Ján Figeľ - Európa ako spoločenstvo kultúr, Slovenská národná knižnica v Martine, časť prejavu

Ďakujem za pozvanie na oslavu 10. výročia prijatia Zákona NR SR o Martine ako centre národnej kultúry. Chcem týmto tiež oceniť 10-ročné pôsobenie Rady národnej kultúry. Za desať rokov sa dá veľa urobiť. Veľa sa za ten čas u nás zmenilo. Slovensko nielen jestvuje so svojou samostatnou identitou a štátnosťou. Je aj uznávané a stále viac spoznávané, je súčasťou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

Mesto Martin výrazným spôsobom prispelo k formovaniu slovenského národného povedomia, slovenskej kultúry a dejín. Osobnosti a inštitúcie, ktoré vyrastali a pôsobili v Turčianskom Svätom Martine, patria k vzácnemu historickému dedičstvu Slovákov, ale sú aj dôležitým základom a odkazom pre roky súčasné a budúce. Prajem mestu a jeho kultúrnym inštitúciám, aby sa im s podporou samosprávy, regiónu a štátu darilo tieto významné a inšpirujúce odkazy našej novodobej histórie rozvíjať aj v spoločnej Európe.

Našu a svetovú pozornosť najviac priťahuje politický a ekonomický rozmer Európy. Ale Európu možno definovať viac ako kultúrny a historický pojem než ako geografický alebo ekonomický. Jeden zo zakladateľov Európskych spoločenstiev Jean Monnet na konci života údajne povedal, že ak by mohol proces európskeho zjednotenia začať ešte raz, začal by s oblasťou kultúry. To neznamená harmonizáciu, ale potvrdzuje dôležitosť spoločného hodnotového základu pre samotný politický vývoj.

Rozšírenie, ktorého dôležitou súčasťou sa stalo aj Slovensko, znamená europeizáciu Únie. Inak povedané, dnes je Únia viac európskou než bola pred rokom. Rozšírenie obohatilo kultúrnu rozmanitosť únie. Táto rozmanitosť je zdrojom nášho spoločného bohatstva. Spravovať rastúcu rôznorodosť je potrebné i možné. Väčšia rozmanitosť spoločenstva je však výzvou aj pre posilňovanie vedomia jednoty a spolupatričnosti.

Kultúra a vzdelanosť ovplyvnili dejiny Európy viac ako čokoľvek iné. Keď úcta k vzdelaniu a kultúre dominovala, Európa prežívala obdobia rozvoja a pozitívne ovplyvňovala aj svet okolo. Zatváranie škôl, pálenie kníh, to boli začiatky temných období pre celý kontinent.

Kultúra je neoddeliteľným nástrojom tvorby a obsahu európskeho občianstva a európskej identity prostredníctvom lepšieho porozumenia iných kultúr a nášho spoločného dedičstva, avšak pri plnom rešpektovaní kultúrnej diverzity. V tomto zmysle kultúra musí byť vnímaná ako spoločné dobro všetkých ľudí a národov, ako prejav ich úcty, slobody a kreativity, ako výpoveď o ich ceste históriou.
Pred nami všetkými je stále aktuálna otázka: „Čo môže Európa urobiť pre kultúru?“ Rovnako významným je však aj opačný pohľad: „Čo môže kultúra urobiť pre Európu?“ Podobná výzva o dôležitosti vzájomnej závislosti a prepojenosti jestvuje aj vo vzťahu Slovenska a jeho kultúry.

Táto dialektika nás presahuje, keďže stavia na dedičstve stáročí a je ovplyvňovaná mnohými faktormi. Osobitne urgentnými sa však tieto otázky a výzvy stávajú v dobe zrýchľujúceho sa politicko-spoločenského vývoja, narastajúcej globalizácie ale aj relativizácie tradičných hodnôt. Európa, podobne ako jej konštitutívne súčasti, nemôže uspieť bez správnej reflexie svojho kultúrneho rozmeru.

Základné motto Európskej únie je „jednota v rozmanitosti“. Je to motto uisťujúce i ambiciózne zároveň. Je uisťujúce, lebo Únia uznáva mimoriadnu bohatosť národných a regionálnych kultúr. Skutočná európska identita je vlastne tvorená rôznymi národmi a komunitami, zvykmi, históriami, literatúrami, umeniami, ľudovými tradíciami. Motto je však aj ambiciózne. Zdôrazňuje, že rôznosť neznamená rozdelenie, ale skôr uznanie a prijímanie rôznosti, ktoré nám tým zároveň umožňujú zjednotenie. Alebo inak povedané: Bohatstvo našej rôznosti je štrukturálnym prvkom našej jednoty.

