1876 miestne lýceum; maturita s vyznamenaním, Kežmarok
1881 promócie na Lekárskej fakulte Pázmányovskej univerzity, Budapešť
1909 habilitácia v odbore röntgenológie; docent na budapeštianskej lekárskej fakulte
1914 mimoriadny profesor röntgenológie

Narodil v rodine mešťanostu, neskôr mestského kapitána. Už počas štúdií na základe dobrých študijných výsledkov a víťaznej odborno-vedeckej práce z oblasti topografickej anatómie pracoval ako pomocná vedecká sila v budapeštianskom Anatomickom ústave a v Patologickom ústave. Na naliehanie otca sa po ukončení štúdií vrátil do rodného mesta, kde sa stal mestským lekárom. Naďalej však živo sledoval vedecké dianie vo svete, publikoval a prednášal, najmä v Spolku spišských lekárov a lekárnikov.

V Kežmarku si otvoril súkromnú prax a aktívne sa zapojil do činnosti Spolku spišských lekárov a lekárnikov. Z jeho iniciatívy bola nemocnica v Kežmarku prebudovaná. Patril k zakladateľom Okrášľujúceho spolku, ktorého poslaním bolo skrášľovanie mesta a okolia výsadbou stromov. V roku 1894 založil Spolok invalidov v Kežmarku, ktorý mal významné sociálne postavenie, aj keď v obmedzenej regionalite. Jeho zásluhou sa elektrifikovalo mesto, urobila kanalizácia, regulácia riek (vysušením jedného ramena rieky Poprad, tzv. "Libapatak", vznikla dnešná Alexandrova alej, ktorá je medzi Garbiarskou ulicou a Učňovskou školou, zalesnilo sa okolie Kežmarku. Ďalej vznikli jeho pričinením Kežmarská akciová elektrifikačná spoločnosť, Uhorský robotnícky invalidný a penzijný spolok. Bol aktívnym členom Kežmarského meštianskeho streleckého spolku, finančne podporoval študentov jednotlivých kežmarských škôl atď. Vysoko hodnotený a uznávaný na poli výskumu aj klinickej praxe bol aj vo svete.

Po prvej správe o historickom objave röntgenových lúčov X roku 1895 odcestoval do nemeckého Würzburgu, kde sa stretol s Wilhelmom Conredom Röntgenom, aby si od neho vyžiadal podrobné správy o novom vynáleze. Dovtedy neznáma forma žiarenia ho nielen fascinovala, ale pochopil, aký veľký význam budú mať röntgenové lúče pre lekársku diagnostiku. Predsavzal si, že aj on bude pracovať s týmto novým druhom žiarenia a špecializoval sa na röntgenológiu. Bol v kontakte s bratislavskou školou fyzikov a intenzívne zbieral informácie o novom druhu žiarenia. V roku 1896 v sieni kežmarskej radnice predniesol referát o X-lúčoch. S húževnatosťou sa pustil do celkom novej, ťažkej a priekopníckej práce. Nedal sa odradiť prvými neúspechmi, desať i stokrát opakoval svoje pokusy, len aby sa dopátral pravdy. Túžil, aby sa potvrdilo, že to, čo robí, má zmysel. Veril, že všetko vynaložené úsilie napokon pomôže chorému človeku, spresní diagnózu, urýchli i zlepší celý liečebný postup. Usilovne pracoval a keď sa mu niečo nevydarilo, vravieval: „Diem perdidi“ – stratil som deň.

Neúnavnými experimentmi, pokusným snímkovaním rôznych predmetov, rastlín, kvetov, drobných živočíchov a neskôr častí ľudského tela dospel k zhotoveniu technicky a fotograficky kvalitných kontrastných a verných snímok. Na nich ako prvý na svete odborne vysvetľoval schopnosť röntgenového obrazu poskytnúť vyhodnocovateľom aj predstavu hĺbky. Tento jav nazval „plastikou röntgenového obrazu“. Podľa toho vypracoval metodiku tzv. plastického snímkovania a založil plastickú röntgenológiu, v čom mu patrí priekopnícke svetové uznanie.

