Rodený bratislavčan Vlado Müller bol slovenským hercom, dlhoročným členom činohry Novej scény (1966 – 1990). Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola herečka Eliška Müllerová, druhou tajomníčka činohry Nová scéna Beatrix Müllerová. Z prvého Müllerovho manželstva sa narodil hudobník Richard Müller.
Vlado Müller sa po absolvovaní Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave v roku 1954 stal členom Krajského divadla v Nitre, v ktorom pôsobil do roku 1966.
V rokoch 1956 – 1958 vykonával vojenčinu ako herec Armádneho divadla v Martine. Potom jeho kroky smerovali na dosky činohry Novej scény v Bratislave. Po roku 1990 začal podnikať, vlastnil denný bar a reštauráciu.
Počas svojej hereckej kariéry vytvoril Vlado Müller mnoho výrazných charakterových postáv, vážneho aj komediálneho charakteru. Okrem toho, že sa venoval divadlu, výrazne sa presadil aj ako filmový herec, pôsobil v televízii, rozhlase a v dabingu.
Vo filme debutoval v roku 1960, keď sa objavil v snímke s názvom Prerušená pieseň, kde jeho kolegami boli napríklad Július Pántik, Karol Machata, či Elena Pappová – Zvarníková. Divácky najväčší záujem dosiahol vo filme z roku 1964 Obžalovaný. Potom nasledovali filmy Ať žije republika (1965), Majster kat (1966), Kristove roky (1967), Vánoce s Alžbetou (1968), Touha zvaná Anada (1969) či Génius (1969) a mnohé iné. V roku 1971 prijal ponuku účinkovať vo filme Dosť dobrí chlapi a Orlie pierko. Účinkovanie v televíznom seriáli si vyskúšal v roku 1980 - Přátelé zeleného údolí. Z ďalších televíznych seriálov to boli Straty a nálezy alebo Luis Pasteur.
Okrem filmovania pôsobil samozrejme aj na divadelných doskách, z množstva divadelných rolí možno vyzdvihnúť postavu Billa Starbucka (Obchodník s dažďom), Othella (rovnomenná hra W. Shakespeara), Petruccia (Skrotenie zlej ženy), či úloha Solenyja v Troch sestrách A. P. Čechova. O svojej všestrannosti a univerzálnosti presvedčil aj v muzikáli Grék Zorba.
Počas svojej takmer štyridsaťročnej kariéry vytvoril desiatky divadelných, filmových, televíznych i rozhlasových postáv.
Predstaviteľ psychologicko-realistického herectva, s úsilím o maximálnu presvedčivosť a pravdivosť bol v roku 1979 ocenený titulom zaslúžilý umelec.

Ocenenia:
1979 zaslúžilý umelec

tvorba

Filmografia

1953: Rodná zem
1960: Na pochode sa vždy nespieva (Lipoš)
1960: Prerušená pieseň (nemecký dôstojník)
1962: Bílá oblaka (partizánsky veliteľ Kozačuk)
1963: Na laně (majster)
1963: Smrt si řiká Engelchen (Nikolaj)
1963: Výhybka (Tabačka)
1964: Obžalovaný (Kudrna)
1965: Ať žije republika! (otec Vařečka)
1965: Zvony pre bosých (Ondrej)
1966: Majster kat (kat Emil Targo)
1966: Tango pre medveďa (poručík VB)
1967: Kristove roky (Andrej)
1968: Traja svedkovia (Blažej)
1968: Vánoce s Alžbetou (Hubert Cmíral)
1969: Génius (Peter Tobiáš)
1969: Touha zvaná Anada (Melichar)
1970: Medená veža (por. Pardek)
1970: Nahota (Tomáš)
1971: Dosť dobrí chlapi (Marek)
1971: Orlie pierko (npor. Pardek)
1973: Deň slnovratu (ing. Rajnoha)
1973: Prípad krásnej nerestnice (Adam Galbavý)
1973: Srdce na lane (strýko)
1974: Do zbrane, kuruci! (Emanuel Zamutovský)
1975: Horúčka (Fiala)
1975: Tetované časom (predseda JRD)
1976: Jeden stříbrný (Tkáč)
1976: Vojaci slobody (plk. Talský)
1979: Smrť šitá na mieru (Alfréd Blum)
1980: Karline manželstvá (Ondrej Hudec)
1980: Signum laudis (kaprál Hoferik)
1981: Plavčík a Vratko (uhliar Matej)
1981: Vták nociar (spisovateľ)
1982: Popolvár najväčší na svete (kráľ Levoslav)
1982: Tušenie (Metod Katrenčík)
1982: Chlap prezývaný Brumteles
1983: Mŕtvi učia živých (Brezík)
1983: O statečném kováři (otec–kováč)
1984: Láska s vůni pryskyřice (Franta Hrubý)
1984: O sláve a tráve (fotograf Andrej)
1986: Galoše šťastia (kočiš)
1986: Velká filmová loupež (Hoferik)