Viliam Ries absolvoval gymnaziálne štúdiá postupne v Banskej Bystrici, Nitre a Trnave. Pokračoval štúdiom teológie v rakúskom Innsbrucku.

Viliam Ries sa narodil v oblasti silno poznačenej baníctvom. V roku 1930 vstúpil do kňazského povolania.
Funkciu farára potom vykonával najskôr v Teplej (1930 – 1938) a neskôr aj v Antole (1938 – 1942). Keď však v roku 1943 vyštudoval na Univerzite Komenského sociológiu, kňazské povolanie vykonávať prestal (dokonca sa oženil) a stal sa úradníkom v Bratislave. Týmto činom sa zdiskreditoval v cirkevných kruhoch, čo malo za následok jeho krátkodobú exkomunikáciu (bola z neho sňatá v roku 1947) a celkovú stratu dovtedy veľmi silnej podpory z ich strany.

Počas druhej svetovej vojny otvorene podporoval fašistický režim a osobnosť Adolfa Hitlera (bol napríklad redaktorom časopisu Gardista), za čo sa po jej konci zákonito dostal do nemilosti zmeneného režimu. Chorľavý intelektuál bol v roku 1945 odsúdený do väzby, v ktorej zotrval až do roku 1955. Po prepustení mal pre problematickú minulosť najprv problém nájsť si zamestnanie. Neskôr sa mu podarilo získať pozíciu učiteľa, a to najprv na priemyselnej škole v Beladiciach (1959 – 1962), potom na gymnáziách v Bratislave (1962) a Humennom (1963 – 1972). Dôchodok prežil v Bratislave-Rači. Tu aj 23. februára 1989, vo veku 84 rokov, zomrel.

Viliam Ries, pod pseudonymom Ivan Javor, vstúpil do slovenského literárneho života básňami uverejňovanými v časopise Rozvoj v rokoch 1924 – 1930. Hoci išlo skôr o prvotiny, neraz balansujúce na hrane epigónstva (napríklad vzhľadom na tvorbu Ivana Kraska) a nenáležitého pátosu, stretli sa so záujmom najmä katolíckej verejnosti, čo Viliamovi Riesovi najmä v tridsiatych rokoch umožnilo mnohodimenzionálnu literárnu sebarealizáciu. Nasledujúc po knižôčke krátkych modlitbičiek pre deti Pre moje dieťa (1930), jeho prvá, podobne útla zbierka básní O ľuďoch so smutnými očami (1932), vyvolala pomerne široký ohlas, pozitívne recenzie na sľubné dielo vyšli v časopisoch Kultúra, Rozvoj, ale aj Elán. V zbierke majú prevahu najmä básne s ľúbostnou tematikou a motívmi smútku za domovom, ktoré sú aj umelecky najkvalitnejšie. Vyskytujú sa v nej však aj sociálne či náboženské básne.

