Lea Fekete: Modely musia plynúť vlastným životom

Stretli sme sa v galérii módnej návrhárky a výtvarníčky Lei Fekete. V príjemnom prostredí plnom umelkininých diel sme sa rozprávali o jej dvadsaťročnom pôsobení v oblasti módneho návrhárstva, o jej najnovších aktivitách i cieľoch, ktoré ešte vo svojej kariére chce dosiahnuť.

Patríte k skupine ľudí, ktorí musia kvôli množstvu aktivít a povinností plánovať? Máte rozplánovaný každý deň, pracovný týždeň?
Pre človeka, ktorý sa živí vlastnou tvorbou v umení je dôležité starať sa aj o komerčnú stránku. Ak chcem, aby moje diela boli kvalitné, aby som ich mohla ukázať, musím sa stále starať o to, aby všetko fungovalo. Plánovanie je teda nevyhnutnosťou.

Vy sa okrem navrhovania oblečenia venujete aj iným aktivitám, otvorili ste si tiež vlastnú galériu, v ktorej ponúkate svoje výtvory – či už šaty, šperky, textilné obrazy alebo dekorácie...
V roku 1988 som začínala v oblasti mody na vtedajšiu dobu pomerne odvážne. Tvorili sme spolu s mojimi kolegami pod značkou SET 88 šaty z kvalitných materialov ako je hodváb,zamat, pravá koža - šaty so šperkom. Po dvoch rokoch spoločnej práce som sa osamostatnila. Tento rok to bude 20 rokov, čo sa aktívne v móde a jej designe pohybujem, preto nepovažujem za nič výnimočné, ak na sebe neustále pracujem a rozvýjam sa. No a dnes možem povedať, že mojej galérii v centre Bratislavy sa už 10 rokov darí tiež, aj keď to nie je vždy také jednoduché.

Nikdy ste netvorili módu, ktorá by sa podobala oblečeniu dostupnému v každom obchode. Nebola to móda bežná, každodenná, všedná. Aký charatker ste móde chceli svojimi kolekciami dať?
Začínala som ešte v čase socializmu kde uniformnosť a jednoliatosť bola zadefinovaná veľmi dlho. Od začiatku, čo som sa rozhodla vstúpiť do módneho sveta, bolo mojim cieľom rozhodne sa odlíšiť a vytvoriť osobitý rukopis a charakteristiku. Moje modely musia mať svoju nadčasovosť a kvalitu, charakteristické prvky, ako sú vysoké goliere alebo dlhé rukávy, jednoduché farebné linky v detailoch, časté prelínanie transparentnosti a ešte veľa iných prvkov, to je cieľ, ktorý od začiatku v sebe nesiem. Vytvorené modely musia s ľahkosťou plynúť svojím vlastným životom a prinášať druhým radosť mať ich na sebe. No a snád pre mňa samotnú je ešte doležitejšie aj s odstupom času sa tešiť, že ich život a nositeľnosť je taká dlhá.

Ako podľa vás pojem móda berú ľudia na Slovensku dnes? Vaša definícia charakterizuje módu ako niečo trvalé, niečo čo má svoju hodnotu aj po 10 rokoch, ale ako je to s ľuďmi na Slovensku, ako jú vnímajú?
Ľudia dnes sú už predsa len iní ako pred dvadsiatimi rokmi. Ženy sa o seba oveľa viac zaujímajú a aj muži už nie sú v tejto oblasti takí nesmelí ako kedysi. Takže hodnotím ich veľmi dobre. Čo však zaostáva, je práve to samotné vytváranie osobitosti vlastného štýlu a cibrenie dobrého vkusu, výber kvalitého oblečenia z kvalitných materiálov, čo nie je vždy len otázka ceny. V tejto oblasti je naozaj ešte čo doháňať, a to je žiaľ tá nedostatočná informovanosť v histórii módy a jej súvislosti so životným štýlom ako takým. Je dôležité, aby sme v sebe cibrili vkus, vlastný názor, istú príchuť fajnovosti v materiáloch.

