Ján Figeľ - Európa ako priestor vyššieho vzdelávania a Slovensko, vystúpenie na UK

Máj je mesiac mladých, ale aj mesiac Európy. V týchto týždňoch je viacero dôvodov na reflexie jej minulosti i budúcnosti. Pred 60 rokmi sa skončila najtragickejšia z vojen, ktoré prebiehali aj na našom území. Pred 55 rokmi sa Schumanovou deklaráciou začal proces, ktorý viedol vtedajšiu slobodnú Európu nielen k zmiereniu, ale aj k mierovému zjednoteniu. Vznikol základ dnešnej Európskej únie. Pred rokom – 1. mája 2004 - sa Slovensko stalo súčasťou tohto spoločenstva. Integračný proces začínal pri uhlí a oceli. Bola to veľmi jednoduchá agenda: Kontrola produkcie uhlia a ocele, teda regulácia jednoduchých komodít, ktoré boli základom pre vedenie vojny, pre zbrojárstvo. Cez ďalšie desaťročia vývoja od zabezpečovania potravín cez jednotný trh s väčšou mobilitou jeho prvkov, cez európsku spoločnú menu. Sme v štádiu, kedy sa diskutuje o Európe vedomostí, o vedomostnej spoločnosti a ekonomike, o európskej identite, o kultúrach, o dialógu kultúr, o európskom občianstve.

Dozrievanie pre spoločenstvo hodnôt
Bolo treba prejsť dlhou cestou, dlhým vývojom, aby sme už nemuseli diskutovať o témach, ktoré boli na začiatku. Ako neviesť vojnu, ako sa nezabíjať, pretože tí druhí sú iní. Európa, keď si cenila vzdelanie, rozum, intelekt, poznanie, kultúru, väčšinou sa vyhla vojnám, nachádzala iné riešenia, povznesenie. Akonáhle vzdelanie bolo na ústupe, až likvidované, zatvárané školy alebo univerzity, pálené knihy, prichádzala tvrdá doba - doba temna. A preto toto vnímanie aj dnes je veľmi kľúčové. Ak sa nám bude dariť posúvať poznanie dopredu, pôjde dopredu aj Európa, a s ňou aj stredná Európa, aj Slovensko. Sociálne, ľudsky a samozrejme aj ekonomicky. Za vyše 50 rokov európska integrácia priniesla mnohé úspechy - aj to, že dnes už môžeme hovoriť o zjednotení alebo o znovuzjednotení kontinentu. O tom, že Európa je schopná solidarity dovnútra, ale aj navonok; že je najväčší donor rozvojovej pomoci; že sa stáva atraktívnym priestorom aj pre krajiny, ktoré sa chcú pridať, aj pre ľudí, ktorí sem migrujú. Toto všetko sa nezrodilo automaticky, ale na základe veľmi konkrétneho ľudského úsilia. A na druhej strane máme mnohé problémy, ktoré sú výrazné: Európa starne, niektoré jej štáty lámu historické povojnové rekordy miery nezamestnanosti. A to hovorí o jej zraniteľnosti, o jej slabinách.

Som presvedčený, že vzdelanie, mládež, poznanie je odpoveďou aj na tieto časové alebo priestorové problémy - v niektorých krajinách, aj vcelku, aj vo vzťahu k okoliu. Aby Európa nebola len svedkom vývoja, ale aktérom. Aby dokázala ovplyvňovať pozitívne vývoj vo svojom okolí, či už vo východnej, juhovýchodnej Európe, na Balkáne, v Stredomorí, ale aj vo svete. To všetko sa naozaj oveľa viac dá vzdelaním než si niekedy uvedomujeme. Schopný, vzdelaný občan je zodpovedný doma aj vonku, uvedomuje si medzinárodné súvislosti.
Pripomínam to preto, lebo nie je dôvod na relax po vstupe do únie. Skôr naopak – je potrebné ešte pridať. Podobne ako keď sa z druhej ligy postúpi do prvej. Tam to nie je ľahšie. Tam to je ešte náročnejšie. Ale je to lepšia liga, je to európska prvá liga. Znamená aj možnosti, ale aj zodpovednosť.

