Eduard Chmelár: Nemáme inú možnosť ako vymyslieť nový zmysel našich dejín

Eduard Chmelár: Nemáme inú možnosť ako vymyslieť nový zmysel našich dejín

Publicista, historik, mierový aktivista. Študoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave a interkultúrne vzťahy na University of Warwick vo Veľkej Británii. V súčasnosti prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Počas Nežnej revolúcie roku 1989 bol jednou z tvárí a spoluzakladateľom VPN v Pezinku. V roku 2001 koordinoval úspešnú kampaň mimovládnych organizácií za zrušenie základnej vojenskej služby. Organizoval viacero mierových demonštrácií, vo februári 2003 viedol ulicami Bratislavy najväčší protivojnový pochod v dejinách Slovenska. Aktívne vystupoval proti násiliu v bývalej Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Libanone, Izraeli, Darfúre a inde. V roku 2003 inicioval spolu s bývalým premiérom Jánom Čarnogurským a publicistom Romanom Kaliským petičnú akciu za vypísanie referenda o vstupe do NATO. Bol aj iniciátorom celospoločenskej diskusie o Lex Hlinka, ktorá na jeseň 2007 prispela k zmierneniu pôvodnej podoby zákona.
Napísal knihy Uhorská tlačová politika (1998), Rozprava o zjednotení ľudstva (2001), Svet nie je na predaj (2003). Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička, ktorý odvysielala STV. V roku 2008 získal jednu z troch nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku.

V novembri 1989 ste ešte ako študent stáli pri zrode VPN v Pezinku. Naplnili sa podľa Vás ciele zamatovej revolúcie? Splnili sa Vaše očakávania?
Nuž, nostalgiu za revolučnou eufóriou môže pociťovať vari každý, kto ju zažil na vlastnej koži. Ale viniť revolúciu za dnešný stav tejto krajiny nie je na mieste, lebo pád totalitárneho režimu vám dáva len príležitosť na zmenu, nie jej dosiahnutie. A keďže sme túžili práve po pluralite názorov a záujmov, každý to využil po svojom. Bohužiaľ, ďalší vývoj ukázal, že studenú vojnu vyhral skôr kapitalizmus ako demokracia, ale ešte stále máme možnosť brániť sa. Ja si slobodu vážim a som presvedčený, keby nepadol komunistický režim, dnes by som so svojou povahou sedel vo väzení. A to pripomínam napriek tomu, že súčasný režim má ďaleko od ideálov revolúcie, ktoré patria všetkým, nielen hŕstke neoliberálov a neokonzervatívcov, ktorí sami seba nazývajú „mužmi Novembra“, ktorí si privlastňujú zásluhy, zveličujú ich a spomínajú na ne ako starí partizáni.

Bolo následné rozdelenie Československa podľa Vás správnym rozhodnutím?
Nezávislosť Slovenska považujem za logické dovŕšenie demokratickej revolúcie z roku 1989. Chápem nostalgiu svojich priateľov za Československom, ale okrem emotívnych dôvodov neexistoval nijaký racionálny, prečo udržať nefunkčný a z hľadiska integračných záujmov krajiny zbytočný útvar. Československo splnilo svoju epochálnu úlohu pri rozvoji slovenskej spoločnosti, ale jeho ďalšia existencia už nemala zmysel. Aj z hľadiska našich ďalších integračných cieľov. To, čo liberálnym silám vyčítam v tejto súvislosti najviac, je skutočnosť, že prenechali historický proces národno-štátnej emancipácie jeho vulgárnej interpretácii v podobe tandemu HZDS – SNS, čo malo dlhodobý vplyv na dianie v tejto krajine a v istom zmysle nás to poznačuje dodnes.

Ako sa staviate k myšlienke odhaľovania pamätných tabúl niektorým kontroverzným historickým politikom ?
Ako historik upozorňujem, že pamätné tabule by mali už z princípu svojho názvu slúžiť predovšetkým zachovaniu a obnoveniu historickej pamäti a nie účelovému velebeniu obľúbených osobností. Kohokoľvek tabuľa je prínosná, ak je v súlade s historickou pravdou, ak sa na nej nezamlčiavajú alebo neprikrášľujú všeobecne známe skutočnosti. Problém tých konkrétnych tabúľ, o ktorých ste hovorili, vidím práve v tom.

