základná škola v Námestove
1799 – 1804 štúdium v Budíne a Jágri
1812 Právnická fakulta, Kráľovská akadémia v Bratislave

Martin Hamuljak sa narodil v Jasenice a pochádzal zo šľachtickej rodiny. Jeho otec bol inšpektorom na oravskom panstve. V rokoch 1799 – 1804 študoval v Budíne a Jágri. Po gymnaziálnych štúdiách začal pracovať ako úradník Oravskej stolice. V roku 1812 absolvoval Právnickú fakultu na Kráľovskej akadémii v Bratislave a potom natrvalo zakotvil ako úradník Miestodržiteľskej rady v Budíne. Na tejto pozícii ostal až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1853.
Martin Hamuljak bol vedúcou osobnosťou mladšej generácie bernolákovcov a zároveň najvýznamnejším organizátorom druhej obrodeneckej generácie. Organizačné schopnosti i postavenie pracovníka centrálneho úradu využíval na prekonávanie konfesionálnej rozdvojenosti a zbližovanie zástancov československej jednoty a slovenskej kmeňovej svojbytnosti. Sústredil okolo seba nielen katolíckych ale aj evanjelických intelektuálov žijúcich v Budíne a Pešti, ktorí výrazne prispeli k formovaniu slovenského politického myslenia (J. Herkeľ, J. Kollár, J. Koiš, M. Gondra). Zbieral dokumenty a pripravoval na vydanie Históriu novejšieho rozširovania maďarčiny medzi inými národmi v Uherskej krajine za roky 1790 – 1830. Ku koncu dvadsiatych rokov sa stal Martin Hamuljak vedúcou osobnosťou v krúžku budinských vlastencov.
Inicioval založenie kultúrnych inštitúcií akými boli Slovenský čitateľský spolok či Slovanská knižnica.
V polovici roku 1830 Martin Hamuljak žiadal na Miestodržiteľskej rade povolenie vydávať politické noviny Buďinskí priateľ v bernoláčtine, aj napriek tomu, že ju sám ešte dobre neovládal. Jeho pokus však nebol úspešný.
Organizačná aktivita Martina Hamuljaka vyvrcholila v roku 1834, kedy vznikol nadkonfesionálny Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Hamuljak bol jeho predsedom a stál za väčšinou jeho aktivít. Spolok bol založený ako akciová vlastenecká spoločnosť. Jedna akcia mala hodnotu 30 zlatých. Prvých desať zakladajúcich členov zložilo 300 zlatých. Neskôr sa fundácia rozrástla zhruba o tretinu. Hlavným cieľom Spolku bolo zblíženie oboch krídiel slovenského národného hnutia.
V rokoch 1835 – 1840 vydal štyri ročníky almanachu Zora, do ktorého prispievali stúpenci bernolákovčiny i češtiny. S výnimkou niekoľkých článkov v Zore sám nebol literárne činný. Udržiaval však čulé písomné kontakty s najvýznamnejšími slovenskými a slovanskými intelektuálmi, ktoré približujú jeho obdivuhodnú činorodosť. Pomáhal pri vydávaní a distribúcii diel P. J. Šafárika, J. Kollára, B. Tablica, J. Herkeľa... Stál tiež za vydaním zobranných básní a katolíckeho spevníka J. Hollého.

V apríli 1848 bola zrušená Miestodržiteľská rada, v ktorej Martin Hamuljak pracoval vyše štyridsať rokov. Tu intervenoval v záležitostiach slovenského národného života (napr. zriadenie katedry slovenčiny na peštianskej univerzite, povolenie Slovenských národných novín). Po revolúcii ho rakúska správa poverovala rôznymi úlohami, prekladal do slovenčiny Zemský zákonník, rôzne nariadenia pre Uhorsko, začas pracoval pri urbarialno-odškodňovacej a daňovej komisii v Košiciach. Zhromaždil bohatú knižnicu s počtom 2471 zväzkov, ktorú daroval banskobystrickému gymnáziu, odkiaľ sa dostala do zbierok Matice slovenskej.
V decembri 1853 odišiel do dôchodku. Striedavo žil v Budíne a u svojich príbuzných v Námestove.

Martin Hamuljak patrí medzi osobnosti slovenských národno-kultúrnych dejín, ktoré nevynikali v tvorbe, ale vyznačili sa veľkým úsilím získavať a organizovať milovníkov slovenskej literatúry s úmyslom napomáhať rozvoju národno-kultúrneho života na Slovensku. Bol to človek s výrazným organizačným talentom a s účinnou schopnosťou sústreďovať i stmeľovať širší kruh literárnych spolupracovníkov. Ako hlavný predstaviteľ najvýznamnejších organizačných podujatí v druhej fáze bernolákovského hnutia svojim celoživotným dielom zaradil medzi popredných predstaviteľov slovenských národných snáh v obrodenskom období. Svojimi snahami, myšlienkou národnej jednoty a koncepcie národnej i jazykovej svojbytnosti Slovákov sa stal dôstojným partnerom Kollárovi a Šafárikovi v ich „československej“ obrodeneckej koncepcii. Organizačným dielom, pevne spojeným s činnosťou ostatných reprezentantou bernolákovskej generácie má zásadný podiel na tom vývine slovenského národného hnutia, ktorý smeroval od Antona Bernoláka k rozhodujúcemu víťazstvu slovenskej národnej myšlienky v obrodenskom diele Ľudovíta Štúra a jeho pokolenia.