Michal Habaj: Snažím sa vyrozprávať príbeh, ktorý je vo mne

Viacnásobný finalista literárnej súťaže Poviedky, "Enfant terrible" Ústavu slovenskej literatúry SAV a unikátny zjav súčasnej slovenskej poézie o sebe a svojich múzach...

Ako sa formoval Váš vzťah k písaniu beletrie? "Prinútila" Vás úcta k vlastnému talentu alebo skutočná láska k "peru"?

Nie som si istý: spomínam si na budúcnosť, o minulosti iba snívam. Skôr som zástancom názoru, že tie rozhodujúce dôvody, prečo človek píše, presahujú jeho osobu a v konečnom dôsledku smerujú do iných, vyšších a menej konkrétnych svetov a realít. Profesionálne ambície či subjektívne túžby sú už iba vyjadrením hlbšieho, prvotného pohybu, ktorý sa uskutočňuje bez vedomia toho, kto píše, poza neho a mimo neho, sú iba racionalizáciou iracionálneho, prekladom z jazyka večnosti do jazyka času. Ak by som mal predsa len hovoriť o „úcte“ k talentu, musel by som povedať, že i tej „úcte“ sa človek musí naučiť a musí tiež pochopiť, že „talent“ je dar (akokoľvek dvojsečný) a je už vecou jednotlivca, ako s ním naloží. Spočiatku, keď si mladý človek svoj talent uvedomí, však ťažko hovoriť o úcte: skôr je to akési nenáležité vedomie bohorovnosti, sebavedomie tvorcu, ktorý objavil svoju moc, nekritická, vášnivá túžba. Ale to sú iba špekulácie: o talente by mal hovoriť niekto, kto o svojom talente nepochybuje. Ja sa iba pokúšam písať, resp. pokúšam sa vyrozprávať príbeh, ktorý je vo mne a ktorý musí nejakým spôsobom cezo mňa prejsť: stále viac som však presvedčený o tom, že sa mi vôbec nepodarilo povedať to, čo som chcel povedať. A to ani len v tejto odpovedi. Takto nejako sa potom formoval i môj vzťah k písaniu: od sebavedomia k pokore.

Čo pre Vás ako básnika znamená reálny svet?

Reálny svet? Každodenný život, počítač, stromy, rieky, šálka čaju, priatelia, ženy, vychádzajúce slnko, drozd na múriku, tvoje šaty? Alebo unikajúca pravda, keď všetky verše zostávajú slabé a akoby na pol ceste, hrdzavejúci čas, z ktorého už dávno nezostalo nič, čo by sa dalo ponúknuť budúcnosti, ruže, ktoré zomierajú pred mojim oknom, pohľad, dotyk, ktorý sa stane alebo nestane? Reálny svet pre mňa znamená svet nevyhnutný na to, aby sa vo mne mohol zrodiť vnútorný, skutočný svet – individuálnym prežívaním „reálneho“ sveta môžem postupne odhaľovať časti Pravdy, ktorá je absolútna a ideálna. To, čo sme skutočne my, nie sú tieto šaty, tento pohľad, tento dotyk: i keď iba prostredníctvom týchto šiat, tohto pohľadu a tohto dotyku môžeme napĺňať svoj osud a dospieť tak k svojmu skutočnému Ja. A báseň nevyhnutne vzniká práve v takomto prieniku reálneho, viditeľného, časového sveta a vnútornej, neviditeľnej, kozmickej jednoty: svojim pôvodom je religiózna. Reálny svet, na rozdiel od básne, ktorá odkazuje na pôvodnú jednotu vecí, je dôkazom prvotného hriechu a pádu: je však i cestou ako sa vrátiť späť, než už je to kamkoľvek.

Aký máte vzťah k festivalom určeným literatúre?