Možno podľa Vás porovnávať zločiny fašizmu a komunizmu?
Zločiny ostanú zločinmi a porovnávať ich nemá zmysel, dokonca mi to príde cynické. Chcete porovnať, či bolo strašnejšie vyvraždiť 30 alebo 50 miliónov ľudí? Dôrazne však odmietam stotožňovanie fašizmu a komunizmu ako ideológií, to sú nesúvisiace kategórie už len z hľadiska svojich cieľov. Nemôžete napríklad porovnávať Hitlerov Mein Kampf s Marxovým Kapitálom, ako to podaktorí horliví, ale nevzdelaní publicisti radi robia. Kapitál je vedecká teória – možno zlá, ale je to veda – kým Mein Kampf je návod na trestný čin. Z prísne filozofického hľadiska komunizmus ako utopická spoločnosť naozaj nikdy nejestvoval a komunistický teror v päťdesiatych rokoch minulého storočia niesol skôr znaky fašistického režimu. Podobne ako dnes nemôžte nazvať Čínu, kde vládne paradoxne ten najtvrdší kapitalizmus pod totalitárnym dozorom komunistov, komunistickou spoločnosťou. Viem, že takéto zjednodušenia lákajú, ale ak chceme o týchto veciach uvažovať poctivo, nesedí to.

Roky vás zaraďujú k ľavicovým intelektuálom na Slovensku, vy sa však od etablovanej ľavice dištancujete. Prečo?
Bolo by veľmi jednoduché povedať len to, že preto, lebo Smer za ľavicu nepovažujem, že v skutočnosti iba zneužíva ľavicovú rétoriku na pravicové ciele. Ale je to zložitejšie. Politicky som sa začal vyhraňovať v období mečiarizmu, keď som si vybral ľavicovú cestu odporu voči autoritatívnym metódam vtedajšieho premiéra. Vnímal som s narastajúcim znepokojením tú aroganciu moci, únos prezidentovho syna, protiústavné vylúčenie riadne zvoleného poslanca z parlamentu, bezbrehú korupciu, škandály, demarše. Nezabúdajme, že sme boli na pokraji medzinárodnej izolácie a takto to ďalej nemohlo ísť. Ale vnímal som aj rastúcu chuť pravicovej opozície obetovať základné sociálne istoty väčšiny ľudí svojim mocenským ambíciám, jednoducho sa nechať kúpiť za podiel na privatizačnom koláči. Tá hrubá necitlivosť, s akou pristupoval Mikuláš Dzurinda k oprávneným obavám ľudí, bola naozaj príšerná, ku koncu jeho vládnutia ho za nedostatok sociálnej empatie začala kritizovať aj inak lojálna katolícka cirkev, a z toho sa už nedá vyrozprávať. Moja neskoršia skúsenosť však ukázala, že som bol v niektorých veciach mladícky naivný a že na dosiahnutie spravodlivosti voľba ľavicovej strany nestačí.

V čom vás ľavica sklamala?
Roky bojujem proti hlúpemu sloganu, že pravica šetrí a ľavica utráca. Ale Róbert Fico povýšil tento nezmysel na pravidlo. Rútime sa dolu vodou a už to nie je len vec krízy. Takto nezodpovedne sa štát spravovať nedá, kto nevie hospodáriť, mal by ísť od kormidla.

O finančnej kríze počúvame zo všetkých strán. Je podľa Vás príčinou hypotekárna kríza v USA a neregulovaný finančný trh alebo treba hľadať príčiny aj inde? Kto má šancu lepšie zvládnuť krízu: ľavica alebo pravica?
Vtip je v tom, že ľavica i pravica dramatizujú svoj ideologický spor, no oba prúdy nie sú riešením, ale súčasťou nášho najväčšieho problému. A tým je neprimeraná spotreba. Do tej spotreby nás nenútili len finančné trhy, banky a nadnárodné korporácie, ale aj štáty. Ešte stále sme nepochopili, že táto kríza nie je primárne ekonomická. Táto kríza je civilizačná. Za posledné dve desaťročia sme si zvykli na taký závratný rast bohatstva, že každý pokles vnímame ako katastrofu. To je choré. Takýto rast nielenže nemá v dejinách ľudstva obdobu, ale je predovšetkým dlhodobo neudržateľný. Predvídaví ľudia na to poukazovali celé roky. A dnes sa všetci čudujú.

