Národná agentúra ISSN pridelila portálu www.osobnosti.sk ISSN 1338-2403
Denne aktualizované. Osobnosti.sk (online)
Aj Vy máte možnosť podporiť Osobnosti.sk svojimi darmi a príspevkami zaslanými na účet občianskeho združenia Osobnosti.sk 4010825928 / 7500 - číslo účtu občianskeho združenia Osobnosti.sk
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť. Ivan Gašparovič, prezident Slovenskej repulibky
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom. Ján Filc, člen Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú. Ján Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú. prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD., dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk. Ing. Viliam Koza, autor projektu, predseda o.z. Osobnosti.sk
Ján Francisci-Rimavský
/ spisovatelia / politici minulosti
Ján Francisci-Rimavský národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej
* 01.06.1822 Hnúšťa † 07.03.1905 Martin
vzdelanie
V roku 1839 študoval Ján Francisci na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stal stúpencom Štúrovych myšlienok a názorov. Na protest proti zákazu Štúrových prednášok odišiel so skupinou študentov študovať do Levoče, kde sa stal zástupcom profesora Michala Hlaváčka (1844 - 1845), ktorý v roku 1832 založil Spoločnosť reči a literatúry česko-slovanskej.
životopis
Ján Francisci-Rimavský sa v roku 1844 stal členom Tatrína. V Levoči založil 6. augusta 1844 Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku. Po vyštudovaní práva na kolégiu v Prešove v rokoch 1845 - 1847 pracoval ako úradník. Koncom roka 1847 vypracoval spolu so Štefanom Markom Daxnerom petíciu za zrušenie poddanstva a úradovanie v slovenskej reči v stoličných orgánoch. Už počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojím vrstovníkom na pamiatku bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal i historickú prózu Janko Podhorský. Bol tiež horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať. Známa je aj báseň z jeho tvorby Bratislavským bratom. V revolúcii 1848-49 patril k najaktívnejším. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, na ktorom boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu so Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za svoju činnosť bol väznený v Plešivci a v Pešti. (pôvodne odsúdený na trest smrti). V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. V marci 1849 prevzal velenie slovenských dobrovoľníkov sformovaných na Myjave po B. Janečkovi. Jeho zásluhou a zásluhou Š. M. Daxnera sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. V slovenskom dobrovoľníckom vojsku mal hodnosť kapitána. V roku 1850 sa stal expedítorom Zvolenskej stolice a v rokoch 1853 - 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V rokoch 1860 - 1861 bol radcom miestodržiteľskej rady v Budíne. Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60. rokoch. 19. marca 1861 začal v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré sa zišlo 6. a 7. júna 1861 v Martine a prijalo Memorandum národa slovenského. Stál v čele prípravného výboru Matice slovenskej, zostavil jej stanovy a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným podpredsedom. V novembri 1864 sa stal hlavným županom Liptovskej župy. Z tejto funkcie bol 10.9. 1865 odvolaný. Podieľal sa aj na zakladaní slovenských gymnázií a v roku 1868 bol hlavným dozorcom gymnázia v Revúcej. V roku 1869 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku - prvej národnej kníhtlačiarne s vydavateľstvom (bol ním do roku 1898). Prekladal divadelné hry a spísal svoj životopis, v ktorom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848 - 1849 a memorandovému hnutiu 60. rokov. Na začiatku 70. rokov sa aktívne zúčastnil polemiky proti tzv. Novej škole, ale postupne politickú aj novinársku činnosť zanechal. Vo verejnom a kultúrnom živote sa však angažoval ďalej. Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.