Braňo Ondruš: Nenechal som sa zomlieť politickým kombajnom

Bývalý mládežnícky aktivista a účastník nežnej revolúcie. Zakladal Radu mládeže Slovenska a neskôr bol aj jej predsedom. V roku 1998 vstúpil do politiky s ideálmi a presvedčením, že zmení svet. V roku 2001 z nej definitívne odišiel. Je dvojnásobným držiteľom ocenenia Televízna osobnosť Markízy. V súčasnosti je moderátorom spravodajstva televízie JOJ a prezidentom občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu. Venuje sa informačným technológiám a aktívne publikuje.

Začínali ste ako mládežnícky aktivista a postupne ste sa prepracovali k vyšším politickým postom. Ako sa pozeráte na svoju minulosť a prítomnosť?
Minulosť je súčasťou každého z nás a neviem si predstaviť, že by som ju len tak zavrhol, akoby nebola. Staviam sa k svojej minulosti pozitívne. Bola a z toho, čo som urobil zle, sa snažím poučiť. Na to, čo som urobil dobre, som patrične hrdý.

S akými názormi ste sa stretávali, keď ste vstupovali do SDĽ?
Krátko po revolúcii som vstúpil do Komunistickej strany, ktorá sa neskôr premenovala na Stranu demokratickej ľavice. Vtedy to bola strana ľudí, ktorí sa cítili byť zahnaní do kúta a neprávom odsudzovaní. Menila sa na sociálnodemokratickú stranu a to viedlo k jej rozpadu. Vznikla nová komunistická strana z ľudí, ktorí s transformáciou na sociálnu demokraciu nesúhlasili. V strane som pôsobil od roku 1990 do roku 2001, čo je jedenásť rokov. Za tie roky som sa stretol s rôznymi názormi a postojmi strany aj ľudí. Ku koncu ale strana robila politiku, s ktorou radoví členovia nesúhlasili.

Vstupovali ste do politiky s nejakými ideálmi?
Mal som šestnásť rokov a čo už vtedy človek robí racionálne? Skoro nič. Možno ráno raňajkuje, ale ani to už nie. Samozrejme, že som tam vstupoval s ideálmi. Bol som šestnásťročný človek, ktorý vstúpil do politiky v čase, kedy v štáte prebiehala permanentná spoločenská revolúcia, ktorú vyvolali mladí ľudia. Všetci ľudia nad šestnásť rokov boli plní ideálov. To bol jediný dôvod prečo som vstúpil do politiky, iný som nemal. Nemyslel som na nejakú závratnú kariéru, ani som nemohol očakávať nejaké výhody od strany, natoľko som bol rozhľadený. Bola to strana pod tlakom, zatlačená do úzadia a nebolo vôbec jasné, či prežije a akým spôsobom.

Nebáli ste sa, že to neskôr poškodí Vašu novinársku kariéru? Hovorí sa, že novinár by mal byť nestranný.
Bál som sa, až keď som z SDĽ definitívne odchádzal. Dovtedy nie. V politike som skončil preto, lebo si myslím, že v dnes v nej nie je miesto pre nezávislé názory. Nieže by ste tam nemohli byť a nemať nejaké svoje názory, ale nemáte perspektívu ako urobiť politickú kariéru a svoje názory aj realizovať. To bol dôvod prečo som v politike skrachoval. Nemienil som sa vzdať nezávislého pohľadu na veci, ktoré sa okolo mňa diali a dokonca som sa nemienil vzdať ani názoru.
Ak dnes v politike niekto niečo hovorí, tak to neznamená, že si to aj v skutočnosti myslí. Dokonca je to takmer vždy naopak. Myslím, že to môžem zodpovedne povedať aj preto, že som bol dosť vysoko v politike, ako prvý podpredseda vládnej strany. Politici zásadne nehovoria to, čo si myslia a navonok sa prezentujú témami, ktoré vôbec nie sú dôležité pre ich reálne politické konanie. Takúto hru som odmietol prijať a z tohto dôvodu som v politike skončil.
Osobne som sa bál vrátiť naspäť do televízie a to by mohol potvrdiť aj zakladajúci riaditeľ JOJ, ako som spočiatku odmietal jeho ponuku. Subjektívne som sa bál, že ma diváci odmietnu vnímať ako nezávislého človeka, pretože som bol pred dvomi mesiacmi podpredsedom vládnej strany. V politike som si vedel zachovať nezávislé postoje a názory a vyjadrovanie. Základným atribútom, ktoré vyjadrujú novinára, som sa nezaprel ani v tom čase.
Dokonca, keď som odchádzal, Ľubo Lintner ma presviedčal, aby som zostal. Vtedy mi povedal, že novinárčina nie je zamestnanie, ale povolanie a kto sa jej raz upíše, nikdy ho to nepustí. A mal pravdu, ani v politike som nevedel nebyť novinárom. Skôr by som povedal, že som sa spreneveril tomu, čo platí pre politika.