Má svet podľa Vás aj iné alternatívy ako obrovské štátne dotácie krachujúcim podnikom, resp. regulácie finančných trhov?
Nemáme inú možnosť ako vymyslieť nový zmysel našich dejín. Potrebujeme hľadať šťastie niekde inde ako v raste HDP, potrebujeme opäť nájsť ideály, potrebujeme sa vzoprieť primitívnej ekonomizácii všetkých oblastí života. Čudujem sa, prečo dnes mlčia filozofi, politológovia a iní sociálni myslitelia, to oni dnes musia nájsť cestu, to oni musia riešiť otázky zmyslu, toto nie je úloha pre ekonómov. V takomto stave zostať pravičiarom alebo ľavičiarom znamená len vybrať si dva z nespočetne mnohých spôsobov, ako zostať hlupákom.

Nepresadzuje pravica voľný trh a ľavica štátne zásahy?
To ešte neznamená, že ľavica má aj odpovede na dnešné otázky. Spomeňte si na tridsiate roky minulého storočia, katastrofálna hospodárska kríza neznamenala príklon k ľavici, ale k extrémnej pravici. Ak ma na súčasnej situácii niečo šokuje, tak je to fakt, že ľavica nepriniesla nielen systémové východiská zo súčasnej krízy, ale ani jej presvedčivú analýzu. V podstate ponúka iba upravenú verziu pravicových riešení, teda akúsi spomalenú cestu do pekla. Ukazuje sa to, na čo som upozorňoval už roky: kríza zastihla ľavicu nepripravenú, myšlienkovo vyprázdnenú a aj preto nenapáda patologické znaky tohto systému, ale snaží sa ich zamaskovať heslami z minulého storočia.

Aj na Slovensku?
Isteže nie, ale zvláštnosťou tu predsa len je napojenie na tie najodpudzujúcejšie nacionalistické prúdy, napojenie na katolícku cirkev, vyslovene deštruktívny prístup k ochrane životného prostredia, odpor k politicky liberálnym témam a podobne. Toto všetko diskredituje inak podnetné ľavicové myšlienky, toto všetko odobralo ľavici komparatívnu výhodu a šancu vytvoriť si imidž progresívnej sily, ktorú mala po nepopulárnej Dzurindovej vláde. Bude veľmi ťažké očistiť tvár ľavice po páde Smeru, a ten skôr či neskôr príde.

Prejdime k vašim občianskym aktivitám. V roku 2001 ste boli koordinátorom kampane za zrušenie povinnej vojenskej služby. Úspešnej. Dnes to berieme ako samozrejmosť, táto myšlienka však bola pre vtedajších politikov úplne nová. Ako sa Vám ich podarilo presvedčiť?
Dnes si už tento úspech privlastňuje kde-kto, až je to smiešne. Treba však povedať, že sa na ňom podieľalo množstvo ľudí, spomedzi ktorých treba vyzdvihnúť predovšetkým iniciatívu Jedlo namiesto zbraní. Moja úloha bola skromnejšia. Zostavil som výzvu na zrušenie povinnej vojenskej služby poslancom NR SR, ktorí pri novelizácii ústavy paradoxne ešte viac sprísnili povinnosť nástupu na vojenčinu - aj z toho vidieť, že smerovanie k súčasnému stavu vôbec nebolo také priamočiare a samozrejmé. Vypracoval som zásadný argumentačný materiál Desatoro za zrušenie ZVS, ktorý používali pre svoje potreby aj aktivisti v okolitých štátoch, najmä v Česku a Poľsku. Pamätám sa, že sme pripravovali petíciu i demonštráciu na začiatok septembra. No a vtedy sme otvoreným listom vyzvali ministra Jozefa Stanka o jednoznačné stanovenie záväzného termínu zrušenia základnej vojenskej služby, ktorý bol jedinou zárukou, že to ministerstvo myslí vážne. Nepopierateľným faktom totiž ostáva, že najvyšší vojenskí predstavitelia si vo svojich mediálnych vystúpeniach toho času protirečili v otázke nielen kedy, ale aj do akej miery profesionalizovať armádu. Dovtedy nebol zverejnený nijaký konkrétny, časovo limitovaný plán - na rozdiel od susedných štátov. Šéf rezortu obrany odpovedal rovnako otvoreným listom, v ktorom vo všeobecnej rovine obhajoval koncepciu reformy ozbrojených síl, ale zároveň prejavil záujem o stretnutie so zástupcami iniciatívy.