Zmenili sa za tých dvadsať rokov Vaše inšpirácie, témy, ktoré do svojich modelov vkladáte? Kde ste čerpali inšpirátiu keď ste začínali a ako je to dnes?
Toto je typická otázka, na ktorú sa pýta takmer každý. Na to sa nečerpajú inšpirácie. Ja sa priznám, že tá inšpirácia je u mňa skôr v zmysle života, jeho každodennej farebnosti a chuti. Sú to skôr témy, ktoré by som chcela rozvinúť. Teraz rozmýšľam už dlhšie nad charakteristikou slovenského detailu, ktorý by nás posunul od krojovej témy ďalej, no a potom to je materiál, s ktorým sa v danej chvíli stretnem a osloví ma. S tým hneď pracujem... Nemám žiadnu inú inšpiráciu. To, akú má vzdušnosť, padavosť, akú má krehkosť, ako sa krčí, ako formuje telo všetko, čo v ňom je. Podľa toho si materiál vyberám a je pravda, že za tie roky už presne viem, s ktorým chcem pracovať.

Vy ste vždy prezentovali postoj, že ste nikdy neboli ovplyvňovaná inými módnymi návrhármi...
V živote to nebolo tak, že by ma ovplyvňovali módni návrhári. Neviem povedať, či je to moja vyhranenosť, ale ja som sa cítila byť súčasťou módneho sveta odjakživa. Je mi nesmierne prirodzené byť v tomto prostredí. Ak by sme však porovnávali Christiana Diora s Leou Fekete, tak je to neporovnateľné. Pretože tie dynamické 50. roky a úsek doby, v ktorej on žil a ja žijem, sú iné. Čo si však myslím, že máme porovnateľné je to nadšenie pre módu, poctivosť s akou ku každému modelu pristupuje, tvorbu vlastných materiálov, no a čo mu ja nesmierne závidím je tá absolútna profesionalita v najvyššom krajčírskom remesle.

V rýchlej dobe, ktorú teraz žijeme sa rýchlym tempom mení aj móda, kolekcie oblečenia sa striedajú spolu s ročnými obdobiami. Dlhšiu použiteľnosť v tomto smere majú skôr módne doplnky, ktorým ste sa začali venovať aj vy...
Áno, teraz sa ozaj kladie dôraz na doplnky. Mnoho ich nemá ohraničené ročné obdobie do takej veľkej miery ako oblečenie. Okrem mojich šálikov, opaskov, stužiek, interiérových dekorácii a textilných obrazov sú to teraz aj šperky. Multifunkčnosť módneho návrhára je v tomto smere veľmi príťažlivá. Tie formy sa spolu spájajú, môžete robiť čo chcete, ak to dokážete zvládnuť.

Vyskytli sa počas toho dvadstaťročného obdobia nejaké miľníky, ktoré vás potešili, ktoré vás posunuli, keď ste si povedali, že toto je tá chvíľa, pre ktorú sa všetka tá námaha oplatila?
Myslím, že toho bolo viac, vždy niečo v každom roku rezonovalo.

Čo okrem práce ešte napĺňa váš život?
Moja rodina a moji priatelia.

Ako vníma vašu prácu rodina?
Moja rodina, myslím, vníma moju prácu ako profesiu, ktorú som si vo svojom živote zvolila a je voči nej veľmi často tolerantná, a teší sa keď viem byť rovnako praktická a tvorivá aj pri iných činnostiach ako napríklad pri varení, ja im to rada a často vynahradzujem. 

Sledujete aj to, čo sa deje v spoločnosti? Sú veci, ktoré vás zaujímajú alebo naopak také, nad ktorými mávate rukou?
Už som sa naučila kontrolovať sa, ak máte na mysli bulvár tak ten ma naozaj nezaujíma, nemyslím si totiž, že je to pre mňa dôležité a ani si nemyslím, že by som to k svojmu životu potrebovala. Je mi však jasné, že je to súčasť nášho života. Dúfam,že sa mu budem naďalej úspešne vyhýbať.

Rozprávali sme sa pre portál Osobnosti.sk, opýtam sa teda kto je pre vás osobnosť? Nemusí to byť konkrétny človek, možno aké vlastnosti, charakter by osobnosť podľa vás mala mať?
Ja som tak raz odpovedala, že... možno by som si priala, aby existovala na Slovensku silná miera vnútornej sebareflexie, slušnosti správania a úcty človeka k človeku a z toho vyplývajúcej komunikácie a hľadania niečoho spoločného, čo nás spája. Vnímam to najviac asi v politike. V tomto smere sa mi ako žena páči pani Iveta Radičová. Je mi sympatická jej snaha v pokoji a rozvážnosti vysvetliť a zdôvodniť opodstatnenosť toho, čo potrebuje spoločnosti zdeliť, vytvára priestor pre komunikáciu a myslím si, že preto može byť príkladom pre mnohých politikov či ženy političky.

Zlatica Mokrá