Myslíte si, že si človek v politike môže zachovať čistý štít s určitou dávkou charakteru?
Nechcem zhadzovať každého človeka, ktorý v politike je, aspoň v tej najvyššej, ale myslím, že to v zásade nie je možné. Alebo aspoň nie dlho. Politika je umením kompromisov. Politik je vždy postavený pred otázku, ktorú nemôže riešiť jednoznačne a musí pri nej zvažovať aj iné záujmy, čo ho tlačí do kompromisov. Druhá vec je, že kde existuje hranica. Samozrejme môžu byť a nepochybne aj sú v politike ľudia, ktorí neprekročia hranicu kompromisov, lebo majú zásady, ktorým veria a nespreneveria sa im ani pri robení kompromisov. Osobne si myslím, že političkou, na ktorú sa vzťahuje toto pravidlo, je Zuzana Martináková. Myslím si ale, že práve preto onedlho v politike skončí. Takto zásadový v politike možno byť maximálne jedno volebné obdobie a skončili ste. A aj preto, že ľudia celkom oprávnene neveria, že človek je takýmto spôsobom schopný v politike dlhodobo fungovať. Dnes ak idete na voličov s tým, že sa budete správať slušne a morálne, tak si to síce želajú, ale neveria tomu.

Aký je Váš názor na súčasnú politickú kultúru?
Našťastie, nie som aktívny politik a dúfam, že už nebudem, takže si môžem dovoliť aj tvrdšie vyjadrenia. Vyjadrenie Róberta Fica, že je to žumpa, je najmiernejšie vyjadrenie, ktoré sa dá na dnešnú slovenskú politiku použiť. Je to úplná katastrofa, popretie akýchkoľvek zásad modernej demokracie. Nefungujú normálne demokratické princípy, ľudia volia politikov s programom a z toho vyplýva politický mandát. Ale vidíme, že to tak nie je a politici si robia, čo chcú a úplne kašlú na to od koho dostali politický mandát. Je zjavné, že parlament už nefunguje na základe legitímnej moci, ktorú dostal od občanov. Nepoznám v modernom demokratickom svete parlament, v ktorom došlo k takému presunu poslancov a takmer tretina poslancov je v inej pozícii, než do akej bola zvolená. Už len toto by malo vyvolať predčasné voľby, lebo je jasné, že je tu tretina nelegitímne fungujúcich poslancov. Týmto sa úplne v nahote ukazuje o čo v slovenskej politike ide. Pred časom, keď som sa rozprával o slovenskej politike so svojimi priateľmi a známymi, tvrdil som, že v 99 % prípadov sa v politike rozhoduje nie podľa programu, stanov a volebných sľubov, ale podľa ekonomických alebo majetkových záujmov. Rozhodnutia formujú rôzne lobistické a ekonomické skupiny, ktoré politikov financujú. Väčšina mi neverila, vraj to nie je pravidlom, ale myslím, že teraz už väčšina ľudí pochopila, že slovenská politika takto funguje. Slovenskí politici nie sú svojprávni ľudia, ktorí by o niečom sami rozhodovali, ale v dôležitých veciach rozhodujú tak, ako im prikážu tí, ktorí ich financujú.

Takže už nemáte v úmysle vrátiť sa do politiky?
Nie, nemám.

