Pseudonymy: Andrej Smolko, František Klávus, Svetloslav Veigl
Vlastné meno: Ferdinand Veigl
PhDr. Svetoslav Veigl pochádza z roľníckej rodiny. Základné školy absolvoval v Leviciach a Bánovciach nad Bebravou, kam sa jeho rodičia presťahovali, nižšie triedy gymnázia navštevoval v Trenčíne, Ružomberku a v Levoči.
V roku 1932 vstúpil v Trnave do rehole Sv. Františka Assiského, kde prijal meno Clárus, ktoré používa v poslovenčenej forme Svetoslav. Po roku strávenom v noviciáte v Trnave pokračoval v štúdiu na františkánskom gymnáziu v Malackách, kde v roku 1936 zmaturoval. Bohosloveckú fakultu študoval v Salzburgu v rokoch 1936 - 1937 a v Bratislave v rokoch 1937 - 1940. Za kňaza bol vysvätený 16. júna 1940. V rokoch 1940 - 1944 študoval slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde v roku 1946 získal doktorát z filozofie. Po ukončení štúdií vyučoval na gymnáziu v Malackách (1944 - 1946) a v Bardejove (1947 - 1949).
Po nastúpení totalitného režimu musel zanechať vyučovanie a prišiel do františkánskeho kláštora v Trnave. Keď v rokou 1950, po barbarskej noci, zrušili kráštory a rehoľníkov internovali, stal sa správcom fary v Trnave na Tulipáne, kde pôsobil do roku 1959, kedy odišiel do Abraháma. Tu pôsobil ako správca fary v rokoch 1959 - 1977, od roku 1978 pôsobí v Kráľovej pri Senci.
Básnicky sa Svetoslav Veigl formoval v okruhu katolíckej moderny, v ktorej pôsobili takí vynikajúci básnici, ako jeho priateľ, spolubrat - tiež františkán Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina (pôsobil ako farár v Bobote), Ján Haranta (pôsobil ako farár vo Svinnej), Tichomír Milkin, Gorazd Zvonický, Pavol Ušák-Oliva, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Ján Motulko, Janko Silan a ďalší.
Mladý spisovateľ už ako gymnazista začal písať básne. Vzorom mu bol františkán Rudolf Dilong.
Svetoslav Veigl sa zaradil k zakladateľom katolíckej moderny. Jeho prvé básnické zbierky sú poznačené neosymbolizmom a mysticizmom. Prvá zbierka básní mu vyšla v roku 1938 pod názvom Cestami vetrov, po nej nasledovala Výstup na horu Tábor (1939). Koncom 40. rokov sa stal obeťou prenasledovania kňazov a príslušníkov rehoľných rádov. V zbierkach z tohto obdobia, Menom ťa neviem osloviť (1941), Kvety na troskách (1945), Volanie z diaľky (1946), Láska a smrť (1946) sa zameriaval na mravné a sociálne rozpory skutočnosti. Zbierka Láska a smrť je klenotom ľúbostnej poézie básnika a je jedinečným prínosom do modernej slovenskej poézie. Od roku 1950, po nočnom prepadnutí kláštorov, sa s literatúrou a literárnou tvorbou na dlhší čas rozlúčil, lebo vedel, že nebude môcť publikovať takú poéziu, ktorá vyviera z jeho srdca - náboženskú a národnú. Preto ho počas jeho tvorivej činnosti sprevádzali 20-ročné prestávky v písaní.
Až v roku 1963, po atentáte na prvého katolíckeho prezidenta Kenedyho, z úcty k tomuto mužovi, napísal 500-veršovú skladbu Zo studne úzkosti. Rovnomenná zbierka vyšla v tom istom roku. Výraznejšie sa opäť prejavil v roku 1968, keď mu vyšla zbierka Mesto na návrší, ktorá bola poznačená starou poetikou, avšak s novými motívmi. Upozornil v nej na reálnu možnosť záhuby ľudskej civilizácie. Ďalších 20 rokov je poznačených básnickou pauzou. Až v roku 1988 mu Štefan Moravčík zostavil výber z poézie Pred ružou nemý stojím, ďalej výber z náboženskej poézie, v ktorej sú zhrnuté aj nepublikované básne Jemu jedinému (2000). Ďalšími dielami boli Hľadanie svetla z roku 1991, Zlatý kľúč (1992), Bardejovské rondely z toho istého roku, nasledoval výber Rodinné rondely (1994), Nebo na zemi (1995) a Klopem a volám (1996).
Za zbierku Nebo na zemi dostal cenu Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1997 mu vyšla zbierka pod názvom Doma pod oknami, v roku 2000 Plnosť času a v tom istom roku výber z celoživotného básnického diela Nerušte túto ružu.
Okrem toho uverejňoval svoje básne aj v rôznych časopisoch a novinách, ako Slovenské pohľady, Elán, Kultúra, Pero, Verbum a iné.
Ostatná básnická tvorba Svetoslava Veigla je oslavou slobodného života a akcentovaním kresťanských hodnôt.
Pôsobenie
1932 vstup do františkánskej rehole
1944 – 1946 vyučoval na gymnáziu, Malacky
1947 – 1949 vyučoval v Bardejove
1950 – 1959 bol správcom a kňazom fary, Trnava
1959 – 1977 pôsobil ako kňaz v Abraháme
1978 - rímskokatolícka fara, Kráľová pri Senci (tu aj v súčasnosti žije)
Ocenenia:
2002 Cena J. C. Hronského za celoživotné básnické dielo v rámci katolíckej moderny (udelená Nadáciou Matice Slovenskej)
Cena Spolku slovenských spisovateľov za zbierku Nebo na zemi
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