Som presvedčený, že Európska únia má byť dobre zorganizovaným spoločenstvom kultúr. Ich zjednocujúcou bázou je súlad hodnôt, z ktorých kultúra vyrastá a ktoré svojím pôsobením ďalej rozvíja. Prvou spomedzi hodnôt tohto spoločenstva je a má byť ľudská dôstojnosť.

Dôstojnosť človeka, ľudskej osoby, spája v relácii voči iným osobám a iným kultúram identitu s otvorenosťou a úctu s dialógom. Mierou kultúrnosti je miera úcty voči dôstojnosti človeka. Inak povedané, kultúru charakterizuje vzťah k hodnote a postaveniu človeka v spoločnosti. Preto kultúra je o tom, ako človek, komunita, národ vníma a rozvíja svoje vzťahy vo vlastnom vnútri a zároveň voči okoliu.
Tento prístup je v histórii ľudstva jedinečným. Nebol ľahkým a nebude ľahkým. Udržiavať preto rovnováhu vo vývoji, kde sa stále skúša hodnotový súlad, je veľmi náročné. Spoločný osud Európanov v tomto čase nie je výsledkom historickej náhody, ale slobodného a vedomého rozhodnutia.

Naša európska identita – to je plurál i singulár zároveň. Je plurálom, lebo ju tvoria identity všetkých národov v ich rôznosti. Je singulárom, ktorý reprezentuje naše rozhodnutie zjednotiť sa rešpektujúc naše rozdiely, v spoločenstve hodnôt a záujmov, s odhodlaním žiť a konať spoločne.

Chápanie identity môže byť nebezpečné, ak sa namieri proti iným identitám. Vedie to napríklad k extrémnemu nacionalizmu. Európska identita znamená prekonanie zrážky rôznych identít. Je to otvorená a pluralitná skúsenosť.

Ak chceme v rozvíjaní spoločnej Európy uspieť, musíme zapojiť do vzťahov tvorivú energiu, plný ľudský potenciál. A to aj kultúrny, nielen ekonomický, ktorý bol doteraz viac používaný.

Tento potenciál sa opiera o dedičstvo Európy, ktoré podľa Paula Valéryho má tri pramenné miesta: Jeruzalem, Atény a Rím. Židovsko-kresťanská tradícia, filozofia starovekého Grécka a starorímske právo postupne formulovali základnú hodnotovú sústavu dnešnej Európy. Sloboda, demokracia, spravodlivosť, solidarita ako charakteristiky verejného života nie sú automatické, neboli získané ľahko. Často boli urážané, často potláčané.

Dá sa na nich stavať. Žiada si to angažovanosť a  zodpovednosť občanov v spoločnom úsilí. Dá sa žiť spolu a pritom chrániť osobnú, miestnu, regionálnu, národnú identitu. Je potrebné však rozvíjať otvorenosť, poznanie a výmenu. Takýto prístup sa vracia ako kultúra tolerancie. Európska identita neuberá, ale pridáva, prispieva k existujúcim rozmerom identity.

Bolo by chybou myslieť si, že kultúra a ekonomika sú celkom oddelené svety. Bez rozvoja poznania, vedy a kultúry ekonomika nemôže dlhodobo prosperovať. Podobne nemôže rásť ani úroveň politiky resp. kultúra politiky. Ekonomika s jednotným trhom je už považovaná za európsku danosť či nevyhnutnosť. Ale až „kultúra dáva ľudskému životu zmysluplnú náplň“, ako sa nedávno vyjadril aj predseda Európskej komisie J. M. Barroso.

Vedecké a technické objavy spôsobujú výrazný a rýchly ekonomický rast a
sociálny pokrok. Avšak stále by sme mali mať na pamäti, že životu človeka je dôstojnosť daná kultúrou. Preto dozrievanie národa k vlastnej a spoločnej zodpovednosti sa dá veľmi citlivo vnímať podľa jeho vzťahu ku kultúre.

Slovensko je kultúrne bohatá krajina, ktorá môže a má v otvorenosti a dialógu s inými kultúrami obohacovať, získavať a aktívne prispievať k formovaniu spoločnej európskej identity. Bez slovenskej by európska rodina kultúr bola neúplná.
Chcel by som Slovensku zaželať i vlastným dielom pomáhať, aby sa stávalo centrom spoločenstva európskych kultúr. Aby bolo centrom, ktoré komunikuje, organizuje, priťahuje, spája, formuje. Aby bolo krajinou, ktorá je dobrým domovom pre svojich občanov a atraktívnym priestorom pre spoluprácu politickú, ekonomickú a kultúrnu.

Ján Figeľ, Slovenská národná knižnica v Martine, časť prejavu