„Slováci, dúfam, voľakedy radi budú, že dvaja z ich synov do úprimnej blízkosti dostali sa najväčšiemu Rusovi, geniálnemu, pravdu nadovšetko milujúcemu, do útrob obecenstva Európy vidiacemu človeku, jednému z najväčších a najvýznamnejších ľudí sveta a ceniť si budú i túto maličkú pamiatku onej doby.“

- gymnázium absolvoval v Levoči, Spišskej Novej Vsi a Kežmarku
- vysokoškolské štúdium absolvoval na lekárskych fakultách v Budapešti, Prahe a Innsbrucku
- 1894 MUDr. (fakulta v Innsbrucku)

Narodil sa v Tvrdošíne 31. januára 1869, ale rodina sa čoskoro presťahovala do Liptova.
Jeho otec bol Čech z Domažlíc, z rodiny tkáča, do Liptovského Mikuláša prišiel v roku 1866. Tam sa aj oženil s Máriou Jarošovou z Hýb. Od roku 1872 býval v Hybiah až do svojej smrti v roku 1879.
Albert Škarvan bol najstarším synom, mal dvoch súrodencov, brata a sestru. Šťastné detstvo prežil v krásnej prírode pod Tatrami. Veľký vplyv na jeho výchovu mala matka. Rodičia sa usilovali najstaršiemu synovi zabezpečiť budúcnosť, a preto ho poslali na štúdiá. Po skončení základnej školy v Hybiach šiel na gymnázium do Levoče, po roku do Spišskej Novej Vsi a ukončil ho v Kežmarku. Na vysokoškolské štúdium medicíny odišiel do Budapešti. Rok pobytu vo veľkomeste (1886 - 87) mal na obyčajného dedinského chlapca silný vplyv. Okrem štúdií sa zúčastňoval aj na pijatikách a študentských zábavách. Po roku odišiel do Prahy a pokračoval v štúdiách na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity. Tam sa zoznámil s viacerými slovenskými študentmi, bol aj v spolku Detvan, ale do jeho činnosti sa intenzívnejšie nezapojil. Do tajov svetovej literatúry ho zasväcoval jeho krajan Ladislav Nádaši-Jégé, s ktorým býval v spoločnom byte. Aj v Prahe pokračoval v užívaní "životných radostí". Spoznával život jednotlivých vrstiev pražskej spoločnosti, ale aj prejavy politického, národného, literárneho a kultúrneho pohybu. Zaujímal veľmi tvrdé postoje ku všetkým neduhom vtedajšej spoločnosti. V rokoch pražského pobytu sa formovali mnohé črty Škarvanovaj osobnosti, hromadili sa v ňom nespokojnosť, vnútorné napätie, ktoré urýchlilo jeho duševnú krízu a priviedlo ho k premene, ktorú neskôr opísal v štúdii Moja premena. V tomto stave duševného nepokoja, nevyrovnanosti sa zoznamuje s učením Leva Nikolajeviča Tolstého, v ktorom hľadá východisko.
V Prahe však lekárske štúdiá neukončil. Po piatich semestroch prešiel do Innsbucku, kde bol aj Dušan Makovický, a tam v roku 1894 promoval na doktora medicíny. Ešte v tom istom roku nastúpil vojenskú službu v nemocnici v Košiciach. Pred jej ukončením sa vzoprel a 7. februára 1895 odmietol konať vojenskú službu. O svojom rozhodnutí píše: "Ja som sa zriekol svojho času vojenčenia len preto, lebo vojenská služba mi prekážala v práci môjho ducha, zavadzala mi, nedala mi ďalej kráčať na mojej ceste, takže ja som sa zriekol vojenskej služby predovšetkým a hlavne a hádam i jedine kvôli sebe samému, kvôli svojej vnútornej slobode, kvôli voľnému priestoru, kvôli očisteniu sa od špiny." Svoje rozhodnutie nezmenil napriek vyhrážkam a represiám vojenských úradov, ani na odporúčania a rady rodiny a priateľov. Urobil to pod silným vplyvom tolstojizmu a jeho čin mal veľký ohlas u zahraničných vyznavačov tolstojizmu, rozhodne väčší než na Slovensku. Vôbec na Slovensku a v rodine bolo jeho odmietnutie vojenskej služby prijaté pomerne roztrpčene a s nepochopením. Nasledovali represálie. Päťdesiat dní ho väznili v Košiciach, potom deväť týždňov strávil na psychiatrii vo Viedni, znova ho vrátili do Košíc, kde ho vypočúvali a odsúdili. Výrok súdu znel: štyri mesiace väzenia, degradácia vojenskej hodnosti a strata lekárskeho diplomu.
Bez zamestnania žil v rodine a s radosťou privítal pozvanie do Ruska, ktoré mu poslal priateľ, tolstojovec Čertkov. Od júla 1896 bol v Rusku - v Jasnej Poľane, Petrohrade, Moskve, v blízkosti svojho "učiteľa" Tolstého.