Európsky priestor vyššieho vzdelania
Do r. 1999 bola spolupráca v oblasti európskeho vzdelávania realizovaná hlavne cez programy mobility, výmen a partnerstiev (Erasmus alebo Leonardo da Vinci). Umožnilo to množstvám univerzít vytvoriť si partnerstvá, viac než miliónu vysokoškolákov - študovať za hranicami s podporou zvonku a s uznaním tohto štúdia. Umožnilo to tisíckam učiteľov učiť, študovať, pomôcť vytvárať si predpoklady pre ešte lepšie uplatnenie doma alebo v zahraničí.

V r. 1999 bola prijatá Bolonská deklarácia. To je míľnik, ktorý sa dá nazvať vážnou evolúciou, alebo postupnou revolúciou v európskom zmysle. Aj keď inak by som povedal, že Európa sa vracia tam, kde už kedysi bola. Vytvoriť európsky priestor vyššieho vzdelávania je vrátiť sa k sláve európskych univerzít. K ich postaveniu vo svete, ale aj k otvorenosti Európy voči sebe samej dovnútra, čo už tu kedysi bolo. Napriek tomu to nie je nijaká nostalgia. To je len výzva, aby sme toto obdobie vnímali ako veľkú postupnú zmenu. Niektorí ju nazývajú najväčšou zmenou v európskom univerzitnom školstve za sto rokov. Prebieha, nie je zavŕšená, sme niekde na polceste, na pol rieky. V 1999 bola prijatá deklarácia, ktorú dnes napĺňa 40 krajín. a chce sa pripojiť ďalších 5 krajín, čo len hovorí o tom, že to nie je vec pár štátov alebo Európskej únie samej osebe. Je to proces, ktorý je v podstate celoeurópsky. Nórsko a Švajčiarsko, ktoré sa na ňom tiež zúčastňujú nie je členskými štátmi únie. To sú nepriame dôkazy toho, že to je dôležité aj mimo EÚ. Nie je to luxus, nejaké hobby profesorov, alebo ministrov, ale veľmi potrebný proces pre každého jednotlivo, pre inštitúcie, pre krajiny - aj pre tie najsilnejšie, najhrdejšie a najtradičnejšie, a nakoniec pre Európu, ktorá stále hovorí o úniku mozgov. A to nielen zo Slovenska alebo z nových ekonomík a demokracií, ale z klasických, starých. Viackrát som bol na dialógoch aj v Paríži a Berlíne. Aj tam majú veľké problémy s týmto fenoménom. Aj silné ekonomiky, silné krajiny cítia tento problém úniku mozgov veľmi boľavo.

A preto tento vývoj od roku 1999 je odpoveďou na mnohé európske, spoločné problémy. A v tom je aj jedna z výhod únie - že dokážeme na ne hľadať odpovede , nielen o nich diskutovať alebo si odkazovať, kto je za čo zodpovedný. Je jasné, že kompetencia štátov v tomto je zásadná. Na druhej strane, čím viac krajín participuje na nejakom procese, tým dôležitejšie je, aby koordinovali svoj postup. A preto úloha Európskej komisie v tomto procese je veľmi výrazná. Aj preto boli tak so zvedavosťou a vážnosťou vypočuté príhovory predsedu komisie a komisára v Glasgove, ktoré spomínal pán rektor. Aj preto sa od Európskej komisie očakáva často viac, než len úloha moderátora alebo organizátora. Teraz som mal možnosť predložiť komunikáciu, respektíve dokument o európskych univerzitách. Je veľmi citlivo vnímaný v jednotlivých krajinách, lebo to je popis situácie a náčrt ďalších krokov. Samozrejme, je na štátoch kedy, ako a či ich prijmú, ale ide to naznačeným smerom.  O tomto dokumente bude prebiehať diskusia po celý rok, hlavne v príprave na novembrovú Radu ministrov. Bol konzultovaný od roku 2003 s univerzitami, s jednotlivými štátmi, s agentúrami, ktoré sa zaoberajú školstvom tak, aby sme nachádzali naozaj spoločné riešenia. Okrem toho ministri školstva sa dohodli, že do r. 2010 sa prijmú opatrenia, ktoré z Európy urobia istú „svetovú referenciu“ v oblasti vzdelávania a ktoré jej znovu vrátia kvalitu a relevanciu v celom svete cez dostatočne konvergentné reformy. Tieto prebiehajú a som rád, že Slovensko postupuje tiež v tomto zmysle.