To, samozrejme, ovplyvňuje samotný festival – jeho úroveň, koncepcia, autorské obsadenie atď. Z času na čas sa festivalov zúčastňujem, cítim však hlbokú nedôveru k básnikom, ktorí z účasti na festivaloch urobia svoj hlavný životný a literárny program. V každom prípade: literárny festival môže byť mimoriadne obohacujúci a to i pre samotného tvorcu, tu mám na mysli predovšetkým medzinárodné festivaly, kde si i slovenský autor môže vlastnú tvorbu konfrontovať s tým čo sa aktuálne píše inde v Európe alebo vo svete. Takéto stretnutie mu pomáha vlastnú tvorbu uvidieť v inom svetle a ukázať tak, že to, čo píše je možno zaujímavé v malom kontexte slovenskej literatúry, či to však obstojí v širšom kontexte, to je už iná otázka a možno aj iná odpoveď. A môže mu to ukázať i to, že to, čo píše možno ani nie je také zaujímavé v malom kontexte slovenskej literatúry, či to však neobstojí v širšom kontexte, to je už iná otázka a možno aj iná odpoveď.

Oslovila Vás iniciatíva autorov multikultúrneho projektu dvenedele.sk? Ako hodnotíte potrebu komunikácie medzi umeniami? Je to len póza, akési elitárstvo alebo skutočná nevyhnutnosť vzájomnej motivácie?

Sú to dve rôzne otázky: čo sa týka samotnej tvorby – tá v sebe nevyhnutne nesie nutnosť vzájomnej komunikácie medzi umeniami. Sám som pri písaní zvyknutý počúvať hudbu, zároveň, moje písanie nejakým spôsobom, cez moju osobu, teda cez svojho tvorcu, reaguje aj na výtvarné umenie, film, televíziu, komunikuje s inými druhmi umenia na rôznych úrovniach, napr. tým, že od nich preberá charakteristické techniky či postupy (montáž, samplovanie, remixovanie a pod.). Druhou otázkou je problém prezentácie umeleckého diela, nakoľko a či vôbec jednotlivé druhy umenia potrebujú vzájomnú podporu, aby oslovili príjemcu. V súvislosti s poéziou a autorským čítaním vstupujú do hry predovšetkým nové médiá a možnosti, ktoré ponúkajú. Pre mňa je dôležité, aby ťažiskovým i v takom prípade zostalo slovo a nerozpustilo sa v iných zložkách (hudba, obraz), ale naopak, pokiaľ je to možné, aby tie ďalšie zložky potvrdili slovo, resp. obohatili ho o ďalšie významy a kontexty, aby si tieto významy a kontexty nekonkurovali, ale aby navzájom komunikovali. Literárna čítačka v kombinácii s vhodným hudobným sprievodom, dídžejingom, digitálnou performanciou či vídžejingom môže byť takouto cestou, ktorá je produktívna hneď dvojnásobne: z viacerých autonómnych umeleckých aktov vytvorí úplne novú umeleckú realitu, pritiahne i tých divákov, ktorí by iba kvôli poézii neprišli.

Nechcete vrátiť textovú hodnotu slovenskej populárnej piesni?

Nie je to len otázka ambícií, ale aj dispozícií. Iba málo básnikov dokáže napísať dobrý text piesne, zároveň, ešte menej básnikov pociťuje vôbec potrebu vyjadrovať sa takýmto spôsobom. Nie je to len odlišný typ práce, ale písanie textov si vyžaduje tiež odlišný typ motivácie a pravdepodobne aj osobnosti. V širšom kontexte, sú v rámci dejín literatúry obdobia, kedy poézia smeruje k piesňovému charakteru. Od polovice deväťdesiatych rokov boli vývinové tendencie skôr opačné a v zhode s tým sa vyvíjala i moja tvorba. Ani v súčasnosti o písaní textov neuvažujem, navyše, neviem sa už stotožniť s popkultúrou a hodnotové rámce, ktoré ju definujú a ktoré produkuje mi ani nemajú čo ponúknuť. Okrem toho, aj keď je úroveň textov v slovenskej popmusic hlboko pod tou latkou, ktorú svojho času stanovili napríklad Filan, Peteraj či Štrasser, aj dnes sa môžeme stretnúť so zaujímavými a hodnotnými textami. Vynikajúce texty má napríklad Dorota Nvotová. V rámci slovenského hip-hopu kvalitné a invenčné texty píše Vec. Osobitou kategóriou sú texty Jána Boleslava Kladiva. Ale toto všetko zrejme nie je slovenská populárna pieseň...

Je pre Vašu tvorbu dôležitý historický kontext? Aký máte vzťah k tradícii vo všeobecnosti?

