samoštúdium kvôli nedostatku financií

Jeho otec Samuel Hrebenda bol v osade notárom. Matka Alžbeta Lamoš pochádzala z Turčianskej stolice, z osady Lipovec. Na jar 1806 zomrela. Žiaľ, otec mal veľkú chybu, nevydržal v žiadnom povolaní. Až do veku 80 rokov žil z almužny, a preto nemohol vychovať svojich troch synov. Keďže nemohol chodiť do školy vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Otec sa v roku 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch odišiel z Liptova na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Matej sa u neho v píľanskej škole zdržoval ako mendík. Už od narodenia mal očnú chybu. Keď sa ako päťročné dieťa hrával, prezývali ho slepými. V deviatom roku už nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Ale čo mu bolo ukrátené na zraku, to mu bolo vynahradené na pamäti. Rád čítal knihy, a keď už nevidel, požiadal iného, aby mu čítal. Kým mohol chodiť sám, prešiel štyri až päť dedín k takým ľuďom, ktorí mu boli ochotní predčítať z knižky. A tým bystrela jeho pamäť. Asi od 14. roku sa zaoberal najmä veršovstvom. Prvé verše napísal roku 1814. Jeho otec ich na polhárku odpísal a každému dobrodincovi podal.

Roku 1825 vstúpil do manželstva so Zuzanou Gabaj, dcérou krokavských pastierov, s ktorou žil šesť a pol roka. V tom čase začal zhromažďovať knihy. Z Krokavy sa vrátil naspäť do Hačavy vrátil. V roku 1826 sa mu narodil syn Šimon Matej a tri roky neskôr sa narodila dcéra Juliana. Manželka zakrátko v roku 1831 zomrela na choleru. Poldruha roka zostal vdovcom. Potom sa oženil s Annou Choljavou. Síce obaja boli postihnutí a žobráci, on slepý a manželka chromá na nohy, ale boli šťastní a spokojní. Nič nemali a nič im ani nechýbalo. Do roku 1834 bývali len na „hospodách“. V roku 1833 si postavil chalúpku.

Do slovenskej histórie sa zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. V tých časoch mnohí pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu vzdelancov. Proti tomuto názoru, proti tejto zaostalosti viedol svoj neúprosný boj. Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich donášal popredným vzdelancom. Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc.  Svojou kolportážou ovplyvnil kultúrny život na Slovensku. I keď sám nevidomý, predsa viedol slovenský ľud za svetlom poznávania.
Zároveň zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník, ktorý ho od roku 1842 sprevádzal. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov, činnosť kultúrnych inštitúcií. Bol ľudovým veršovníkom. Už ako 13-ročný písal zväčša príležitostné a gratulačné verše (uložené v Literárnom archíve MS) na melódie ľudových a duchovných piesní. Neskôr zložil prvé verše a rýmované gratulácie k príležitostným jubileám. Jeho literárne prvotiny boli prijaté priaznivo, takže sa ešte s väčším zanietením pustil do prostonárodného veršovania. Jeho poézia plnila v svojom čase záslužné spoločenské poslanie. V Matici slovenskej sú uložené jeho básne, piesne, vinše, listy, testament. Svoju životnú púť, zážitky a skúsenosti opísal vo Vlastnom životopise, ktorý je prameňom aj pre poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí.

Nazhromaždených 58 kníh mu zhorelo v krokavskom ohni, a tak začal odznova. S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja – tak ho stretávali ľudia na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách. Bol priateľom všetkých dobrých ľudí. Chodil v temnotách a roznášal svetlo. Prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu. Ostal jednoduchým človekom, ktorý neveľmi dbal o svoju slávu a pocty. Hovorieval: “nemám nič, nežiadam nič.“ Pritom viac videl vo svojej slepote, ako mnohí cez veľké okuliare.

Bol v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenského literárneho života. Poznalo ho celé Slovensko, od J. Kollára, K. Kuzmányho, Š. Moysesa, Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, Jána i Sama Chalupku, G. Fejérpatakyho, A. Sládkoviča – až po obyčajných dedinských ľudí. Ako obetavý šíriteľ slovenskej literatúry už za života pútal pozornosť súčasníkov i naledujúcich generácií. Básňou ho oslávil D. Bachát, písala o ňom T. Vansová a Ľ. Zúbek

Ako úsvit lepších čias privítal založenie Matice slovenskej a daroval jej rok po založení 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Veľké nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Venoval mu všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848-1870. Žiaľ, tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu.

Keď mu už nohy zoslabli, stal sa trafikantom. Predával tabak, sviečky a ocot. Ale aj tak tu ho roku 1866 prepadol, zbil a okradol zlodej. V sobotu 13. marca 1880 slepý Matej Hrebenda pred dverami vlastného domu klesol na zem o o tri dni, 16. marca ako 84-ročný umrel...

Pôsobenie
Do 20. roku ako mendík (pomocník evanjelického kňaza) najprv na píľanskej škole, potom dva roky na Hrlici v Gemeri a Rimavskom Brezove. V roku 1809 pôsobil v Zátururčí, neskôr 1816 ako obecný hlásnik v Krokave a 1817 – 29 Hačave, kde sa v roku 1829 usadil a prežil veľkú časť svojho života.

tvorba

Poézia
Magazín aneb Sbírka veršů Matejě Hrebendy Hačavského (rukopisná zbierka)
Knižečka veršovních vinšů
1874 Zborník slovenských národných piesní, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier – pričinením P. Dobšinského vyšli jeho ľudové piesne

Biografia
1860 Vlastný životopis (s posmrtnými doplnkami Daniela Z. Laučeka; životopis vyšiel tlačou, s faksimile rukopisu v Osvete roku 1976)
1983Vincent Šikula, Matej/Tatran,Bratislava, Korene,Ilustr. Dušan Kállay/

Ocenenie
1980 pri príležitosti stého výročia smrti ho vyhlásili za jubilanta UNESCO

Pocty
Uprostred Hačavy stojí dôstojný pamätník, ktorý pripomína, že:
„...tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť, a tak vykonal veľké úlohy...“
1991 Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote

Hrebendova kapsa
V rámci dní mesta Hnúšťa sa koná od roku 1999 ako sprievodné podujatie literárna súťaž v poézii a próze Hrebendova kapsa.

Bibliografia
Zúbek, Ľ.: V službách Mateja Hrebendu (1949; román vyšiel aj pre nevidiacich)
Lauček, D.: Matej Hrebenda. NN 11, 1880 (15. 5.)
F. H. (F. Houdek): Slepý žobrák – v službe národa. Slov. týždenník 8, 1910, č. 52.
Škultéty, J.: Matej Hrebenda, Časopis Múzeálnej slov. spoločnosti 17, 1914, č. 1, s. 2-7.
Záthurecká, K.: Matej hrebenda, Čitateľ 3, 1954, s. 301-02.
Zúbek, Ľ.: Ako som sa zoznámil s Hrebendom, Pravda 11, 1959 (11. 7.)
Golema, A.: Matej hrebenda. In: Literárne postavy Gemera 2. Martin 1971, s. 67-102.
Hagara, L.: [Doslov] In: Hrebenda, M.: Vlastný životopis. Martin 1976, s. 42-46.
Ďurovčíková, M.: Životopis Mateja Hrebendu. Biografické štúdie 7, s. 226-38.