Na popis, náčrt toho, kde sa vývoj nachádza od r. 1999, dovoľte mi využiť aj niektoré čísla. Okrem toho, čo sa dohodlo o obsahu reforiem, dohodli sme sa napríklad že podstatne zvýšime investície do oblasti výskumu a vývoja na 3 % hrubého domáceho produktu. Ako viete, nedarí sa to európskej dvadsaťpäťke ako celku. Darí sa to niektorým krajinám, napr. škandinávskym. A práve tieto krajiny dosiahli v minulom roku veľmi dobré výsledky z hľadiska štúdia, vzdelanosti v štúdii Pisa (OECD), čo len potvrdzuje, že tieto politiky spolu súvisia. Ak sa skoro začne investovať do vzdelania, potom sú dobré výsledky aj vo výskume, aj v hospodárskom raste, aj v zamestnanosti, produktivite práce, v kompjuterizácii, internetizácii, atď. Ono to spolu veľmi súvisí, to nie je zázrak, to je logický zákonitý súvis, vývoj. Fínsko, ktoré je 10 rokov v únii, sa stalo ďalším dobrým príkladom. Je to 5-miliónová krajina. Nie je v tieni ani bývalého východného veľkého suseda, ani v tieni západnej Európy, ale slúži ako veľmi dobrý príklad pre seba a pre ostatných. Jednu tretinu zahraničných študentov vo svete a z toho veľký počet Európanov dnes hostia Spojené štáty americké. Odhaduje sa, že až 400 tisíc Európanov s vysokoškolským vzdelaním zostalo a pracuje dnes v USA.

Nehovorím to kvôli štatistikám, ale preto, že je to obrovská ľudská sila, ktorá nenachádza uplatnenie tu, ale inde. Voľakedy sme možno polemizovali, či sa oplatí hostiť študentov, alebo či sú to len náklady. Štáty, ktoré sú ústretové voči študentom, sú úspešnejšie. A to je poučenie aj pre slovenské školstvo a pre celú Európu. Najviac nositeľov Nobelových cien v tejto dekáde je, samozrejme, na druhej strane Atlantiku. Najviac patentov, všetkého, čo súvisí s ochranou duševného vlastníctva, je zachytených v USA.

Tieto ciele alebo tieto trendy Európa môže a mala by korigovať vo svoj prospech. Ale pre to treba urobiť oveľa viac. Jednou z odpovedí je financovanie školstva. Veľký investičný rozdiel je napríklad v tom, že v posledných rokoch európsky priemer výdavkov z hľadiska podielu HDP na vysoké školstvo je iba 1,1%. V Kanade je to 2,5 %, v USA a Južnej Kórei 2,7 %. Ak si uvedomíme, každý rok takýto obrovský rozdiel o viac než jeden percentuálny bod je toľko, z čoho funguje celá Európska únia. Tento rozdiel znamená l50 miliárd euro každoročne. Tým nechcem povedať, že jedna koruna minutá tam a tu sa rovná. Prvou odpoveďou je lepšie, druhou odpoveďou je viac investovať. Tá prvá odpoveď znamená efektívnosť, reformy, kompatibilitu, kvalitu. Tá druhá je, samozrejme, aj objem, pretože keď niet na základné potreby, na infraštruktúru, ťažko potom hovoriť o kvalite, a už vôbec nie o excelentnosti. Ak si k tomu pridáme deficit v oblasti výskumu, kde Európa investuje zhruba tretinu toho čo USA, tak osobitne na univerzitách, ktoré sa zaoberajú aj výskumom, máme dvojitý deficit. A tu už sa potom ťažko polemizuje, že zaostávanie sa prehlbuje.

Tri krajiny v EÚ investujú zhruba 1,7 – 1,8 % HDP do vyššieho vzdelávania – Dánsko, Švédsko, Fínsko. Samozrejme, to je príklad toho, že sa dá ísť aj nad priemer. Je to je vec konkrétnej krajiny. Tieto krajiny to dávajú z verejných zdrojov. V  dokumente, ktorý prijala Európska komisia, tvrdíme, že ekonomika a spoločnosť, ktorá chce byť vedomostne intenzívna, by mala byť schopná dávať 2 % zo svojho hrubého domáceho produktu na vyššie vzdelávanie. Nie je to magické číslo, je to odpoveď na mnohé súvislosti, ktoré tu spomínam, ale ktoré nie je dôležité citovať. Veľký rozdiel medzi nami a druhou stranou Atlantiku je hlavne v oblasti súkromných investícií. Zatiaľ, čo vo verejných investíciách čísla medzi Európou a USA sú skôr porovnateľné – 1 % ku 0,9%, v súkromných je to skoro desaťnásobný rozdiel. V porovnaní s Japonskom skoro štvornásobný. Takže lepšie reformy a viac investovať je jednou zo základných odpovedí dnešnej Európy na svoje vlastné, vnútorné potreby.

