Študoval na Učiteľskom gymnáziu v Lučenci. Počas gymnaziálnych štúdii do jeho mladého tvorivého snaženia významne prenikol imaginárny svet bábkového divadla , pre ktoré maľoval kulisy. Po skončení gymnázia študoval na VŠVU v Bratislave.
Milan Laluha sa hlási k príslušníkom generačnej vrstvy Galandovcov ,čo zákonite v jeho tvorbe predznamenalo pevnú geometrickú konštrukciu a stavebnú logiku tvarov, premyslené vybudovanie celej architektúry znakov a vzorcov a nepopierateľné vzťahy s tradíciou, kde rezonujú také témy ako zem - krajina, príroda - konkrétne stromy a dedinský človek. Ako protipól tohto záujmu, ale rovnako veľmi frekventované stoja ženské akty, autoportréty umelca a obľúbené zátišia s fľašami.
Hoc tematicky by sa mohli zdať tieto motivické okruhy rozdielne, svojou výtvarnou koncepciou sú predsa len nepopierateľne podobné, ak nie identické. Predovšetkým mohutnosťou a objemnosťou statického tvaru, ako aj farebnou kompaktnosťou a príbuznosťou.
Diela Milana Laluhu sa nachádzajú v zbierkovom fonde SNG v Bratislave, galérii A. M. Bazovského v Trenčíne, ŠG v Banskej Bystrici, Východoslovenskej galérii v Košiciach a inde.
Vystavoval na samostatných a kolektívnych výstavách v Bratislave, Prahe, Paríži, Budapešti, Osake, Kolíne a inde.

Milan Laluha vstúpil na výtvarnú scénu po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v druhej polovici 50. rokov 20. storočia. Spolu so svojimi súčasníkmi a priateľmi - členmi Skupiny Mikuláša Galandu (1957) - ktorá sa prihlásila k odkazu jedného z najvýznamnejších predstaviteľov umeleckej avantgardy Slovenska, začal Laluha vo svojej tvorbe programovo rozvíjať princípy klasickej moderny a neo-moderny. Veľmi skoro objavil a našiel svoj charakteristický výtvarný vzorec - tzv. laluhovskú formulu obrazu (Oskár Čepan). Obraz stavia z kubusov, veľkých hranatých a zaoblených foriem, kresaných priam sochárskym spôsobom, cizeluje jeho lineárnu esenciu. Potom tvary oživuje farbou - typickým žiarivým, až ohnivým akordom, k červenej a žltej pridáva zelenú a modrú farbu. Ale doplňuje ho aj kontrastom čiernej a bielej. Raz volí mäkkú farebnú stupnicu, inokedy siahne po tvrdých a potemnelých tónoch, ktorých výsledkom je tlmený šerosvit. Tvary modeluje zvnútra, monumentalizuje kontúrou, vytvára dynamické priestorové a perspektívne zostavy. Duchovným rodiskom Laluhovej tvorby je stredoslovenská dedina Dolná Mičiná, krajina jeho detstva, ktorá sa mu stala umeleckým osudom. Avšak bolo by omylom myslieť si, že je maliarom púhych folklórnych námetov. Hoci motívy jeho diel by sme mohli spočítať na prstoch jednej ruky: dedina v nočných a denných podobách, stromy a domy, zátišia, ženy a muži, kosci a hrabačky. Sú prítomné v základných siluetách, ako všeľudské znaky, archetypy človečenstva. Motívov - ako sám povedal - aj na tri životy, nie na jeden. S mimoriadnou, až halucinačnou posadnutosťou variuje ich rozmanité podoby. Výsledkom je obraz pohybujúci sa na zvláštnej hranici zobrazujúceho a nezobrazujúceho, tradičného námetu a netradičnej, modernej formy, archaickosti a novátorstva. Obraz ako zvláštna vizuálna fikcia a poetická metafora zároveň.

2011 - štátne vyznamenanie - Rad Ľ. Štúra II. triedy, za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby - udeľuje prezident SR