ľudová škola, Suchá nad Parnou
1929 – 1937 Gymnázium Jána Hollého, Trnava
1938 – 1939 Pedagogická akadémia, Bratislava (jednoročné štúdium)
1939 – 1941 Filozofická fakulta, Slovenská univerzita, Bratislava
1941 – 1942 Regio Instituto Universitario Orientale, Neapol
1943 – 1945 Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava
|
Blahoslav Hečko bol rodákom z obce Suchá nad Parnou pri Trnave. Narodil sa v roku 1915 v rodine vinohradníka. Bol mladším bratom spisovateľa Františka Hečka. Po ľudovej škole v rodisku, zmaturoval v roku 1937 na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, okrem toho navštevoval Pedagogickú akadémiu v Bratislave. Univerzitné štúdiá začal na Slovenskej univerzite v Bratislave, v rokoch 1941 – 1942 pokračoval na Regio Instituto Universitario Orientale v Neapole, kde bol súčasne prvým lektorom slovenskej reči a literatúry a univerzitné štúdiá dokončil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v rokoch 1943 – 1945 doktorátom z románskej literatúry, obhájením dizertácie na tému Sardínia v diele Grazie Deleddy (1946).
V rokoch 1945 – 1947 bol literárnym redaktorom Československého rozhlasu v Bratislave, v rokoch 1947 – 1948 redaktorom matičného časopisu Slovensko a v rokoch 1948 – 1949 divadelným referentom na Povereníctve školstva a kultúry.
Dvadsať rokov pracoval ako riaditeľ Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva (DILIZA; 1949 – 1969), kde vytvoril prekladateľskú redakciu divadelných hier z cudzích jazykov. Pravidelným vydávaním rotaprintových textov a vydávaním mesačníka Dramaturgický spravodajca (spolu s redaktorom L. Obuchom) informoval o divadelnom dianí vo svete a umožnil tak 10 profesionálnym divadlám a približne 600 amatérskym krúžkom zaplniť repertoárové potreby na umeleckej úrovni. Keďže dlhé roky odmietal zamestnávať redaktorov bez jazykových a prekladateľských schopností, po 19 rokoch ho zbavili postu riaditeľa a pracoval ako radový redaktor DILIZA (1969), Revue svetovej literatúry (1970), Vydavateľstva Slovenský spisovateľ pre románsku oblasť (1970 – 1980), kde ako editor pripravil do tlače vyše 200 titulov beletrie. Do dôchodku odchádzal v roku 1980 ako štipendista Slovenského literárneho fondu pri písaní knihy o prekladaní Dobrodružstvo prekladu, ktorá bola odmenená cenou vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
Blahoslav Hečko je vysoko uznávaný nielen ako prekladateľ z francúzštiny a taliančiny, ale aj ako teoretik prekladu doma i v zahraničí. Vedel si nielen vyberať diela s veľkými témami, ale vedel ich aj preložiť do slovenčiny tak, aby ich posolstvo rezonovalo. Súčasne sa v jeho výbere prejavil zámer dostať do programov slovenských vydavateľstiev a divadiel diela, ktoré boli v rozpore s vládnucou ideológiou. Stačí spomenúť preklady takých spoločenských sond, akými boli satiry Daria Fo (Archanjeli nehrajú biliard, Nová scéna SND), Uga Bettiho (Zločin na ostrove kôz, Nová scéna SND), Pirandella a ďalších, ku ktorým zaujala totalitná kritika negatívne stanovisko, ba niektoré stiahla z repertoáru (J. Giraudoux: Trójska vojna nebude). Trilógiu náboženských esejí N. Salvaneschiho: Tajomstvo lásky, Tajomstvo bolesti a Tajomstvo viery úrady stiahli z predaja a vylúčili z verejných knižníc.
Bohuslav Hečko vyskúšal nosnosť a umeleckosť slovenčiny vo všetkých žánroch a podžánroch dramatickej tvorby. Vrcholom jeho prekladateľskej syntézy bol Carlo Goldoni. V rokoch 1954 – 1995 preložil do slovenčiny 27 Goldoniho komédií, ktoré uviedli slovenské profesionálne divadlá v 54 premiérach.
Prekladové dielo Bohuslava Hečka sa vyznačuje veľkou originalitou, vysokou mierou naturalizácie textov, predovšetkým vtipnou adaptáciou mien postáv, čím sprístupňuje čitateľovi významovú rovinu reálií. Príznačné pre jeho talent je, že ako jediný prekladateľ z taliančiny prekladal aj literatúru pre deti. Je to predovšetkým G. Rodari (Cibuľkove dobrodružstvá, Jazmínko v krajine klamárov, Rozprávky po telefóne), Luigi Capuana (Bol raz jeden kráľ), Marcello D´Orta (Dúfam, že sa z toho dostanem), diela, ktoré kladú vysoké nároky na jazykovú invenciu.
Nie menej závažnú časť Hečkovej prekladateľskej tvorby predstavujú preklady z francúzštiny. Pre jeho originálny prístup je príznačný preklad románu Gabriela Chevalliera Zvonodrozdovo (1958, 1967, 1977, 1983, 1995), ktorý sa stal školou prekladateľkej metódy najmä v odbore humoristických, komediálnych a satirických žánrov.
Bohuslav Hečko vždy spájal jazyk, reč a literatúru do neoddeliteľného celku. Súčasne s prekladaním napísal asi päťdesiat väčších štúdií a viac ako tridsať čapkovsky ladených cauzérií. Svoje, vyše šesťdesiatročné prekladateľaké skúsenosti pretavil do knihy Dobrodružstvo prekladu a do unikátnej knihy podobenstiev, prísloví a porekadiel Nehádžte perly sviniam. V knihe Krátky slovník nárečia slovenského poukázal vtipnou formou na rozdiely medzi podrečím rodnej dediny a spisovnou normou.
Súborná životná bibiliografia Blahoslava Hečka obsahuje 613 položiek a člení sa na preklady talianskej prózy a drámy, preklady francúzskej prózy, štúdie, články a eseje, doslovy a monografie. Sporadicky prekladal aj z rumunčiny, češtiny a ruštiny.
Blahoslav Hečko zomrel 22. decembra 2002 v Bratislave. V tom istom roku mu Nadácia Matice slovenskej in memoriam udelila Cenu Jozefa Cígera Hronského za výnimočnú celoživotnú prekladateľskú, publicistickú, esejistickú a pedagogickú prácu, vytvorenie osobitného štýlu prekladov svetovej dramatickej tvorby a významné pôsobenie v mnohých slovenských kultúrnych inštitúciách, vrátane Matice slovenskej.
Ocenenia:
1991 Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu Dobrodružstvo prekladu
2002 Cena J. Cígera Hronského za literatúru
|