Bolonský proces, ktorý bol naštartovaný v podstate mimo štruktúry únie, sa dnes spája s lisabonským. Napriek, respektíve práve kvôli doterajším slabinám je dôležité, aby sme lisabonskú agendu vnímali ako viac hospodárskeho rastu a zamestnanosti. To je to, čo potrebuje v podstate každá krajina, aj Slovensko. A preto sa tieto dve témy spájajú do jednej väčšej, aj preto boli takto reflektované na poslednom summite. Ony vlastne majú znamenať viac a ľahšiu mobilitu ľudí s kvalifikáciou, krok k vytvoreniu skutočne európskeho trhu práce, ktorý doteraz nie je – znamenajú posilnenie efektívnosti systémov vyššieho vzdelávania, redukciu predčasných odchodov zo škôl, rozvoj ďalšieho štúdia, vytvoreníe čitateľnejšieho a atraktívnejšieho prostredia pre Európanov, ale aj pre Neeurópanov. Dá sa to nazvať “Európsky priestor vyššieho vzdelávania“ alebo „Európa vedomostí“. Ona by mala na troch pilieroch posilniť to, čo je základom pre vedomostnú spoločnosť: nielen výskum a vývoj, ktoré je, samozrejme, priestor pre tvorivosť, kreativitu človeka, ale aj šírenie vedomostí, čo je práve vzdelávanie. A po tretie, inovácie - spätosť tohto priestoru s ekonomikou, priemyslom, službami, prenos nového poznania do reálnej ekonomiky.

Toto všetko konkrétnym spôsobom reflektuje EK aj vo svojej komunikácii z 20. apríla. Možnože niektoré detaily by som mohol aj neskôr objasniť, verím, že v diskusii s rektormi. Toto sa snažíme zdôrazniť aj pri návrhu zatiaľ budúcej finančnej perspektívy. Slovensko doteraz participuje, na základe prístupovej zmluvy, na vynegociovaných možnostiach do roku 2006. Teraz sa začali rokovania o období 2007 až 2013. Je dôležité, aby aj táto krajina dokázala podporiť to, čo je pre ňu a pre Európu dôležité. Komisia, predtým Prodiho teraz Barrosova, obhajuje najväčší rozpočtový nárast do budúcich siedmich rokov v oblasti vzdelávania, výskumu, energetiky a dopravy. Tieto štyri položky sú výrazne najvyššie, dvakrát aj viac zvýšené oproti doterajšiemu sedemročnému obdobiu, v ktorom sa nachádzame. Je dôležité to povedať preto, lebo rozhodnutie je v rukách členských štátov, nie komisie. Po druhé, je dôležité, aby v rámci schválených pravidiel, si každý štát vytvoril svoj prioritný program a stratégiu. A tam Slovensko by malo pamätať na to, že vzdelávanie a výskum by mali mať samostatnú kapitolu v národnom rozvojovom pláne. Že to je hodné nielen diskusií, ale aj konkrétneho priestoru pre aktérov a samozrejme konkrétnej finančnej podpory. Štrukturálne fondy by mali oveľa viac ísť do rozvoja ľudského potenciálu, než len základnej dopravnej a ekologickej infraštruktúry. Ale to všetko je skôr pred nami. To chcem len zdôrazniť.

Prijali sme princíp a členské štáty sa zaviazali, že do roku 2006 vytvoria systém a stratégiu celoživotného vzdelávania. Nie ako luxus, nie ako hobby, ale ako dôležitú odpoveď na veľmi rýchlo sa meniacu situáciu na trhu práce. Ako to všetko, čo má znamenať vyššiu dynamiku v schopnosti reagovať na výzvy doby. Program EÚ pre mobilitu, za predpokladu, že bude schválený, bude integrovaný celoživotný program celoživotného vzdelávania- tzv. “Life-long learning programme“. Kolegom na západe zvyknem hovoriť “Without life-long learning there is less and less life-long earning“. Stále menej sa bude dariť tým, ktorým sa nebude chcieť kontinuálne študovať. Lebo kritériá budú stúpať. Aj štatistiky potvrdzujú, aké veľké rozdiely sú už teraz z hľadiska príjmov medzi tými, ktorí majú vyššie, stredné alebo nižšie vzdelanie - aké veľké rozdiely sú v nezamestnanosti v týchto kategóriách. A do budúcnosti to bude ešte výraznejšie. Stále bude menej a menej nových pracovných príležitostí, určených pre nízku kvalifikáciu. A stále viac bude tých, ktoré si vyžadujú vyššiu kvalifikáciu. Preto význam školstva, osobitne univerzitného, bude v Európe výrazne narastať.

