ČVUT, Praha

Kto bol Ladislav Lorenc? Slovenský Champollion, neobyčajne húževnatý muž, kryptografológ a knihovník, ktorý svoj život zasvätil rozlúšteniu tajného písma Martina Kukučína, jedného z našich najväčších spisovateľov.
Narodil sa v roku 1907 v Kremnici. Pochádzal z bohatej rodiny, otec mal firmu na výrobu kachlí a obkladačiek, matka bola vzdelaná žena. Študoval na ČVUT v Prahe, mal prevziať fabriku po otcovi, ale štúdiá nedokončil. Spočiatku pracoval v Plzni, potom v technickej knižnici v Bratislave. Na sklonku svojho života, okolo roku 1960, prišiel zo Štátnej vedeckej knižnice z Košíc, pracovať do Slovenských uhoľných baní v Prievidzi, kde sa zakladalo oddelenie Vedeckých a technických informácií.
Od mladosti sa zaoberal čítaním pergamenov a starých listín. Rozlúšteniu Kukučínových stenografických zápiskov sa začal venovať od roku 1943. Kukučínovo písmo bolo svojbytným a dobre premysleným kódom autora.



Ani po štyroch rokoch tvrdej práce a skúmania nenachádzal logické vysvetlenie znakov. Pustil sa zlou cestou a musel sa vrátiť na začiatok. Potom sa vzdal systematického úsilia, len občas sa ku Kukučínovým zápisníkom vracal. Po opakovaných listovaniach v zápiskoch narazil na citát opísaný z pomníka s menom cisára Ferdinanda I. To bolo prvé slovo, ktoré sa mu podarilo rozlúštiť preto, že sa v ňom nachádzajú dva páry písmen „d“ a „n“. Lorencovi sa podarilo prelomiť kód stenogramov. Ešte celý ďalší rok pracoval na stanovení úplnej abecedy znakov. Na jej dešifrovaní pracoval až do roku 1954. Kukučínova abeceda má 28 znakov, niektoré písmená majú viac podôb alebo sa nachádzajú na dvoch alebo až troch riadkoch, mnohé sú písané aj sprava doľava, iné zdola hore.



Potom sa pustil do prepisovania tajomných zápiskov. V nasledujúcich rokoch preložil sedem zápisníkov, v ktorých boli aj dovtedy neznáme Kukučínove diela. Medzi inými prepísal napríklad román Bohumil Valizlosť Zábor. Ani do smrti v roku 1964 však nestihol stransponovať všetky texty.
Na tohto významného človeka si spomína jeho bývalá kolegyňa, pani Alena Turková, s ktorou dva roky sedeli v jednej kancelárii. „Bol to svojim spôsobom zaujímavý človek. Dokonale ovládal niekoľko jazykov: maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky, rusky a jidiš. Naučil sa aj španielsky, lebo predpokladal, že Kukučínove zápisky, ktoré robil v Južnej Amerike budú mať súvislosť s týmto jazykom.“
Nové pracovisko v Prievidzi si pravdepodobne vybral preto, aby bol bližšie k Martinu, k zdroju svojho záujmu, ku knižnici Matice slovenskej, odkiaľ si nosieval Kukučínove zápisky. Prekladom venoval všetok svoj voľný čas, pracoval po nociach a vždy s maximálnym sústredením.
Pani Turková v spomienkach pokračuje: „Tu v Prievidzi už prekladal, písmo mal dostatočne nacvičené. Mala som možnosť nazrieť aj do originálneho zápisu. V čase spracovania prekladov som si prečítala všetky Kukučínove diela. Pre mňa bol najsilnejšou osobnosťou, akú som v Prievidzi vôbec stretla. Bolo to zásluhou jeho zanietenosti do práce, bol nesmierne sčítaný, nebola vari žiadna oblasť, ktorá by mu bola bývala cudzia. Bol to človek skôr vedeckého zamerania, nikdy som ho nevidela, že sa z niečoho tešil, či prejavoval radosť z nejakého úspechu.“
Vyznačoval sa skromnosťou. Omylom ho titulovali inžinierom, proti tomu sa ohradzoval a v liste adresovanom SAV to aj vysvetľoval: „Mám len jedinú prosbu...k môjmu menu nedávajte prosím žiaden titul“.
Bol svojský, ale rešpektovaný, nepodriaďoval sa iným, ani režimu. Mal vysokú postavu, chorľavého vzhľadu. Pôsobil dojmom čudáka, rozumeli mu len tí, ktorí ho dobre poznali. Nosieval dlho len jeden kabát – hubertus, ktorý na ňom doslova visel. O sebe hovoril veľmi zriedka. Svojej bývalej kolegyni sa však priznal so zážitkom z obdobia detstva: „Vraj, keď niečo vyparatil, tak ho otec sám nezbil, ale požiadal o to domovníka. V mladosti mal zvláštnu výchovu, rodina ho vychovávala k pokore. Keď dostal nové šaty, musel ich venovať niektorému z priateľov a on sám nosil poobšívané. Obdarovaného chlapca ešte musel na znak toho, že mu to dáva z lásky, aj pobozkať. Vraj to bolo preto, aby sa naučil skromnosti a vedel sa vcítiť do postavenia chudobnejších.“
Jeho manželka bola Nemka, silná socialistka, bývala sama v Trenčíne. Nikdy sa neprejavovala ako rodinný typ, manželstvo nebolo šťastné, boli od seba odlúčení už v čase, keď pracoval v Košiciach. Ťažko niesol predčasnú smrť jedinej osemnásťročnej dcéry.
Bol osamelý, býval v podnájme na starom Sídlisku v Prievidzi. Ku koncu svojho života bol chorý, vedelo sa, že spáva posediačky. Zomrel v roku 1964 a nad jeho hrobom odzneli aj slová, ktoré povedal za svojho života kolegom, keď im podával do rúk Kukučínove osobné zápisky „uvedomte si, že držíte v ruke vec posvätnú“. Pochovaný je na cintoríne v Trenčíne.