Patríte medzi zakladateľov Rady mládeže Slovenska. Ako sa staviate k súčasnému stavu RMS, zachovala sa jej pôvodná akou bola keď ste ju zakladali?
Patríme k postkomunistickým krajinách a tým, že došlo k zásadným spoločenským zmenám, veľká časť generácie spojená s fungovaním bývalého režimu musela odísť zo svojich pozícií. Bol tlak na to, aby do rôznych pozícií prichádzali ľudia, ktorí neboli v nejakom spojení s bývalým režimom. Nastali tak dve možnosti - buď sa do pozícií dostali disidenti, ktorých bola menšina alebo mladí ľudia, ktorí sa vzhľadom na svoj vek nestihli ešte skompromitovať.
Nastala paradoxná situácia, že predstavitelia mládežníckych organizácií strednej a východnej Európy boli výrazne mladší ako u západných predstaviteľov. Pri stretnutiach to hýbali mladí ľudia, ktorí mali 18 alebo tesne nad 18 rokov, teda často ľudia v stredoškolskom veku. Často sme boli v rozpakoch, lebo predstavitelia mládežníckych organizácií na západe boli často okolo štyridsiatky, čo sme považovali za úplnú šialenosť. Nadobudli sme predstavu, že človek okolo tridsiatky už v mládežníckej organizácii nemá čo hľadať. Fungoval som v mládežníckych štruktúrach do skončenia vysokej školy a od dvadsiateho piateho roku svojho života som však nadobúdal presvedčenie, že tam už nepatrím. Pôsobil som v Mladej demokratickej ľavici, ale aj tam som cítil, že je čas odísť. Prichádzali tam ľudia o desať rokov mladší, tak to bolo prirodzené.
Dnes mám 32 a už minimálne päť rokov sa nezapájam, a preto si nedovolím nejako viac hodnotiť RMS. Iba by som povedal, že nastal výrazný posun tým, že RMS sa výrazne sprofesionalizovala. Na druhej strane si myslím, že počas nášho pôsobenia sme mali oveľa viac mediálnych výstupov týkajúcich sa politiky. My sme boli menej profesionálni, ale bolo v tom viac dobrovoľníctva a nadšenectva. Ja som bol šéfom RMS v čase, kedy bola tŕňom v oku vláde a ministerkou bola Eva Slavkovská. To pre RMS vytváralo dosť veľké finančné problémy. Dnes má RMS inú pozíciu aj voči vláde a to sa prejavuje aj na finančných prostriedkoch, ktoré má k dispozícii. Vtedajšia RMS pripomínala viac dobrovoľnícku štruktúru, teraz je profesionálnejšia a je v nej plno platených ľudí, pre ktorých je tá práca zamestnaním a nie dobrovoľníctvom.

