Študovala spev na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení.

Už počas štúdia spievala v Lúčnici a hosťovala na scéne Slovenského národného divadla. Hoci vyhrala aj známu medzinárodnú spevácku súťaž vo francúzskom Toulouse, ponuka na angažmán jej neprišla z Bratislavy. Namiesto toho ju čakala opera v Banskej Bystrici, kde síce za dve sezóny naštudovala viacero veľkých postáv, ale zároveň jej bolo jasné jedno: tu skončiť nechce. Aj profesorka Mária Medvecká bola presvedčená o výnimočných kvalitách hlasu svojej žiačky, ktorej napokon, napoly tajne, vybavila v lete roku 1969 predspievanie vo viedenskej Štátnej opere. Výsledkom bola okamžitá elévska zmluva a už o pár mesiacov po vypočutí jej Kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty vedenie rozhodlo, aby sa stala aj stálou členkou tohto špičkového operného súboru.

No hoci úspechy pribúdali (najmä v postave Olympie v Hoffmanových poviedkach J. Offenbacha), Edita Gruberová musela najskôr doriešiť jeden veľký problém. Či sa aj s manželom a s matkou vráti do normalizovaného Československa, alebo dajú všetci prednosť emigrácii. S jasným vedomím, že sa už do rodnej krajiny zrejme nikdy nebudú môcť vrátiť.

Ako sama neskôr spomínala, zvolila druhú možnosť, lebo si uvedomovala, že inak nebude môcť naplno rozvíjať svoj talent. Spočiatku sa však ocitla v situácii viac než napätej. Na dlhší čas sa napríklad stala jedinou živiteľkou rodiny. Musela sa rýchlo naučiť nielen po nemecky, ale študovať aj všetky postavy v origináli, bez pomoci kohokoľvek si zvyknúť na celkom iný spoločenský systém a získať si uznanie v kolektíve opery, kde tvrdý konkurenčný boj neušetril nikoho. No a k tomu všetkému do rodiny onedlho pribudli aj dve vytúžené dcéry.

Definitívnym potvrdením toho, že Edita Gruberová všetko zvládla a zároveň dozrieva v speváčku svetových kvalít, znamenal už rok 1973, kedy excelovala na letnom festivale v britskom Glyndebourne s Mozartovou Kráľovnou noci a o rok s tou istou kreáciou aj na Mozartových slávnostiach v Salzburgu pod taktovkou samotného Herberta von Karajana.

Od polovice sedemdesiatych rokov už Edita Gruberova začala patriť k najväčším stáliciam viedenskej Štátnej opery. Keď sa v roku 1978 objavila ako Zerbinetta v novom naštudovaní Straussovej Ariadny na Naxe, jej pätnásťminútová ária bola jednoznačnou senzáciou a kritika písala o divadelnej udalosti roka. Práve ona jej potom otvorila i cestu do milánskej La Scaly, Metropolitnej opery v New Yorku či londýnskej Covent Garden. V roku 1979 so Zerbinettou dokonca vystúpila aj na festivale Pražská jar vo vtedajšom Československu. Pôvodne vízum nedostala. Až keď vedenie opery vyhlásilo, že inak súbor nepricestuje a vznikne medzinárodný škandál, mohla prísť do Prahy, kde sa jej dostalo rovnakých ovácií ako vtedy už kdekoľvek inde na svete.

V osemdesiatych rokoch sa repertoár Edity Gruberovej rozširoval ďalej. Pribudli ďalšie mozartovské hrdinky (Donna Anna v Donovi Giovannim, Constanza v Únose zo serailu), ale spievala aj Massenetovu Manon, Verdiho Gildu v Rigolettovi a Violetu v La Traviate. Odborníci vysoko oceňovali aj jej návrat k predverdiovskej talianskej romantickej opere v Belliniho Norme, v Námesačnej, Donizettiho Marii Stuartovne a Anne Boleynovej, ktorá sa dovtedy uvádzala dosť zriedkavo. Zároveň sa stáva aj ideálnou predstaviteľkou veľkého romantického repertoáru, ktorý obohacuje vlastnou jedinečnou interpretáciou bez toho, že by pritom nerešpektovala kvality pôvodnej predlohy. Svedčila o tom Rossiniho Semiramis, Belliniho Elvíra v Puritánoch alebo Norma v jeho rovnomennej opere.

Po novembri 1989 sa síce meno Edity Gruberovej znovu vrátilo aj do nášho operného sveta, ale pre množstvo záväzkov sa už na javisko Slovenského národného divadla nikdy nepostavila. Poslucháči však mohli obdivovať jej jedinečný hlas na viacerých koncertoch. Stala sa aj čestnou predsedníčkou Bratislavských hudobných slávností a ako sama hovorí, občas príde z Viedne, kde stále žije, do Bratislavy celkom súkromne. Prejsť sa po jej uliciach, zaspomínať si na udalosti, ktoré tu prežila počas prvých dvadsiatich štyroch rokov svojho života – a zároveň zistiť, nakoľko sa mesto od čias jej mladosti zmenilo. Oceňuje, že v posledných časoch získalo oveľa krajší vzhľad a že v ňom preto cíti ten istý dych Európy, ako kdekoľvek inde.

V súčasnosti síce Edita Gruberová vystupuje na scénach svetových opier menej ako kedysi, ale záujem o ňu neklesá. Rovnako ako o nahrávky jej najslávnejších úloh, či hosťovania v rámci najrozličnejších festivalov. Sama však dáva pred scénickým naštudovaním opery prednosť jej koncertnému uvedeniu. Odôvodňuje to tým, že do nového súboru sa musí vždy vžiť a na to jej nestačia iba dve či tri skúšky, ako býva teraz obvyklé.