Augusta Herényiová-Starostová bola baletná umelkyňa, rodáčka z Bratislavy. Patrí do prvej generácie slovenských interpretov klasickej baletnej literatúry. V SND pôsobila v rokoch 1947 – 1984. Od roku 1947 bola členkou baletu, od roku 1950 pôsobila na scéne SND ako sólistka a v roku 1977 sa stala baletnou majsterkou a asistentkou choreografa baletu SND.
V jej umeleckom prejave vládla dokonalá súhra medzi technickou a hereckou zložkou. Stvárnila rad baletných postáv klasického i moderného repertoáru. Účinkovala aj v baletných filmoch Slovenskej televízie.
Keď Gusta Herényiová-Starostová začínala ako útle dievčatko v roku 1942 v baletnej škole Elly Fuchsovej-Lehotskej, vnímala svoju záľubu cez obdiv k hudbe a k tanečnému umeniu. Členkou baletu Slovenského národného divadla sa stala vo veku sedemnástich rokov. Mladá baletka v sebe mala zdravú dávku ctižiadostivosti, pracovitosť a vytrvalosť – tri základné vlastnosti, ktoré musí mať človek, ktorý si zvolí toto krásne, aj keď nie ľahké povolanie. A talent, ktorý rozvíjala, podriaďujúc všetko tvrdým zákonom baletného umenia.
Skúšky a nácviky zapĺňali dni a večery Gusty Herényiovej-Starostovej, sviatky prestali existovať a život sa podriadil prísnej životospráve. Ale už pri vstupe na baletnú scénu jej vtedajší choreograf, národný umelec Miroslav Kúra zveril v roku 1984 úlohu v Gershwinovej Rapsódii v modrom a v Stravinského balete Petruška. O tri roky neskôr debutovala v Delibesovej Coppélii ako Swanilda, aby ňou vykročila za desiatkami, dokonca stovkami sólistických partov v širokom repertoári baletu SND.
Ako osobnosť príťažlivá svojím zjavom, suverénna v tanečnej technike, s vynikajúcimi hereckými schopnosťami našla plné uplatnenie pri stvárňovaní postáv rôznych žánrov. Zlatovláska z Nedbalovho baletu Z rozprávky do rozprávky (1956), lesná víla z Rozprávky o Janovi (1960). Herečka z Afanasievových Plameňov Paríža (1952) alebo Zarema z jeho Bachčisarajskej fontány (1953). Aurora z Čajkovského Spiacej krásavice (1957), Odetta a Odília z Labutieho jazera (1964), Popoluška z Prokofievovho rovnomenného baletu (1951), Pani Medenej hory z Kamenného kvietka (1958) alebo Júlia z Rómea a Júlie (1968). Mechmene Banu z Melikovovej Legendy o láske (1963) alebo Giselle a Myrta zo svetoznámeho baletu Adamovej Giselle (1956, 1966) – to je len stručný výpočet najúspešnejších postáv, ktorými očarila. V každej zo svojich úloh sa vyznačovala precíznym, priezračne čistým predvedením pohybového textu a snahou o preniknutie k podstate danej úlohy, o pôsobivé pretlmočenie danej témy.
O tom, ktorú z množstva postáv mala najradšej Gusta Herényiová-Starostová horoví: „Vari dvojúlohu Odetty-Odílie, ktorú som počas svojej dlhoročnej aktívnej činnosti tancovala v troch rôznych variantoch. Balerína tu totiž dostáva výnimočnú možnosť vytvoriť v rámci jedného predstavenia de herecky aj pohybovým prejavom odlišné úlohy. A z oblasti neoklasických baletných diel rada spomínam na Fadettu, balet vytvorený podľa rovnomennej novely George Sandovej. Bolo to predstavenie dômyselne vystavané, s veľkou dávkou emocionálneho náboja. Ale každá z úloh mala miesto v mojom srdci, a preto je ťažké jednoznačne určiť tú najmilšiu...“ (A. Pastorová: Odchodom zo scény jej umelecká práca sa neskončila. In: Hudobný život, 1980)
Sólistka baletu SND sa nikdy neuspokojila s dosiahnutým. Vždy chcela čosi viac a lepšie. „Spokojnosť je prejavom stagnácie, nespokojnosť napredovaním“ - to bolo krédo, ktoré ju viedlo na jej umeleckej ceste. Práve jemu vďačí za roky veľmi plodné, plné diania, ktoré dali jej životu pocit naplnenia a duševného uspokojenia. Za roky, ktoré znamenali síce tvrdú prácu a veľa odriekania, no na druhej strane aj šťastie, keď to „vyšlo“, keď sa dostavil úspech a uznanie. Za veľa vďačila aj svojmu manželovi, bývalému sólistovi baletu SND Milanovi Hérenyiovi a dokonalej harmónii súkromného a umeleckého života.
Svoje baletné umenie zdokonaľovala Gusta Hérenyiová-Starostová aj na štvormesačnej umeleckej stáži v Moskve u prísnej a náročnej Sulamif Meserevovovej, bývalej primabaleríny Veľkého divadla, jednej z najlepších pedagogičiek baletného umenia.
Ku každej repríze pristupovala umelkyňa ako k novej premiére, pričom sa neustále snažila zdokonaľovať pohyb na javisku a stvárnenie svojich postáv. Za svoje baletné umenie si Gusta Hérenyiová-Starostová vyslúžila vyznamenania Za vynikajúcu prácu a v roku 1966 titul zaslúžilej umelkyne.
Po ukončení kariéry na doskách baletu SND pôsobila ako pedagogička a asistentka choreografie a svoje tridsaťročné skúsenosti odovzdávala mladým sólistom baletu SND. V rokoch 1982 – 1984 pôsobila ako pedagogička V NSR.
Ocenenia:
1960 Za vynikajúcu prácu
1966 titul Zaslúžilá umelkyňa
1995 cena Literárneho fondu za celoživotné dielo
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