Slovensko sa zúčastňuje na týchto procesoch. Som rád, že samotný Bolonský proces tu nevyvolal spory, skôr naopak, úsilie. Počúvam, že v mnohom sme aj pred „staršími súrodencami“, pred partnermi v  európskej rodine. Ale samozrejme, teraz pôjde aj o skutočnú implementáciu a stále viac a viac o kvalitu, nielen o
nejaké štrukturálne zmeny alebo o zmeny pravidiel, ale o kvalitu.

K tej kvalite alebo k účasti by som rád povedal, že Slovensko je zapojené v programoch už skôr, začalo už pred vstupom, ale je veľký priestor na zlepšenie. Napr. v programe Erasmus v minulom školskom roku na Slovensko prišlo 181 zahraničných študentov, zo Slovenska s podporou Európskej únie študovalo v zahraničí 628 študentov. Ten nepomer je vysoký a nejaký čas bude trvať, ale bolo by ho dobré vyvažovať, aby sa Slovensko stávalo tiež atraktívnym cieľom pre študentov. Ak to poviem v iných číslach, tak v populácii asi 152 tis. študentov bolo v tom roku 0,4 % zahraničných na Slovensku (to je podiel cez Erasmus), kým v Českej republike napr. 1,3 % zahraničných študentov. U profesorov je to vyrovnanejšie – 138 prišlo, 134 pôsobilo v zahraničí zo Slovenska. Zahraničných študentov celkovo na Slovensku pred dvoma rokmi bolo 1,1 %, európsky priemer je 5,5 %. Hovorím tu o intenzite spolupráce, o otvorenosti, atraktívnosti reálneho vzdelávacieho priestoru pre tých, s ktorými sme už dnes v jednej únii.

Európsky kvalifikačný rámec
Európsky trh práce je dnes veľmi fragmentovaný. S výnimkou väčších možností v Británii, Írsku, Švédsku, sa ostatné krajiny rozhodli pre prechodné obdobia. To by malo byť prehodnocované na budúci rok. Verím, že viaceré krajiny sa rozhodnú pre otvorenosť. Nenastal exodus, ani zaplavenie trhov starých členských krajín po máji 2004. Skôr nastal iný fenomén a hovoril som o ňom ako hlavný vyjednávač SR s EÚ veľakrát aj verejne: že kapitál príde sem, keď práca nemôže ísť tam. A už si to tieto krajiny uvedomujú. To je tiež citlivé, je to tiež ekonomický fenomén, ktorý spôsobuje potom aj politické konzekvencie na druhej strane doterajšej schengenskej hranice.

Je asi osem profesií, ktoré sú regulované, teda popísané legislatívne a tým pádom umožňujúce účasť na napĺňaní, využívaní, vykonávaní kvalifikácie v iných krajinách. Veľká väčšina ostatných kvalifikácií nemá svoje pravidlá. Občan, ktorý kvalifikáciu má, nemá teda nijakú záruku, že jeho potenciál môže byť vážne využitý inde za hranicami. A preto chceme vytvoriť európsky kvalifikačný rámec. Teraz v Bergene bude načrtnutá jeho časť pre vysoké školstvo, resp. pre kvalifikácie vyplývajúce z univerzitného vzdelania. Jeho prvým krokom bol “Europas“, ktorý je platný od 1. januára tohto roku. Je to len súbor dokumentov, ktoré sa únia dohodla využívať ako základnú sústavu pre uznávanie kvalifikácií, ku ktorému chce dospieť. Toto je príspevok k vyššej transparentnosti dokumentov. Aby boli jednotné, dali sa posudzovať ľahšie a takto využívať v ďalšom procese.
Ten ďalší proces je “Európsky kvalifikačný rámec“, ktorého návrh začne v máji Bergenom a jeho zavŕšenie v jednotlivých krajinách sa očakáva po dvoch rokoch. A toto by vytvorilo oveľa väčší, čitateľnejší priestor pre prenos kvalifikácií. Začneme vysokým školstvom a potom to pôjde na úroveň odborného školstva. Prenos kreditov, alebo doplnok k diplomu sú už postupnou realitou aj na Slovensku.

