Počas 1. svetovej vojny navštevovala evanjelickú školu, potom gymnázium. V posledných rokoch gymnaziálneho štúdia súkromne navštevovala známu maliarsku školu Gustáva Mallého. Po maturite odišla študovať maliarstvo do Paríža. Študovala na dvoch akadémiách aj v súkromnej škole Alexandry Exter.

Už v roku 1931 samostatne vystavovala v Prahe, kde sa stala členkou výtvarného odboru Umeleckej besedy. V nasledujúcom roku sa vydala za profesora doktora Františka Šimera a žila sa v Bratislave. Po rozpade prvej Československej republiky odišla s manželom do Protektorátu Čechy a Morava a usadili sa v Plzni.
Jej manžel ako ako primár v nemocnici ukrýval v období atentátu na Heydricha československých parašutistov z Anglicka. Po prezradení ho gestapo zatklo, väznili ho a napokon popravili. V roku 1947 sa vydala za právnika Martina Martinčeka, v tom čase prezidiálneho šéfa Úradu predsedníctva SNR, v roku 1954 sa presťahovali do L. Mikuláša.

V roku 1945 (po návrate na Slovensko) ju zvolili za predsedníčku Bloku slovenských výtvarníkov. V roku 1966 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne a vydali jej prvú monografiu. Vystavovala v mnohých galériách doma i v zahraničí a je držiteľkou mnohých ocenení a vyznamenaní. Ester Martinčeková Šimerová ako jediná zo slovenských umelcov vychádzala priamo z parížskej školy a do Paríža sa často vracala. V roku 2001 jej udelili aj vyznamenanie Francúzskej republiky Rytier rádu kultúry a literatúry. Nadácia Matice Slovenskej jej v roku 1996 udelila cenu Miloša Alexandra Bazovského za výtvarné umenie.

Ester Martinčeková Šimerová dostala od Francúzkej republiky najvyššie štátne vyznamenanie, a to stupeň veliteľ - Comandant de l´ordre des arts et lettres.

tvorba

Venovala sa aj scénickému výtvarníctvu a úžitkovému dekoratívnemu umeniu. Z rôznych maliarskych smerov jej bol najbližší syntetický kubizmus dvadsiatych rokov. V jej tvorbe motivicky prevažovali zátišia, krajinárske a prírodné motívy, rovnako figurálne kompozície. Výtvarníčka bola výraznou umeleckou osobnosťou, ktorá rozvíjala odkaz avantgárd v slovenskom výtvarnom umení.

V roku 1998 získala za celoživotné dielo Cenu Nadácie Matice slovenskej Miloša Bazovského za výtvarné umenie. Preslávila sa kolekciou 40 kameí – maľovaných štukových objektov, ktoré vytvárala postupne v priebehu 25 až 30 rokov. Posledný z nich dokončila v roku 1996. Štukové objekty – kamey (ako ich pomenoval známy prekladateľ francúzskej poézie Adolf Kroupa) patria k zaujímavým a originálnym výsledkom prepojenia poézie s výtvarným umením. Sú vnútornou a spontánnou autorkinou výpoveďou na verše jej obľúbeného francúzskeho básnika Saint-John Persa.