VLNU a koria sa mu ženy všetkých vekových kategórií ...“.

Milan Markovič o ňom povedal : „ Meno Ernest Weidler pre mňa vždy znamenalo rozhlasovú veličinu číslo jeden. V časoch, keď ešte masám nevládla všemocná a všeoblbujúca televízia, boli mojimi favoritmi rozhlasové hry (aj hry pre mládež) a piatková mládežnícka relácia Na modrej vlne, ktorú nedostižne viedol práve Erno Weidler v spolupráci s Viktorom Oravcom. Bolo pre mňa veľkým zážitkom sa s týmito ľuďmi stretávať po mojom nástupe do rozhlasu“.

Spisovateľ Anton Hykisch : „ ... Ale i tak sa mladým a odvážnym tvorcom – ako trebárs Ernest Weidler s jeho reláciou Na modrej vlne, podarilo do éteru dostať pravdivé relácie o mládeži, o slovenskej minulosti, o cudzích, zakazovaných svetoch“

Nočné dialógy:
Popri uvedenej relácii pre mladých, ktorá bola, okrem iného, vo svojej dobe jediným zdrojom aktuálnej hudby aj keď „v medziach zákona“, bol autorom relácie „Nočné dialógy“, ktorá mala značný ohlas medzi poslucháčmi. Uvádzal ju od roku 1990 spolu s Vladimírom Štefkom. V relácii sa obidvaja snažili presadzovať svoje čechoslovakistické orientácie.

Náboženské vysielanie:
Jeho skutočné vnútorné cítenie a určité vnútorné rozpoltenie, ktoré bol nútený v 50. až 80. rokoch minutého storočia skrývať, sa prejavilo po roku 1989, keď sa na pôde Cirkvi Bratskej v Bratislave začali stretávať nadšenci pre rozhlasovú prácu z radov rôznych kresťanských spoločenstiev aj z radov rozhlasových pracovníkov. Iniciátorom týchto neformálnych prípravných stretnutí bol kazateľ Cirkvi bratskej František Ciesar. Okrem neho sa na Cukrovej ul. v Bratislave stretávali Anton Srholec (rímskokatolícky kňaz), František Mikloško (za rím. kat. cirkev z radov laikov), Pavel Gabriš (vtedy výkonný redaktor evanjelickej cirkevnej tlače), Eugen Mikó (vtedy biskup Reformovanej kresť. cirkvi), Ján Šaling (kazateľ Bratskej jednoty baptistov), Pavel Procházka (kazateľ Evanjelickej cirkvi metodistickej), Ján Lacho ( pastor Apoštolskej cirkvi na Slovensku) a ďalší. Z vtedy Československého rozhlasu na pracovné predprípravné rokovania prichádzali: Rudolf Lesňák, Viera Gregorová, Michal Berko a Ernest Weidler, námestníci riaditeľa.
Ernest Weidler sa významne zaslúžil o zavedenie nového elementu v dovtedy štátnej ustanovizni poznačenej ideológiou marxizmu-leninizmu a tou bolo Náboženské vysielanie. Dohliadal nad vytvorením redakcie na ktorú mnohí pracovníci rozhlasu hľadeli s výhradami ako na redakciu, ktorej personál z väčšej časti tvorili "nerozhlasáci".
V neskoršom období sa jeho moderátorská činnosť zameriavala práve týmto smerom.
Na počiatku vysielania náboženskej redakcie boli prenosy z omší a služieb Božích. Striedali sa s náboženskými pásmami. Neskôr sa vysielanie rozšírilo o ďalšie žánre. Dobrým počinom bolo zaradenie " Encyklopédie duchovnej kultúry", ktorá uvádzala poslucháčov do kresťanskej aj nekresťanskej terminológie.
Od februára 1990 sa začalo vysielať "Ranné zamyslenie"; (prvým autorom bol práve Ernest Weidler, z cirkví prispievali autori z radov kňazov i laikov, napr. Anton Srholec, Ján Sucháň, Pavel Gabriš, Eugen Mikó, Ján Šaling, František Ciesar a ďalší). V Rannom zamyslení mali autori osloviť poslucháča na začiatku dňa a pozitívne ho motivovať. Išlo a dodnes v tomto žánri ide (v súčasnosti je názov "Zamyslenie na dnešný deň") o pretlmočenie hlbokých duchovných právd civilným jazykom. Ďalšími reláciami, ktoré postupne vznikali, bolo "Slovo pre veriacich i neveriacich" (Rádio Devín ), spravodajsko-publicistická relácia "Hudba-život-viera", ktorá sa neskôr transformovala na reláciu "Cesty". Pre mladých poslucháčov vznikla polhodinová relácia "Frekvencia mladých". V máji 1999 sa na vysielacom okruhu Slovensko 2 (Rádio Devín) obnovil titulok Hudba-život-viera v novej, komorne ladenej relácii na nedeľné ráno.

tvorba

Oliver a Eňa na dereši . Praha. Ottovo nakladelství, 1999. 163 s. ISBN 978-80-7181-355-2
Pripravil na publikovanie súbor esejí a rozhovorov Jozefa Fila „Prenikanie soli“ ISBN 80-7090-830-0
Hoci o nich nevieme, boli aj na Slovensku zrelé osobnosti. Parlamentný kuriér, 28. 11. 2008.
Divadlo poézie nesmie byť odvarom literárnej akadémie. Javisko č.4. 2007