|
V bratislavskom Pálffyho paláci slávnostne udelili 21. 3. 2006 Cenu Dominika Tatarku za rok 2005. Jej laureátom sa stal lyrik, aforista, epigramatik, prekladateľ, autor textov piesní, satirických próz a dialógov, autor textov pre deti a mládež Tomáš Janovic.
Porota Ceny Dominika Tatarku, ktorej stálymi členmi sú Dana Kršáková, Vladimír Petrík, Daniel Fischer, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka, Ján Králik, Peter Zajac a nositeľ Tatarkovej ceny z predchádzajúceho roka - spisovateľ Stanislav Rakús, a Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udelili cenu za knihu Maj ma rád (Vydavateľstvo L.C.A., 2005). Tvorí ju súbor Janovicových aforizmov z posledného obdobia, nadväzuje však na jeho predchádzajúcu tvorbu. Oproti ranej satirickosti a dravosti, neskoršej irónii a sarkazmu v nej pribúda skepsy a melanchólie.
Podľa Jána Štrassera Janovicove aforizmy sa dnes vnímajú ako „morality, spojené s dobrým vkusom a ešte lepším štýlom“ a všeobecne ich možno označiť za dlhodobé pozorovania paradoxov našej modernej mentality.
Cenu odovzdali podpredseda Správnej rady Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Ján Králik a sponzor tohtoročnej Ceny Fedor Gál. Osobitnou cenou bolo umelecké dielo od Erika Bindera. Laudatio predniesol minuloročný držiteľ Ceny Stanislav Rakús. Čerstvý držiteľ Ceny Tomáš Janovic predniesol esej venovanú Dominikovi Tatarkovi.
Cenu Dominika Tatarku za literatúru udeľuje od roku 1994 v rámci podpory kultúry a umenia Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v spolupráci s porotou. Cena je považovaná za najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie. Udeľuje sa za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Tatarku.
Doterajšími laureátmi Tatarkovej ceny sú Milan Hamada (za dielo Sizyfovský údel, 1994), Ivan Kadlečík (hLAVOLAMY, 1995), Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca, 1996), Ivan Štrpka (Bábky kratšie o hlavu, 1997), Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta, 1998), Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov, 1999), Dušan Dušek (Pešo do neba, 2000). V roku 2001 získali cenu až traja autori František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík za Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989, v roku 2002 Katalin Vadkerty za Maďarskú otázku v Československu 1945 1948 a Ján Johanides za Nepriestrelnú ženu, nasleduje Rudolf Fila (Cestou, 2003) a Stanislav Rakús (Nenapísaný román, 2004).
Viola Tóthová
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