Ako sa teda prišlo k tomu, že prevládol názor armádu profesionalizovať úplne?
Na rokovaní s ministrom sme presadzovali úplné zrušenie vojenskej služby už od roku 2004. Po dvojhodinovej výmene názorov minister napokon deklaroval vôľu uskutočniť tento plán do roku 2006. S týmto výsledkom sme boli spokojní. Spýtal som sa ministra, či je ochotný sľúbiť tento dátum aj verejne. Jozef Stank vzápätí predstúpil pred médiá a oznámil svoje rozhodnutie. Chcel z toho politicky ťažiť a nám to neprekážalo. Na verejnosti to znelo oveľa jednoduchšie ako za zatvorenými dverami.

Organizovali ste niekoľko mierových demonštrácií, napríklad proti bombardovaniu bývalej Juhoslávie alebo Iraku. Čo vás k tomu viedlo?
Pre mňa to bol prirodzený postoj. Ako novinár som sa vždy usiloval písať jasne a pomenúvať veci pravými menami. Nielen preto, aby tomu čitateľ rozumel, ale najmä preto, aby som mu takto pomohol vyjadriť jeho vlastný názor, ktorý podvedome cítil, ale ktorý sa z rôznych príčin v našich médiách neobjavoval a neobjavuje. V tom je celé tajomstvo – písať srdcom. Až príliš veľa ľudí má dnes podobné pocity ako v čase normalizácie, keď sa v novinách písalo niečo úplne iné, než si mysleli oni sami. Ak dávate ľuďom potrebné informácie, ak hovoríte pravdu, ak odhaľujete lož, nerobíte nič iné ako poctivú žurnalistiku a nemusíte to nazývať mierovým aktivizmom.

Napriek veľkej podpore ľudí sa zdá, že to nepomohlo. Môžu vôbec občianske protesty ovplyvniť medzinárodné konflikty?
Situácia je zlá, ale neprepadávam skepse. Ani ekologické hnutia zo začiatku nikto nebral vážne a dnes sa ich varovania stávajú realitou. Pre mňa je podstatné, že v prognózach medzinárodného vývoja som sa doteraz nemýlil. Je zvláštne, ak médiá preferujú analytikov, ktorí šíria nezmysly o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, o snahe udržať multietnické Kosovo v hraniciach Juhoslávie, o skvelej Bushovej taktike v boji proti terorizmu, a keď sa to všetko ukáže ako nehanebná lož, otrasú sa, vymyslia si nejaké nové nezmysly a novinári im to aj naďalej nekriticky hltajú. Ak nie ste schopní vysvetliť takéto prešľapy a dokonca sa za ne ani ospravedlniť, na čom sa zakladá vaše morálne právo ovplyvňovať verejnú mienku? To isté sa deje aj v iných oblastiach. Ľudia, ktorí roky upozorňovali na to, že neoliberálny spôsob ekonomickej globalizácie je neudržateľný a boli za to označovaní za extrémistov, sa dnes s úžasom prizerajú na to, ako v čase krízy, ktorú spôsobili práve neoliberáli, dominujú v médiách aj naďalej ekonomickí hochštapleri z Hayekovej nadácie. To je neskutočná arogancia. Svet by mal počúvať ľudí, ktorí sú aspoň trochu predvídaví, ktorých prognózy sa overujú v praxi a nie tých, ktorí nás kŕmia nefungujúcimi ideologickými nezmyslami.

6. júna sa uskutočnia voľby do Európskeho parlamentu. Nič nenasvedčuje tomu, že by mala byť účasť výrazne vyššia ako pred piatimi rokmi. Dá sa s tým niečo robiť?
Práve preto som sa rozhodol prijať ponuku od Strany zelených a vstúpil som do politického ringu ako nezávislý kandidát do Európskeho parlamentu. Za tie roky, čo pôsobím v rôznych občianskych združeniach a vyjadrujem sa k rôznym oblastiam verejného života v médiách, sa už ľudia mohli presvedčiť, že nie som zhovievavý k nijakej nespravodlivosti. Európsky parlament ešte nemá toľko právomocí, koľko by sme si všetci želali, ale je to najdôležitejšie politické fórum Európy, priestor, z ktorého je hlas Slovenska počuť viac ako z ktoréhokoľvek iného miesta. Preto by v ňom nemali sedieť nudní druhotriedni politici, ktorí sa sem idú na päť rokov zašiť, ani nečitateľní lobisti presadzujúci všetko možné len nie verejný záujem, ale aktívni a tvoriví ľudia s vlastným názorom, ktorý sa nedá kúpiť.