Pôsobenie v televízii Markíza Vás vyšvihlo medzi najobľúbenejších moderátorov, dnes pôsobíte opäť ako moderátor televíznych novín v televízii JOJ. Zaoberáte sa ale aj mnohými inými vecami, napr. ste prezidentom organizácie Partnerstvá pre prosperitu. Je to zámerné, že sa s nimi neprezentujete? Alebo ide o pracovnú dohodu?
Partnerstvá sú občianskym združením, ktorú založila skupinka nadšencov pre informatizáciu a vznikli v roku 2000. Predtým sme vymysleli a rozbehli projekt Infovek, ktorý je pomerne známy a ide o zavedenie počítačov na stredné a základné školy. Chceli sme, aby práca s počítačmi a internetom nebola len súčasťou jedného predmetu, ale aby sa stala súčasťou vyučovacieho procesu. V roku 1999 sa vyčlenili prvé peniaze na projekt. Projekt zaznamenal úspech, štát si ho adoptoval a dnes už je slušne financovaný. Aj keby sme sa porovnali s inými krajinami, tak to financovanie je absolútne nedostatočné. Po dvoch rokoch sme si povedali, že by sme sa mohli posunúť niekam ďalej a založili sme občianske združenie Partnerstvá pre prosperitu (PPP). Našim cieľom je vytvárať partnerstvá verejného a súkromného sektora IT firiem na jednej strane a verejných inštitúcii na druhej strane za účasti tretieho piliera, ako je akademický sektor. Ten dodáva ľudí, ktorí dokážu ovládať nové technológie. Majú špeciálne poslanie a to podporovať informatizáciu vo verejnej správe - ako e-goverment. Má niekoľko definícií – od elektronických formulárov, elektronického podpisu až ku komunikácii s verejnými inštitúciami: ako sa objednať u lekára, poistiť sa, mať prístup k informáciám či možnosť ísť voliť cez internet. Už to nie je doména vyspelého západu, ale aj doména vyspelého východu. Napríklad voľby cez internet už odskúšali Estónci. Problém je v tom, že Slovensko v tejto oblasti extrémne zaostáva, pričom tieto technológie sa tak rýchlo menia, že aj krajina, ktorá veľmi zaostáva, môže byť o rok alebo o dva v absolútnej špičke. Moderné technológie sú po dvoch rokoch už zastaralé, vyvíjajú sa veľmi rýchlo, takže krajina, ktorá nemá nič a krajina, ktorá má tie zastaralé, sú v podstate na rovnakej úrovni. A práve preto sa dá rýchlo dostať na špičku, čoho je príkladom aj Estónsko, ktoré začalo masívne investovať a dnes je jednou z prvých krajín na svete, ktoré umožňujú aj elektronické voľby.
Združenie PPP sa usilujú angažovať aj v tejto oblasti. Organizujeme rôzne semináre, prezentácie pre politikov na najrôznejších úrovniach, usilujeme sa samosprávam radiť, pomáhať, zháňať príklady zo zahraničia ako sa zachovať v rôznych situáciách. Takýmto spôsobom vytvárať tlak na politikov, že informatizácia nie je úzko rezortná, ale predovšetkým je to zavádzanie do praktického života v najrôznejších oblastiach. A musím priznať, že v tejto oblasti sa nám veľmi nedarí. Na Slovensku ešte neprišla vláda, ktorá by si uvedomila akým významným prínosom pre modernizáciu krajiny a zvýšenie konkurencieschopnosti ekonomiky by mali masívne investície do informatizácie, napriek príkladom najmä zo severských krajín. Tie práve premyslenými masívnymi investíciami a politickou pozornosťou, ktorú venujú oblastiam informatizácie, sú v špičke pokiaľ ide o vyspelosť ich ekonomík, úroveň a možnosti ľudí participovať na spoločenskom živote.
Keď si pozriete štatistiky o životnej úrovni, severské štáty sú vo všetkých možných ohľadoch vždy medzi prvými. Vo Švédsku som videl školy v zapadnutých dedinkách, ktoré svojim vybavením, počítačmi, multimédiami predbehnú najlepšie súkromné stredné školy na Slovensku. Akonáhle ste krajinou, kde deti vychádzajú základnú školu s plynulou angličtinou a zároveň ovládajú najnovšie technológie, tak taká krajina nemôže byť neúspešná. Ale krajina, ktorá to neberie do úvahy, musí byť neúspešná.
Prečo ale Partnerstvá pre prosperitu verejne neprezentujem? Som výraznou tvárou jednej z televízií a je celkom prirodzené, že iné médiá nemajú záujem prezentovať v pozitívnom svetle osobnosť z konkurencie. Som síce prezidentom združenia, ale máme dohodu, že na mediálnych výstupoch sa neukazujem. Printové médiá alebo rádiá s tým nemajú problém, ale všetky zvyšné televízie by odignorovali takúto prezentáciu. To je úplne prirodzené. Druhý dôvod je ten, že dnes sa médiá do značnej miery bulvarizujú, že niečo ako seriózne informácie, ktoré nevyvolávajú škandály, ich v podstate nezaujímajú. Printové médiá nám – ľuďom z médií dávajú priestor a radi o nás napíšu. V drvivej väčšine ich ale zaujímajú pikošky, informácie zo súkromia, názory na všelijaké témy, ale nezaujíma ich nejaká naša činnosť, ktorá nie je ani škandalózna, ale úplne prirodzená. Ja si nespomínam na rozhovor, ktorý by som dával o tejto téme a kto by sa zaujímal o tieto moje aktivity.

S časovým odstupom ste sa vrátili na televíznu obrazovku, Váš návrat bol dostatočne medializovaný. Prichádzali ste na obrazovku JOJ ako tajný tromf. Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, prečo ste tak urobili Vy?
Spomínal som, že som z nej poriadne ani nevystúpil, lebo aj v politike som sa správal ako novinár, čo mi ľudia niekedy dosť často vyčítali. Myšlienkami som novinárčinu nikdy neopustil, takže nešlo o tú istú rieku. Navyše, JOJ-ka má výrazne rozdielne spravodajstvo ako Markíza.
Rišo Rybníček si náhodou prečítal krátku správu z TASR, že som definitívne odišiel z politiky a začínam pracovať v mimovládnom neziskovom združení Partnerstvá pre prosperitu. Keby sme neboli kamaráti, tak by nezdvihol telefón a nepovedal by mi: „poď k nám do JoJ-ky“. Inak by som sa nevrátil. Sám by som nenabral odvahu vrátiť sa, lebo som si nemyslel, že človek, ktorý pôsobil vo vysokej politike, má šancu vrátiť sa do médií. Myslím si, že naozaj to najdôležitejšie bolo, že som nebol extrémne vnímaný ako politik, iba ako stranícky funkcionár. Mohli na mňa pokojne útočiť novinári, ale poznali ma, moje názory, postoje a bolo im jasné, že som sa nenechal zomlieť politickým kombajnom a vždy som si zachoval priestor pre vlastné názory.

