Stanislav Háber: Kto má vieru, má všetko

Básnik a spisovateľ Stanislav Háber predstavil publiku v divadle v Nitre v máji svoju už dvanástu knihu, šiestu zbierku poézie Štvrťstoročie lásky. Keďže sa narodil v Brezne, bola to príležitosť, pri ktorej sme ho požiadali o rozhovor.

Aký je váš vzťah k rodisku?
- Vrelý, aj keď ho v podstate nepoznám. Narodil som sa, keď mama učila na základnej škole na Čiernom Balogu. Bývali sme na ulici Ku štadiónu. Tu som sa aj stratil vo veku dva a pol roka s dvomi dievčatkami – susedkami v zime a snehu. Hľadalo nás celé Brezno. Dobrovoľníci, ktorí boli zvolávaní ampliónmi na naše hľadanie, mali zraz na námestí pri fontáne. A my traja sme sa hrali vo fontáne, ktorá bola v zime vypustená a zakrytá doskami. Takže nás nik nevidel.

A našli vás?
- Nenašli. Od fontány sme šli cez les do školy v Čiernom Balogu. Tam nás videl riaditeľ na chodbe a keďže sme boli v pančuškách a papučkách, myslel si, že sme tam s mamou. Tak mi povedal, aby sme šli za ňou, nech sa netúlame po chodbách školy.

Poslúchli ste?
- Vtedy už áno. Zasa sme prešli cez les a cez záveje snehu v tých papučkách späť do Brezna. A šli sme domov. Mamu už kriesili lekári z pohotovosti.

To mala mama z vás radosť, keď ste už taký malý boli taká dobrodružná povaha?
- Pokračovalo to, aj keď som podrástol. Z Brezna sme sa odsťahovali v mojich troch rokoch do Košíc. Nemám v Brezne žiadnu rodinu a mamin hrob je v Košiciach, takže chodievam na cintorín z Bratislavy, kde žijem, s rodinou tam. Ale od 14 rokov som chodil na strednú školu v Banskej Bystrici. Bolo to vojenské gymnázium. Ako 15 ročný som už mal parašutistický výcvik na letisku v Očovej a 17 ročný som narukoval na Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach na odbor pilot – nadzvuk. Takže mama si skutočne so mnou užila svoje. Žiaľ, zomrela, keď som mal 21 rokov. Odvtedy žijem v Bratislave.

Čo vás priviedlo k písaniu?
- Neviem. Vždy som od malička hovoril, odkedy si pamätám, že raz budem spisovateľ. A to som nevedel ešte čítať ani písať. Ako som sa to naučil, začal som si písať sám pre seba rozprávky. Dával som si pseudonymy ako Stanislav Brezniansky, či Kuštadiónsky, takže na Brezno som nikdy nezabudol. Dokonca nikdy sa mi nepodarilo v Košiciach naučiť sa „hutoric". Prvú básničku mi uverejnili, keď som mal šesť rokov. Knihy mi sprostredkovali poznanie a tak im to chcem vrátiť. Je to úžasné, keď mi ľudia hovoria, že im moje knihy pomáhajú žiť.

Ako ide dokopy nadzvukový pilot a básnik, spisovateľ?
- Po pravde, nikdy som sa nadzvukovým pilotom nestal. Žiaľ, mal som počas výcviku ťažkú haváriu, rok a pol v nemocnici. Strata pamäte, ťažký otras mozgu, bezvedomie. Ale je pravda, že kým som sa na túto dráhu pilota pripravoval, písal som básničky a pesničky. Dokonca s mojou pesničkou vystupovala naša školská kapela v televízii, keď som mal 16 rokov. Bolo to v rámci armádneho magazínu Azimut a bol to celý hudobný klip. Žiaľ, ani jeden z mojich spolužiakov nemáme tento záznam, aj keď som neskôr v televízii štyri roky pracoval.

Havarovali ste lietadlom?
- To sú tie paradoxy života. Havaroval som autom z viny príslušníka VB, ktorý bol zrejme pod vplyvom alkoholu. Táto havária mi, žiaľ, zmenila celý môj život. Mal som 18 rokov, takže celú túto hrôzu prežívala so mnou ešte moja mama. Dve operácie, pobyty v nemocnici od Prahy cez Moravu až po Košice.
Váš prvý román bol z vojenského prostredia. Kritizovali ste v ňom existenciu armád.

Prečo?
- Vidí sa mi to šialené, že človek dokáže zabiť iného človeka. Mal som skúsenosť s vojnou v krajinách bývalej Juhoslávie, kde som nakrútil poetický protivojnový film o deťoch vo vojne Tisíc malých princov. Vysielaný bol opakovane v roku 1992 v ČSTV v Prahe, ale aj v STV.

Naposledy vám vyšla zbierka poézie Štvrťstoročie lásky. O čom je?
- Sú to básničky, ktoré som písal každý deň mojej manželke pred naším spoločným výročím 25 rokov, čo sa poznáme. Posielal som jej ich každý deň ráno do práce. A nakoniec z toho vznikla celá zbierka.

Aké máte ešte tvorivé plány?
- Momentálne mám pripravené tri romány, ale žiaľ, pre nedostatok finančných zdrojov, sú len v mojej zásuvke.

Čo skrýva zásuvka spisovateľa?
- Okrem spomínaných troch románov, ešte unikátnu zbierku 366 poviedok na každý deň v roku Príbehy mena, ktoré boli vysielané na rádiu Lumen a 366 príbehov na každý deň v roku o životoch svätcov, ktorí mali v daný deň sviatok, ktoré mi takisto vysielalo rádio Lumen v priebehu dvoch rokov každý deň. No a veľmi veľa poézie, ktorú píšem každý deň. Navyše jeden rozprávkový seriál, ktorý začne od septembra vychádzať v jednom známom detskom časopise.

Písali ste o svätcoch ako o historických postavách, čím vás očarili?
- Faktom, že dokázali v živote naplniť Božie želanie vyjadrené v evanjeliu: Buďte svätí, lebo ja som svätý. Presvedčil som sa, že kto má vieru, má všetko, čo potrebuje k životu. Márna bola Šalamúnova prosba u Boha o rozum, viera je najviac, čo si môže človek priať, aby sa mu v živote splnilo.

(ng)
Horehronie, týždenník pre mesto Brezno, 3. júna 2008, č. 21, ročník 16, s. 1. - 4.