Základnú školu vychodil v Beladiciach, zmaturoval roku 1969 na Gymnáziu v Zlatých Moravciach. Potom študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, po troch rokoch však prestúpil na FF UK, kde absolvoval štúdium teórie kultúry.

Po štúdiách pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran v Bratislave, roku 1983 sa stal redaktorom a neskôr dramaturgom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania Slovenského rozhlasu. Vo februári 1993 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. V rokoch 1994 - 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu. Od roku 1999 je opäť predsedom Spolku slovenských spisovateľov.

tvorba

Debutoval zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej akcentoval myšlienku ľudskej spolupatričnosti, preklenujúcu brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla. Tieto motívy rozvíjal na pozadí rozmanitých príbehov i v ďalších svojich prózach Kto hodí kameňom, 1989; Biliard na streche, 1992. Ich ideové ťažisko spočíva v nastoľovaní existenciálnych problémov človeka, neustále konfrontovaného s protirečivými spoločenskými okolnosťami, stereotypmi a "pravidlami hry". Symbióza rozprávačstva a intelektualizmu je charakteristická aj pre knihu poviedok Krypta s podtitulom Zápisky odpísaného človeka (1992) a novelu Bastard v daždi (1994) vychádzajúcu z analógie ľudského a zvieracieho sveta. O živote v odosobnenej atmosfére kamenného sídliska hovorí zbierka poviedok Jeremiášov plač (1997). V tichej nostalgii za starou Petržalkou autor s porozumením rozvíja osudy ľudí, ktorí nestrácajú vieru v dôstojný život.
Pod názvom Bledomodrý svet (1998) vyšla kniha esejisticky ladených rozhovorov s Viktorom Maťugom, autorsky sa podpísal aj pod knihu esejí Motiviáda (1993).
Kniha Sklené oko (2001) akoby voľne syntetizovala predchádzajúcu autorovu líniu. Základné ľudské hodnoty sú vystavené zložitým osudovým skúškam, ktoré nútia človeka pozerať sa v širších súvislostiach na vlastné zlyhania, omyly, prehry i pomyselné víťazstvá. Celkový kolorit našej každodennosti umocnil Tužinský kultivovanými personifikáciami, vtipnými prirovnaniami a nevtieravými bonmotmi. Azda tým chcel zvýrazniť nedocenenú skúsenosť, že smútok ani smiech sa nezvyknú hrávať na piesku samoúčelnosti.