Súhlasíte s výrokom Napoleona, že médiá sú siedmou veľmocou?
Myslím, že viac ako inokedy. Keby Napoleon tušil kam to až dospeje, tak by hovoril o mega veľmociach. Dnes sú médiá najvplyvnejšou veľmocou na svete.

Aký je Váš názor na programy reality show typu VyVolení?
Myslím, že to patrí k duálnemu systému. Tieto reality show sú výzvou pre verejnoprávnu televíziu. Komerčné televízie sú tu presne na to, aby dávali takéto programy. Nechcem nikoho odsudzovať, komu sa to páči, lebo proti gustu žiaden dišputát. Ja ich nepozerám, lebo ma to nebaví. Priznám sa ale, že nie som fanúšik iba ťažkej kultúry. Veľmi rád si pozriem obyčajný krvák s Brucom Willisom. Nemám žiadny problém s tým, že je to ešte väčší „oblbovák“ ako reality show. Ale mne sa to páči a vynikajúco si pri tom dokážem oddýchnuť. Vtedy vypnem a uvoľním všetky stresy. Nepáči sa mi ani zhadzovanie reality show, jej sledovanosť vôbec nie je prevratná a sleduje to iba časť ľudí. Nie je pravdou, že VyVolení útočia na morálku a etiku. Vyvolení sú jednou z ponúk, s ktorými televízie prichádzajú a ľudia sa môžu slobodne rozhodnúť, či si to pozrú alebo nie. A tí, ktorým sa to zdá nemorálne, tak to slobodne nesledujú. Nikomu to nepokazí vkus ani vnímanie sveta. Skôr je to výzva pre verejnoprávnu STV, aby ponúkla adekvátnu alternatívu, ktorú si môžu vybrať a mali kam prepnúť. Nie je problémom, že JOJ vysiela VyVolených. Je skôr problémom, že tí, ktorým sa tento program nepáči, si nemajú kam prepnúť. A to je problém STV, ktorej ľudia odvádzajú pravidelne financie zo svojich vlastných peňazí, a napriek tomu sa sťažujú, že musia sledovať JOJ, lebo si nemajú kam prepnúť. To je tragédia.

S médiami sa spájajú aj negatíva. Človek sa dostáva do víru pozornosti. Stiahol aj Vás tento vír?
Stiahol, ale myslím si, že len zhruba po krk. Tak je to aj v živote, buď sa niečoho chytíte alebo príde niekto a podá vám pomocnú ruku. Tak primerane. Možno mám výhodu, že som už niečo prežil. Mám za sebou aj pády a prehry. Odišiel som z politiky síce dobrovoľne, ale po totálnej prehre. Išiel som tam s ideálmi, konkrétnymi cieľmi a z tohto hľadiska som totálne prehral. Aj preto si uvedomujem všetky negatíva a pristupujem k sláve a popularite veľmi triezvo. Som príliš skúsený, aby som si uvedomil, že sláva, ktorú prináša televízna obrazovka trvá iba dovtedy, pokiaľ na nej ste. Už o týždeň ste nikto a krásne to vidieť na príkladoch rôznych reality show. Zábavné programy stoja z 90% na dobrom moderátorovi a ak je on dobrý, tak je oveľa väčšia istota, že nezmizne z obrazovky. V Spravodajstve je moderátor iba jeden z dvadsiatich alebo tridsiatich ľudí. Ani dôležitejší, ani menej dôležitý. Jeden „Z“ mnohých. A jedného „Z“ môžete vymeniť kedykoľvek. Takže sa nenechávam strhnúť vírom popularity.

Spomenuli ste totálnu prehru v politike. Myslíte, že jej náznakom bolo aj opätovné nezvolenie za podpredsedu strany?
Jasné, to všetko bolo aj prejavom nedôvery voči mne ako osobe.

Súviselo to s niečím? Hovorilo sa o kauze Devín banky a klientelizme spájanom s Brigitou Schmögnerovou a ďalšími ľuďmi.
Za tým si stojím do dnes a mal som v rukách dôkazy. Čo som povedal, to sedelo a sedí to dodnes. Prepojenie firmy s jej rezortom fungovalo a neskôr som zistil, že to prepojenie bolo oveľa hlbšie než som vtedy tvrdil.