Vo svojej skromnej ordinácii vidieckeho lekára zriadil v roku 1897 prvé rádiodiagnostické pracovisko na Slovensku, kde sa X-lúče začali používať v skiagrafii a postupne aj pri skiaskopii, teda pri vyšetrovaní chorých pomocou röntgenových snímok a presvietením. Sklenené fotografické dosky primitívneho röntgenu sa museli pred použitím najskôr v tme zabaliť do čierneho papiera a poriadne, starostlivo prelepiť. Vyvolávanie, ustaľovanie a umývanie snímok sa robilo v noci, sušenie vo dne. Cez deň si plnil všetky povinnosti mestského fyzikusa a praktického lekára a zvyšný čas trávil nad pokusmi s X-lúčmi. Vedľajšie záujmy a záľuby – rybárčenie, zber starých mincí, medailí a ľudovej keramiky - ostali bokom.

Medzi prvými výskumníkmi sa zameral na výskum vývoja ľudského plodu. Jeho manželka Alžbeta mala pre jeho bádanie pochopenie. Keď očakávala piate dieťa, röntgenoval ju raz mesačne, aby mohol pomocou X – lúčov sledovať vývoj kostry svojho syna. Bol presvedčený o neškodlivosti X – lúčov, ale následkom tohto žiarenia sa narodil jeho syn ako duševne postihnutý. Problém röntgenologického výskumu tuberkulózy pľúc bol jeho srdcovou záležitosťou. Pomocou X-lúčov skúmal tuberkulózu pľúc a podrobne rozobral vývoj tohto ochorenia, ktoré bolo vtedy najrozšírenejším ochorením na Slovensku. Vychádzal z toho, že základnou zmenou, ktorú vyvoláva Kochov bacil v pľúcnom tkanive, je patologické ložisko. Dospel k záveru, že najúčinnejšia bude prevencia, izolovanie tuberkulotikov a identifikovanie suchotinárov röntgenom. Stal sa propagátorom prevencie, aby sa chorobám predchádzalo, pomáhal odstraňovať duševnú i telesnú biedu, šíriť zdravotnícku osvetu, likvidovať zdroje infekcie, liečiť chorých, ale tiež učil ľudí žiť zdravšie a rozumnejšie. Vyslúžil si prívlastok lekár chudobných. Zaoberal sa tiež röntgenovou diagnostikou obličiek a močových ciest, ako aj štúdiom kontrastných látok. Pri práci s X – lúčmi zistil, že lúče pomáhajú nielen diagnostike, ale aj liečbe.

Röntgenové snímky dokumentujúce vyvíjajúci sa zárodok jeho patrili k unikátnym v tom čase. Žiaľ, v začiatkoch lekárskej röntgenológie sa pramálo vedelo o biologických a negatívnych účinkoch nového žiarenia. Až neskôr sa začali v niektorých technických a lekárskych časopisoch objavovať články o radiačnom poškodení kože, tkanív a orgánov.

Z praktického vidieckeho lekára a provinčného röntgenológa sa vypracoval až na vysokoškolského učiteľa. Jeho cesta viedla cez všestrannú lekársku činnosť praktického lekára a chirurga malej improvizovanej nemocnice, cez individuálne experimentovanie a vedeckovýskumnú činnosť na poli röntgenológie až po klinickú röntgenodiagnostiku a pedagogickú činnosť na najvyššej odbornej úrovni.
Všetko, čo bolo z odborného či vedeckého hľadiska významné pre poznávací proces, odovzdával v rozhovoroch, výkladoch, diskusiách, prednáškach a tlačených publikáciách svojim najbližším, odborníkom aj laikom názorne, vecne a bez príkras.

O svojich výskumoch publikoval 59 vedeckých prác a referoval o nich na zasadnutiach Spolku uhorských lekárov v Budapešti, kde prednášal o osifikácii kostí, čo dokumentoval svojimi snímkami. Výsledky svojej bádateľskej práce zverejnil vo vyše 110 odborných prácach a prednáškach na mnohých svetových kongresoch - Amsterdam, Berlín, Zürich, Mníchov, Kluž, Miškovec, Odesa, Veszprém a i. Jeho štúdie o röntgenologickej problematike boli publikované v nemeckých i anglických odborných časopisoch, časopisecké a knižné diela vychádzali na Slovensku, v Uhorsku a Rakúsku, v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a v Spojených štátoch amerických.

Ani posledné dni pred smrťou sa nevedel odpútať od svojho pracoviska, kam sa dával donášať už vo vysokých horúčkach. Vplyvom radiácie zoslabený organizmus bojoval z posledných síl, ale srdce to nevydržalo. Zomrel v Budapešti na následky profesionálnej leukémie. Jeho telo bolo prevezené do Kežmarku na mestský cintorín.