Svet sa neustále zmieta vo vojnových konfliktoch. Spomeňme si na Juhosláviu, Afganistan, Irak, či Kosovo. Majú tieto konflikty podľa Vášho názoru spoločného menovateľa?
Je ním masívna neúcta k pravde pravidiel, ktorá je vyjadrená v zásadách medzinárodného práva. Vôľa riešiť dôsledky, ale nie príčiny konfliktov. Pyšná predstava, že my silní najlepšie vieme, čo je dobrom pre slabých a cynický predpoklad, že všetko zlo sveta vymetú F16-ky. Politici často dávajú svojim zvráteným túžbam po násilí vznešené ciele, ale pestovať kultúru mieru je náročnejšie ako vybombardovať krajinu.

Myslíte si, že Európska únia v súčasnej podobe má šancu konkurovať USA alebo Číne?
Nemá a práve preto ju treba zmeniť. Mnohí sa týchto zmien boja, iní im nerozumejú, v každom prípade dnešná nedemokratická, prebyrokratizovaná a pritom slabá forma únie nemôže vyhovovať nikomu. Potrebujeme odvahu na riešenia, ktoré zodpovedajú výzvam súčasného sveta. Vyzdvihovať národné záujmy a dávať ich do protikladu s európskymi je fatálnym nepochopením dnešného stavu planéty, lebo národný štát už nemá všetky potrebné mechanizmy na zvládnutie problémov a neumožňuje reálne politické odpovede na ne. Politika v zajatí národného pohľadu je falošná. Z hľadiska záujmov Slovenska je naša politika tým vlasteneckejšia a úspešnejšia, čím je európskejšia. Slovenská politika v Európskej únii musí mať nielen korene, ale aj krídla, musí spájať provinčnú skúsenosť s civilizačným rámcom.

Podporujete prijatie Lisabonskej zmluvy?
Som za skutočné zjednotenie Európy. Zámerne sa vraciam k tomuto ideálu, ktorý nás nadchýnal počas revolúcie v roku 1989. Spomeňme si na neho. Vtedy sme neriešili eurofondy, smernice a superštát. Túžili sme po bratstve európskych národov, o živote v porozumení a mieri v spoločnom európskom dome. Spomeňme si na otcov zakladateľov jednotnej Európy, ktorí výslovne hovorili o vízii európskej federácii. Dnes sme spútali naše sny príšerným technokratickým štýlom, ktorý rozumie iba jazyku peňazí. To nie je cesta k srdciam ľudí. Musíme obnoviť vieru v spoločné ideály, nájsť nový zmysel pokračovania európskych dejín a zdemokratizovať úniu tak, aby bol jej osud skutočne v rukách všetkých občanov. Neviem si predstaviť iný efektívny model ako demokratickú európsku federáciu s transparentnou deľbou moci. Niet kam ustúpiť. Iba jasné pravidlá ochránia záujmy malých krajín v ére globalizácie. Súčasný svet sa nachádza vo vysoko rizikovej situácii. Len silná Európska únia je schopná podieľať sa na svetovej politike ako rovnocenný partner Spojených štátov, Číny alebo Ruska. Len silná Európska únia môže vyvíjať tlak na reformu svetových finančných inštitúcií v prospech spravodlivejšieho sveta. Len silná Európska únia s harmonizáciou daní dokáže za súčasnej ekonomickej situácie udržať európsky sociálny model. V tom je náš základný odkaz voličom: v ťažkých časoch, ktoré nás čakajú, bude Slovensko buď európske alebo nebude. Svet môže byť lepší.