Teda súhlasíte s tým, že tom bol určitý spôsob klientelizmu?
O tom absolútne nepochybujem. V politike som prehral aj preto, že som nebol ticho, keď som niečo vedel. A ja som si myslel, že sa to rieši tak, že strany majú hrať na rovinu pred voličmi. Ani jedna z dnešných to nerobí, ale to nevadí. Strana si nemusí všetky svoje vnútorné problémy riešiť pred očami verejnosti, ale nech ich nejakým spôsobom rieši. Tu sa ale veci neriešia. Klientelizmus a korupcia sa považujú v politických stranách za absolútnu súčasť politiky.
Ja sám by som vtedy s tým nešiel na verejnosť. Prišli ale za mnou novinári, že majú dôkazy o prepojení firmy v našich rezortoch. No, nevzbudzuje to vo Vás podozrenie klientelizmu? A ja som povedal, áno vzbudzuje. Ale bolo to interpretované tak, že som chcel zaútočiť na Schmögnerovú a Ftáčnika a zlikvidovať ich. Tak som sa vraj s novinármi dohodol. Bolo prirodzené, že mi nikto neveril, lebo oni tak fungovali. Ekonomické skupiny, ktoré za nimi stáli, zaplatili novinám alebo novinárom a pýtali sa ich na dohodnuté veci. Áno, bola to prehra v politike, lebo väčšina strany odmietla moju predstavu ako sa vysporiadať s istými vecami a problémami. Ako podpredseda som navrhoval a vypracoval niečo ako morálny kódex, ktorý popudil veľa členov. Emília Sičáková-Beblavá sa o ňom vyjadrila ako o najtvrdšom morálnom kódexe, ktorý kedy videla.

V kauze Markíza ste stáli po boku Pavla Ruska alebo ste patrili k nestrannému krídlu?
Nikdy som nemal pocit, že by som stál po boku Pavla Ruska. Mojim šéfom bol Stanislav Pavlík, ktorý bol mojim nadriadeným a hovoril mi, čo budeme robiť a čo budeme vysielať. A keďže to nešlo za rámec mojich princípov, tak som to robil. Nerobil som nič, čo by ochraňovalo Ruska. Ale priznám sa, že dodnes mi je odpudivý spôsob, akým ku prevzatiu televízie došlo. A dnes je jasné, že tomu asistovala SIS pod vedením Lexu a chápem, čo som vtedy nechápal, že šlo nielen o majetkový súboj, ale aj o politický kontext. Udialo sa to tesne pred začiatkom predvolebnej kampane, kedy objektívne prieskumy naznačovali, že vláda končí a to, že Markíza je jasne vyprofilovaná v prospech vtedajších opozičných strán.
Nikto z nového vedenia Mariana Kočnera sa nám nemohol čudovať, že sme mali zlý pocit z toho, že sú na každom kroku nejakí ochrankári, ktorí buď chceli alebo nechceli niekoho pustiť dovnútra. Kočnerovci po pár dňoch zvolali tlačovku aj pre zamestnancov televízie a Paľo Rusko vtedy prejavil želanie, aby sme tam nešli. Kto tam pôjde, u toho sa to bude považovať za prejav nelojality. Zo spravodajstva sme tam vtedy išli iba dvaja: Heňo Krajčo a ja. Nedozvedeli sme sa ale nič nového, čo by potvrdilo, že ich konanie je správne.

Odišli ste veľmi rýchlo z televízie do SDĽ...
Prvým dôvodom bolo, že som už nechcel robiť moderátora, ale chcel som robiť redaktora a tvoriť spravodajstvo, prípadne moderovať vlastnú politickú reláciu. Paľo Rusko s tým nesúhlasil, lebo v rebríčku novinára by to bol pre mňa krok späť. Ale byť moderátorom nie je novinárčina, takže to bol prvý dôvod. Okrem toho som robil päť až šesť príspevkov do spravodajstva a príspevok do relácie Na Slovensku je to tak. Na druhej strane som už nerobil nič iné, lebo som bol od rána do večera v televízii a cítil som, že to tak ďalej už nejde.
Druhým dôvodom bolo, že nastupovala vláda, voči ktorej som pociťoval obrovskú náklonnosť a cítil som, že by som nebol dostatočne objektívny ako novinár. Bol som s ňou plne stotožnený.
Tretím dôvodom bolo, že do politiky som išiel s ideálmi, úprimne som veril, že nastupuje radikálna zmena a chcel som byť pri tom, keď sa bude budovať moderná demokratická spoločnosť. Nielen odísť z Markízy len tak a potom sa rozhodovať, ako ďalej. Odchádzal som do SDĽ, a preto som odišiel z Markízy.

zhovárala sa Jaroslava Milčíková | osobnosti.sk
spracoval Michal Feik