Európsky kvalifikačný rámec bude veľmi úzko spätý s kvalitou. Pretože teoreticky si môžeme toho veľa naplánovať, ale praktickým kritériom pre prenos tak citlivých záležitostí ako je kvalifikácia, je dôvera, že to, čo je na osvedčení napísané, je zaručené aj z hľadiska kvality obsahu. EK v jeseni minulého roku prijala odporúčanie členským štátom pre zabezpečenie kvality vo vyššom vzdelávaní. Tento rok. sa to snáď zmení na dokument prijatý štátmi smerom dovnútra. To bude najväčšou výzvou v celom priestore ďalších rokov. Pretože kvalita bude rozhodovať vôbec o vývoji po Bergene, ďalej smerom k vážnejšej kompatibilite a prenosu kvalifikácií. Chcem vás k tomu vyzvať aj pozvať, pretože o kvalite musia byť aj ďalšie diskusie a kroky na Slovensku. Kvantita nestačí, európsky priestor je aj o kompatibilite, ale aj o rastúcej konkurencii. Atraktívny, kvalitný získava, nekvalitný stráca.

Vytvárame nové možnosti. Erasmus Mundus je program, ktorý začal v jeseni minulého roku. Zatiaľ je v ňom jedna slovenská univerzita. Vytvárajú sa európske magisterské programy a univerzitné partnerstvá. Je to veľmi atraktívny program. Už 36 kurzov alebo programov je schválených. Očakávame, že tak do dvoch rokov ich bude asi 250 a veľký počet univerzít sa už toho zúčastňuje. Každý rok budú možnosti na zapojenie sa. Veľmi to univerzitám odporúčam.

Na záver by som chcel povedať, že bolo treba prejsť od tém čisto vojnových, alebo od toho, čoho Európa bola plná v 20. storočí – rozdelenia, totality, neslobody – k témam, ktoré naozaj sú o väčšej zrelosti, o zrelosti pre zodpovednosť, nielen pre očakávania. Pretože poznanie, kultúra, identita, to je o čomsi, čo nás charakterizuje, ale aj spája, vťahuje do spoločenstva. Veľmi si želám, aby Slovensko práve cez tieto agendy alebo oblasti poznávalo a prispievalo k tomu, čím Európa môže a má byť v tomto 21. storočí.

Mladí dnes majú také možnosti, o akých mnohí predtým ani nesnívali. Často citované dobré príklady, povzbudenia – Írsko, Dánsko, Fínsko – by nemali byť vzdialené príklady, ale hlavne inšpirácie pre túto dobu. Slovensko vstúpilo do únie. Nestačí do únie vstúpiť, treba v nej aj obstáť. Myslím, že sa dá povedať, že krajina obstála a obstojí, ale je treba urobiť oveľa viac. Ani sa nevzdávať, ani nepoľavovať, skôr naopak. Pridať hlavne v oblasti dlhodobých strategických tém. Vzdelávanie, veda, výskum, kultúra v tomto nemôžu absentovať, resp. nemôžu byť na poslednom mieste. V januári som sa zúčastnil na diskusii o slovenskej stratégii pre konkurencieschopnosť. Som rád, že vláda tam veľmi jasne začlenila aj túto položku, tento pilier. Teraz však pôjde o to, aby to neostalo ako vtedy v Lisabone – ako nedeľné príhovory, nedeľné reči. Ale aby to naozaj reálne prechádzalo do rozhodnutí, do zákonov, do rozpočtov. Netreba sa báť autonómie univerzít, treba ich, samozrejme, kontrolovať, ako je správne vo verejnej správe. Správne je zveriť moc, ale aj kontrolovať. Autonómnosť školám prospeje, ak je kompenzovaná alebo vyvažovaná hodnotením kvality – interným aj externým. A samozrejme kvalitným hodnotením kvality. Je množstvo tém, ktoré s tým súvisia. Opakujem: cez lepšie a rozsiahlejšie investície - a to sú investície, nie náklady – do vzdelania Slovensko môže byť ďalším dobrým príkladom pre seba, pre tých ostatných a pre tých, čo prídu neskôr.

Vystúpenie Jána Figeľa, dňa 5. mája 2005 v Aule Univerzity Komenského v Bratislave pre Univerzitný spravodaj UK