Historický kontext bol v mojom písaní prítomný vždy – je jedným z faktorov, ktoré zaručujú legitimitu textu. Ak si, ako príklad, zoberiem niektoré radikálne avantgardné projekty z prvých desaťročí dvadsiateho storočia ich umelecká hodnota nie je zaručená estetickými kritériami, ale historickým kontextom, tým akým spôsobom reagujú na kultúrno-spoločenskú realitu, a tiež, akým spôsobom sa vyrovnávajú s (lyrickou) tradíciou. Podobne, moja debutová zbierka 80-967760-4-5, ktorá vznikala v polovici deväťdesiatych rokov, ako dekonštruktivistický experiment nenesie tradičné estetické posolstvo, iba ak svedectvo o estetickej katastrofe: jej antilyrický jazyk a televízna koncepcia sú odpoveďou reality textu na metarealitu aktuálneho historického kontextu. V nasledujúcej zbierke Gymnazistky požiadavka byť moderný nachádza svoje prirodzené vyváženie vo vedomí tradície. Ak som v inom rozhovore, asi pred piatimi rokmi, povedal či napísal, že básnik žije predovšetkým v čase, v lyrickej tradícii, potom je to jedna z mála vecí, s ktorými sa môžem stotožniť aj dnes. Gymnazistky citovali toposy, schémy a verše slovenskej, ale i svetovej poézie dvadsiateho storočia, remixovali ich, recyklovali básnický kánon, akoby to bol odpad, kládli ho do nových významových a estetických rámcov, aktualizovali staré významy v novom historickom, kultúrnom, poetologickom kontexte. Popri tejto intelektuálnej či intertextuálnej irónii ale zbierka v istom zmysle naďalej iba potvrdzovala poéziu ako intímne, ľúbostné médium. Vzťah k tradícii pre mňa znamená nielen rešpekt, teda v podstate konzervatívny postoj, ale i, a dôležitá je práve táto ambivalencia, možnosť slobodnej voľby pri spracúvaní, rozvíjaní alebo popieraní tradície. Z tradície tak či tak neutečieme.

Uvažovali ste niekedy nad problémom čitateľnosti poézie?

V prvom rade som uvažoval o probléme čitateľnosti sveta. Pre niekoho zostane svet navždy čitateľný iba v jeho basic rovine. Niekto iný je schopný prejsť od čítania viditeľných foriem k čítaniu skrytých významov: niekto dokáže čítať to, čo je okolo nás, niekto i to, čo je v nás, a niekto aj to, čo je nad nami. Poézia je symbolický jazyk: vracia sa tam, odkiaľ vychádza. Je skutočne čitateľnosť adekvátnym kritériom? Báseň môže byť takou nečitateľnou a duchovne hlbokou správou, že jej na celej planéte porozumie len jediný človek, a verím, že táto skutočnosť môže mať na ľudstvo väčší dosah, než hordy textov, ktorými je svet zavalený. Nečitateľnosť poézie ma neznepokojuje. Ak som nad týmto problémom niekedy uvažoval, nikdy nie z tej pozície, že by snáď poézia mala byť masovou záležitosťou. Chápem starostlivosť kritikov o to, aby sa poézia nestávala ezotericky zakódovanou a neprístupnou bežnému čitateľovi, chápem dokonca i obavy tých slovenských kritikov, ktorí svojho času napríklad mňa, Petra Macsovszkého alebo Nóru Ružičkovú obviňovali z toho, že naša poézia je uzatvorená, nekomunikatívna, nie je ukotvená v prítomnosti ani v minulosti, búra kánon a je určená iba pre intelektuálnu elitu (?). Sú to zaujímavé myšlienky, ktoré vždy zamestnávali a vždy budú zamestnávať časť literárnej kritiky. Mňa však zaujíma poézia: tí, ktorí si k nej cestu nájdu, si k nej cestu nájdu. Tí, ktorí si k nej cestu nenájdu, si k nej cestu nenájdu.

Ktorá téma Vás fascinuje?