Napriek majorite osobných a špeciálne ľúbostných básní, za svojho ho prijalo najmä v tej dobe sa obrodzujúce katolícke umelecko-intelektuálne hnutie, ktoré malo sklony tieto tendencie skôr prehliadať na úkor výrazne minoritných básní náboženského ladenia.
Viliam Ries sa takémuto disproporčnému nazeraniu nebránil, naopak, reagoval ochotou svoju osobnosť v básniach potláčať a nahrádzať umelo pôsobiacim rétorstvom, čo malo negatívny vplyv na umeleckú kvalitu jeho ďalšej tvorby. Napriek (alebo aj vďaka) tomuto faktu zažíval v tomto desaťročí publikačné úspechy, keď sa jeho básne dostávali do erudovaných časopisov ako Elán a Slovenské pohľady, a vo výrazne bohatom zastúpení aj do katolícky zameraných časopisov Kultúra a Postup. Stal sa členom krátko trvajúcej literárnej skupiny združenej okolo posledne zmieneného časopisu, tzv. postupistov (okrem neho v nej pôsobili napríklad aj R. Fábry, R. Dilong či P. G . Hlbina). V roku 1933 vydal knižku krátkych autorských rozprávok (hoci poväčšine pochybnej kvality) O vtáčkoch letáčkoch. V Dilongovej Antológii mladej slovenskej poézie (1934 sa Riesova tvorba nachádza na čestnom mieste, navyše pokrýva štrnásť strán, čo je pre túto antológiu nadpriemerný počet). V roku 1935 sa zúčastnil na preklade hymnov v Rímskom misáli. V ďalšej antológii, Requiem za Andreja Hlinku (1938), zostavenú iným známym básnikom Jankom Silanom, sa vedľa príležitostných básní takých autorov ako Valentín Beniak či Rudolf Dilong nachádzajú aj dve kondolenčné básne Viliama Riesa (zo zástupu šestnástich ďalších autorov v nej majú rovnaké zastúpenie iba traja, zvyšní prispeli iba jednou). Na konci úspešného desaťročia vydal hodnotnú monografiu o významnom literárnom činovníkovi František Richard Osvald (1938), a svoju druhú (a zároveň poslednú) samostatnú zbierku básni Mesačných 200 (1940). Kniha poézie so sociálne-národnou tematikou je však najmä záverečným potvrdením umeleckého úpadku Riesovej tvorby. Z obsahového hľadiska je navyše kontroverzná, keďže viaceré básne oslavujú fašistický režim. Postupná umelecká diskreditácia predchádzala už spomenutú náboženskú, ale aj celospoločenskú, keď počas druhej svetovej vojny dal svoje umelecké sily do služieb profašistického štátu, potvrdzujúc to najmä knihou Kontinent v prerode (1943), propagandistickou štúdiou o predpokladanom povojnovom vývoji Európy pod vedením fašistického Nemecka.

Druhá polovica dvadsiateho storočia znamená pre Viliama Riesa definitívny odsun na perifériu slovenských literárnych dejín. Napriek enormnej tvorivej aktivite a snahe o publikovanie sa mu to v knižnej podobe nikdy nepodarilo (najbližšie k vydaniu mala súborná zbierka jeho celoživotnej tvorby Letokruhy v roku 1966, ale pre zásah „vyšších politických síl“ k tomu nakoniec nikdy nedošlo), a jeho básne sa dostali iba do menej významných literárnych časopisov, aj to iba v zanedbateľnom množstve.

Ries však po sebe zanechal kvantitatívne bohatú spisovateľskú pozostalosť (viac než tridsať básnických zbierok či cyklov, román, dramatické pokusy, preklady, denníky či dokonca učebnice), ktorá je uložená v archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Ukážka tvorby:

Kúria večne zastretá

Mne tajomstvom je tichosť tvoja hlboká
i spustlosť záhrady (ach, aká krásna bola!)
nač‘ chodiť okolo, keď schôdky zhnité zpola,
a niet už tej, čo pozerala z obloka.

Na oblokoch sa smutne chvejú rolety
a zdá sa, že každou z nich duch sa kýsi cerí,
i vták, ak zablúdil, snáď doráňaný v perí,
snáď ustatý, i ten hneď odtiaľ odletí.

I brečtan opadol, i hniezda lastovičie,
i chodník zarástol, čo ku lavičke viedol,
i dvaja zamĺkli, i tieň ich dávno zbledol...

Len jedle šepocú (a, Bože, kto vie, o čom!)
len roky cválajú tak prudko, nevšímave,
len ťažké spomienky sa ženú v čejsi hlave...

(zo zbierky O ľuďoch so smutnými očami)

tvorba

Poézia:

Pre moje dieťa (1930)
O ľuďoch so smutnými očami (1932)
Mesačných 200 (1940)

Próza:
O vtáčkoch letáčkoch (1933)

Literárna veda:
František Richard Osvald (1939)

Prekladová tvorba:
R. M. Rilke – Piesne o láske a smrti zástavníka Krištofa Rilkeho (1943)