Pôsobenie:

1882 asistent v anatomickom ústave u profesora Michala Lenhosséka, Budapešť
1883 - 1907 praktický lekár a chirurg, Kežmarok
1886 oženil sa s Kežmarčankou Alžbetou Schwarzovou, s ktorou mal päť detí
1891 pokladník a tajomník Spišského spolku lekárov a lekárnikov
1895 - 1906 redaktor Ročeniek Spolok spišských lekárov a lekárnikov (A Szepesi Orvos-és Gyógyszerész Egylet Évkönyve), tlačené boli v kežmarskej tlačiarni Pavla Sautera
1896 prvý v Uhorsku robil röntgenologické pokusy
1897 ako prvý lekár na území Slovenska si zaobstaral röntgenový prístroj (od fy Reiniger Gebert und Schall v Erlangene); snímky zhotovoval z drobných živočíchov a rôznych predmetov; podieľal sa aj na zlepšovaní prístrojového vybavenia a neskôr sa stal priamym spolupracovníkom fy Reiniger Gebert und Schall; jeho prístroj je uložený v Kežmarskom múzeu
1898 zhotovil prvú snímku ľudského tela; ako prvú zröntgenoval ruku svojho priateľa (6. 1. 1898; čas osvetlenia trval päť minút)
1900 prispel na židovský ženský spolok
1904 z vlastných prostriedkov si kúpil nový aparát, na ktorom robil už stereoskopické snímky
1905 zúčastnil sa na prvom zjazde röntgenológov v Berlíne a v nasledujúcich rokoch ho viackrát zvolili za riadiaceho predsedu 1906 zhotovil ako prvý plastickú röntgenovú snímku
1907 odchod do Budapešti
1907 - 1909 zriadilo sa centrálne röntgenové laboratórium, povolali ho za jeho správcu, Budapešť
1909 založil a bol prvým vedúcim katedry röntgenológie na budapeštianskej klinike
1914 stáva sa prvým profesorom v Uhorsku
1915 riaditeľ Rádiologického ústavu pri lekárskej fakulte, Budapešť

Svetové prvenstvá:

1901 ako jeden z prvých na svete sa začal zaoberať röntgenovým obrazom detskej kostry, vývojom a tvorbou osifikačných jadier, osifikáciou zápästných kostičiek i stavcov
1903, 1906 stal sa prvým monografickým spracovateľom tejto problematiky na svete vôbec; spomedzi bádateľov svojho obdobia ako prvý röntgenologicky rozpoznal vrodené syfilitické zmeny kosti.
Ako prvý na svete dosiahol harmonizáciu kontrastu rtg obrazu.
Ako prvý na Slovensku skúmal pomocou X-lúčov tuberkulózu pľúc.

tvorba

Štúdie:

1908 o metóde röntgenového snímkovania a o plastickej röntgenológii patrili k priekopníckym výskumom tejto oblasti.

Odborná literatúra:

Plastická röntgenológia

Medzinárodné uznania, pocty:

1905 Vysokého uznania sa mu dostalo menovaním za dopisovateľa a člena Nemeckej röntgenologickej spoločnosti. Zúčastnil sa vtedy jej prvého kongresu v Berlíne a veľkú pozornosť vzbudil svojou prednáškou o röntgenovom sledovaní vývoja kostry ruky.
1907 Stal sa vysokoškolským učiteľom röntgenológie na univerzite v Budapešti.
1914 Jeho neúnavná snaha a vysoká úroveň prednášok podnietili zriadenie univerzitného Centrálneho röntgenového inštitútu.
1965 Pri príležitosti päťdesiateho výročia založenia rádiologického ústavu v Budapešti bolo rozhodnuté, že bude niesť jeho meno. Neskôr bola vyhotovená bronzová plaketa s portrétom V. Alexandra, ktorú maďarská rádiologická spoločnosť každoročne udeľuje najúspešnejším lekárom tohto medicínskeho odboru.

Ďalšie zaujímavosti súvisiace s jeho osobnosťou:

Busta MUDr. V. Alexandra sa nachádza v Panteóne radiológov v Mníchove.

1988 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vyhlásilo súbor najstarších röntgenových snímok MUDr. Alexandra za národnú kultúrnu pamiatku.

1992 Mesto Kežmarok vydalo lósy k Nadácii MUDr. Alexandra, ktorá na podnet miestnej nemocnice vznikla v januári 1992.

Po ňom je pomenovaná aj kežmarská nemocnica s poliklinikou. Cieľom nadácie bolo získať finančné prostriedky na zakúpenie monitorovacej sústavy pre jednotku intenzívnej starostlivosti.