Tých tém je viac, možno by sa o nich dalo uvažovať vo viacerých rovinách, na tomto mieste by som spomenul tému, ktorá ma, ak sa zamyslím nad tým, čo som kedy napísal, fascinuje azda najviac, až tak, že literárna kritika, v tejto súvislosti, hovorí o autorskej obsesii. Pourquoi pas? Niet pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete – napísal klasik a podpisujem sa pod to. Tvár mladého dievčaťa je prúdom svetla, na ktoré v básni, cez báseň a básňou siaham, v túžbe priblížiť sa tomu, čo som neodvratne tu na zemi stratil, tomu, čo vnímam ako najzreteľnejší, najtajomnejší a najjasnejší záblesk pôvodnej jednoty. Nie je to len estetická skutočnosť či psychologický model, ale archetyp, ktorý odkazuje na náboženskú skúsenosť. Cesta, ktorú som s mojimi gymnazistkami v mojich textoch prešiel opakuje jediný neopakovateľný pohyb: úder srdca tvárou v tvár Bohu. Ten rytmus je intuitívny a jeho zachytením vzniká obyčajný text, ktorý rozkladá všetko to, čo je v pôvodnom obraze rozhodujúce. Neviem prečo píšem o dievčatách, ale viem, že o nich budem písať znova a znova. Možno už len tým, že na obrazovku kladiem čisté slovo dievča, očisťujem dušu sveta, alebo vytváram energiu, ktorá kdesi inde zrodí prameň či kvet. Už verím všetkému. Ale ešte stále neviem aká je krása dievčat. Krása, v ktorej sa snúbi svätá čistota a nevinnosť s rodiacou sa zmyselnosťou a hriešnosťou. Sú odsúdené k hriechu, ale ešte sa len končekmi prstov dotýkajú jablka. Svet v nich padá a očisťuje sa: v jedinom bode času, ktorý môže trvať celú večnosť. Rilke o mladých dievčatách napísal: „Každá je ako náboženstvo, ktoré sa vybralo na púť z úst zjavujúceho sa Boha smerom k umárajúcemu sa rodu, ku kmeňu hýriacemu slabosťou.“ K tomu nemožno nič dodať.

Ak by ste si mohli vybrať, v ktorom historickom období by ste chceli žiť a tvoriť?

V súčasnosti. Pre môj osobný vývin mi súčasnosť ponúka všetky nevyhnutné podmienky, krízy, inšpirácie i fascinácie. Rovnako ako každé iné historické obdobie. Je to len čítanie z prachu: letopočty, karosérie, trópy. Priečky rebríka nemožno obísť ani podliezť. V Existencii je všetko dané a úlohu, ktorú mám riešiť v tomto živote, nemôžem prenášať späť. Samozrejme, mám svoje obľúbené historické obdobia a tie sa spájajú s konkrétnymi geografickými, kultúrnymi súradnicami. Priťahuje ma 19. storočie, šľachtická usadlosť na anglickom vidieku, sychravá jeseň, whisky, čaj o piatej, veľká knižnica, poľovačky, chrty ležiace pri kozube, decentné služobníctvo. Londýn, osemdesiate roky dvadsiateho storočia, nový romantizmus, nekonečné žúry, kluby, dekadencia, vláda pôžitku, dizajn. Dvadsiate roky, Paríž, povojnová eufória, emancipácia, Between the Sheets, umelecká avantgarda, kaviarne, art déco. Päťdesiate roky, návrat elegancie a aristokratickej ušľachtilosti, sofistikovaná kultivovanosť, Coco Chanel, kostýmy, klobúky a rukavičky... a tiež módny existencializmus, kluby a kabarety v Saint-Germain-des-Prés, revolta. Nad reprodukciami Sandra Botticelliho, Piera di Cosima či Fra Angelica vytrvalo snívam o duchovnej hĺbke a hľadaní nadzmyslovej krásy 15. storočia. To všetko by sa mi páčilo možno viac, než blúdiť chladnými ulicami a vyprahnutými virtuálnymi arénami prvých desaťročí 21. storočia. S historickým obdobím sa viaže aj určitý životný štýl a s tým zase rôzne spôsoby a typy tvorivosti. Pre moje písanie je však výzvou práve súčasnosť: magický crossover historického a futuristického – temný, kybernetický stredovek.

Michala Mňahončáková | osobnosti.sk