Snažíte sa preniknúť do jadra medzinárodných problémov, cestujete po týchto krajinách?
Cestovanie je súčasťou mojej životnej filozofie. Už Demokritos učil, že múdry človek nájde pocit domova v každej krajine, lebo vlasťou ľudskej duše je celý svet. V tomto smere je pre mňa svetoobčianstvo súčasťou umenia žiť, praktického spôsobu poznávania, ale aj vysoko etickou kategóriou. Rôzne kultúry ma obohacujú. Aj u mňa ako u každého človeka určite pretrvávajú rôzne predsudky, ale cestovanie mi pomáha zbaviť sa ich.

Neobávate sa vplyvu iných civilizácií?
Obávam sa vplyvu zlých ľudí. Myslieť si o inom spôsobe života, že je automaticky horší ako ten náš, je neuveriteľne nafúkané. Je to podobná hlúposť, akoby zdržanlivý Angličan vyvodil zo správania temperamentného Španiela, že je primitívnejší.

Ako najradšej cestujete?
Vlakom a stopom. Spoznáte tak nielen krajinu, ale aj ľudí, máte bohatšie zážitky. Najmä autostop je jedinečný spôsob poznávania, ktorý, žiaľ, už lepšie funguje skôr v mimoeurópskych krajinách. Zo skúsenosti viem, že dnes sa oveľa ľahšie prestopujete z Turecka do Indie, ako cez Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

Ak ste toľko v zahraničí, aký máte vzťah ku Slovensku?
Mám rád túto krajinu. Lenže moja hlboká náklonnosť voči nej nepramení z nejakého prízemného pudu, ale z jej poznania. Odmalička som sa rád túlal po slovenských horách, prešiel som hrebene a najvyššie vrchy prakticky všetkých našich pohorí a dnes si to všetko opakujem pri svojich deťoch. Niekedy je to úžasné déjà vu, hovoriť svojmu synovi a dcére o miestach, po ktorých ste chodili pred dvadsiatimi rokmi. Nenútim ich, aby sa bili do pŕs, nezdôrazňujem im abstraktnú hrdosť na Slovensko, nenosím tričko I love Slovakia a už vonkoncom v nich nevzbudzujem dojem, že sme lepší ako ostatní. Učím ich však získavať si prirodzený vzťah k vlasti tým, že ju dôkladne spoznávajú. Nemusia sa učiť o Gerlachovskom štíte, Spišskom hrade, Kremnici alebo o bojoch pri Strečne z učebníc, lebo tie miesta dôverne poznajú. Nepoznajú Kriváň, Sitno, Poľanu alebo prameň Hrona z vlastivednej čítanky, lebo všade tam boli. Poznajú naše vtáky, kvety, motýle, dokážu si vyrobiť píšťalky z vŕby a vedia, kde má hrob Samo Chalupka alebo v ktorej chalupe napísal Hviezdoslav Hájnikovu ženu. Vždy som to vnímal ako samozrejmosť, ale keď som zistil, že syn má spolužiakov, ktorí už boli desaťkrát pri mori, ale ani raz vo Vysokých Tatrách, začal som byť na to hrdý, lebo len takáto hrdosť má zmysel.

Prečo vás potom nacionalisti nemajú radi?
Lebo ja nemám rád ich. Nenechám sa od nich poučovať, akým spôsobom mám prejavovať lásku k vlasti. Zvlášť nie od tých, ktorí ani nevedia spisovne po slovensky, ktorí opľúvajú našich významných umelcov len preto, lebo odmietajú ich choromyseľné názory a ktorí velebia najväčších darebákov našich dejín ako martýrov. Obmedzení ľudia, ktoré šíria okolo seba len nenávisť, nikdy nezískajú môj rešpekt. Táto krajina má na viac ako na otváranie zatuchnutých hrobov.

Nevypomstili sa vám vaše principiálne postoje k režimu fašistického Slovenského štátu? V marci tohto roku stali obeťou útoku skínov.... Nebojíte sa?
Strach je veličina, s ktorou nemôže pracovať nikto, kto chce vo verejnom živote presadiť niečo zásadné – inak sa začnete korigovať. Jeden zlomený prst ma nemôže obrať o presvedčenie. Mojou odpoveďou bolo vystúpenie na diskusii o zločinoch Slovenského štátu už týždeň po tomto trápnom incidente.

Ak hovoríme o našej krajine a hrdosti, myslíte si, že má alebo malo Slovensko osobnosti na svetovej úrovni?
Prirodzene, že áno, ale nevieme ich odkaz rozvíjať tvorivým spôsobom. U nás pretrváva tradícia dvoch extrémov, keď jednotlivé osobnosti buď podceňujeme iba preto, že boli naše alebo zvýrazňujeme ich provinčnú lojalitu namiesto poukazovania na ich prínos pre ľudstvo. Komplexom tak trpia nielen nacionalisti, ale aj tí, pre ktorých je Slovák nadávkou. To je to, čo nazývam slovenským trochárstvom. Zoberte si takého Milana Rastislava Štefánika. Kým sa naši vtedajší poprední národovci opíjali v martinskej krčme a odtiaľ vykrikovali, ako budú milovať Slovensko do posledného dychu, náš prvý generál pochopil, ako v Európe funguje moc, aby ju z tejto úrovne mohol využiť na prospech našej vlasti.

Aké kritériá by podľa Vás mal spĺňať ten, koho možno označiť za Osobnosť?
Psychológia považuje za osobnosť každého človeka. Ale vy ste sa asi pýtali na niekoho výnimočného, niekoho, kto pozitívne ovplyvní dobu a je užitočný širšiemu okoliu. Práve takéto osobnosti však dnes bývajú spravidla tie najnenápadnejšie. Žijeme v mediálnom veku, ktoré vyznáva pravidlo, že kto nie je na obrazovke, neexistuje. Pre mňa je však osobnosťou každý dobrý človek, ktorý poctivo žije svoje otázky. Nemusí objaviť liek proti rakovine, vyhrať voľby, zložiť nejaký hit alebo vyliezť na Mount Everest. Musí však mať v sebe etický kompas, ktorý robí tento svet o trošičku znesiteľnejším.

Už dlhšiu dobu ste vegetariánom. Z presvedčenia alebo zo zdravotných dôvodov?
Zvieratká sú moji kamaráti a svojich kamarátov nejem.

Ste rozvedený a napriek tomu sám vychovávate svojho syna. Ako to pri vašom vyťažení zvládate?
Tak ako to zvláda povedzme osamelá matka. Neviem, prečo by v tom mal byť zásadný rozdiel. Čo sa týka domácnosti, viem všetko, čo vedia ženy. Otravujú ma tie stereotypy v akože komédiách, kde muži, ktorí sa majú na chvíľku postarať o dieťa, pripália aj čaj. Myslím si, že je úplne normálne, že sa starám o svojho syna, ako otec mám predsa takú istú zodpovednosť ako matka. Možnože sa otcom na plný úväzok ťažšie ako ostatným nadväzujú dlhodobé vzťahy, ale aspoň zistíte, že jediné, čo má v živote hlbší zmysel, sú naozaj deti.

Veľa publikujete, z čoho sa dá dedukovať, že asi aj dosť veľa čítate. Môžete odporučiť nejakú dobrú knižku, ktorá Vás v poslednej dobe zaujala?
Tak na túto otázku dokáže odpovedať asi len ten, kto toho veľa neprečítal. Pred takými pätnástimi rokmi by som vám určite odporúčal ruskú klasiku, tam sa nemôžete pomýliť. Ale dnes je pre mňa nemožné určiť si favorita. Čítam veľa a čítam všade – v električke, vo vlaku, v parku – s výnimkou strojníckych tabuliek vari všetko. Najviac peňazí miniem asi na knihy.

Čo hudba?
Tu je môj vkus dosť vyhranený, v podstate počúvam iba klasiku a džez. Môžem aj U2 a Beatles, ale to skôr kvôli textom ako kvôli hudbe. Všetko ostatné mi pripadá hudobne banálne.

Máte ešte nejaké nesplnené sny?
Samozrejme! Ja si myslím, že som ešte nič poriadne nedokázal. Verejné veci ma akosi prirodzene zaujímajú, som typický homo politicus, ale moje najvyššie ambície nesiahajú do politických oblastí. Chcem ešte napísať zopár dobrých kníh, vychovať zo svojich detí silné osobnosti a najmä mať celý život dôvod milovať. Tajne snívam o tom, že keď budem mať všetkého po krk, kúpim si nejaký pozemok pod lesom, budem na ňom chovať kozy, ovce, vychovávať kopec detí, budem žiť zdravo a budem písať pod starou lipou ako Ján Hollý na Dobrej Vode. Potom budem dokonale šťastný.

m.f.