Pobyt v Rusku využil na literárnu tvorbu, viedol si denník a robil náčrtky na spomienky. Po polroku musel opustiť Rusko. Odišiel do Anglicka a ďalej sa venoval prekladom z cudzích literatúr do slovenčiny i vlastnej literárnej činnosti. Napísal a Čertkov mu v Anglicku vydal vojenské zápisky pod názvom Moj otkaz ot vojennoj služby. Zapiski vojennogo vrača (1898). Je to najucelenejšie Škarvanove dielo, ktoré vyšlo za jeho života. Jeho Zápisky... sú cenným náhľadom do jeho vnútorného života. Obsahujú popis jeho osobných zážitkov, príčiny odmietnutia vojenskej služby, priebeh vyšetrovania, súdu a väzenia.
V Anglicku sa u Škarvana prejavilo ochorenie pľúc, po vyliečení ktorého sa presťahoval do Švajčiarska (1898 - 1900), kde žil na viacerých miestach a stretal sa aj s Leninom, ktorý ho ale "nezaujal". Napriek tomu, že "ženbu považujem pre takého človeka ako som ja, za vec nepotrebnú, mohúcu byť preň len na závadu a na potresť", v júli 1900 sa oženil s Assuntou Ferrira a v priebehu troch rokov mali dvoch synov.
Veľa času venoval prekľadateľskej činnosti, najmä dielam L.N. Tolstého. Najvýznamnejší je preklad Tolstého románu Vzkriesenie, ktorého časť prekladal ešte z rukopisu pred ruským knižným vydaním. Jeho slovenské vydanie zabezpečil Dušan Makovický a patrí k prvým knižným vydaniam na svete. Jeho prekladateľská aktivita bola veľká, prekladal aj menšie práce Gorkého, Turgeneva, Čechova, Dostojevského, Leskova, Garšina, viaceré práce Maupassanta. Uverejňoval ich nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, v slovenských, amerických, nemeckých, esperantských a českých novinách a časopisoch.
Neskôr revidoval svoj vzťah k tolstojizmu, nastalo v ňom isté uvoľnenie, ale obdiv a láska k Tolstému neprestala. Veľkú pozornosť v tomto období (1907) venoval slovenskej otázke. Na popud redaktora časopisu Posrednik zhromažďoval materiál k rozsiahlejšej historicko-sociologicko-psychologickej reflexii Slováci. V nej objasňoval život a charakter Slovákov, hľadal klady a nedostatky ich spoločenského života. Štúdiu posudzoval i Tolstoj, ktorý mu vyčítal, že Slovákov príliš idealizuje. Táto reflexia počas Škarvanovho života tlačou nevyšla, do tlače ju pripravil až v roku 1969 Štefan Kolafa.
V roku 1909 požiadal Albert Škvarna cisára o zrušenie vypovedania z Uhorska a po kladnom vybavení sa vrátil v januári 1910 na Slovensko. Usadil sa v Honte - Teranoch, Hontianskych Tesároch a v Bátovciach, kde sa stal okresným lekárom. Druhýkrát sa oženil s vychovávateľkou Máriou Weiszovou (jeho prvá žena spáchala samovraždu).
Župní maďarónski úradníci mu však strpčovali život, sledovali jeho styky a v čase prvej svetovej vojny ho v marci 1915 znova uväznili. V máji síce vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov zastavili, ale dosiahli jeho internovanie do Jágru a Verpolétu. V roku 1917 sa rozviedol s druhou manželkou a nadviazal intímne priateľstvo s dcérou spriatelenej rodiny Sokolovcov z Važca - Margitou Sokolovou, s ktorou sa oženil v roku 1918.
Po návrate z Verpelétu, od roku 1919 až do svojej smrti, pôsobil v Liptovskom Hrádku ako okresný lekár. Jeho rozorvanú povahu neuspokojovali pomery v utvorenej Československej republike. Na prelome rokov 1925 - 26 sa zhoršil i jeho zdravotný stav, liečil sa v sanatóriu v Novom Smokovci, a 29. marca 1926 zomrel.

Najvýznamnejšou časťou literárneho diela Alberta Škarvana sú jeho osobné spomienky - Vlastný životopis, ktorý vyšiel v Prúdoch roku 1926. Zápisky vojenského lekára, Moja premena a doteraz nevydané Denníkové záznamy. Časť z nich uverejnil R. Chmel v knihe Život je zápas - Vnútorná biografia Alberta Škarvana (1977). Obsahujú autentické životné skúsenosti autora, mysliteľa silne ovplyvneného tolstojizmom. Zoznamujú so životným pocitom jednotlivca rozorvaného, hľadajúceho východisko z "bezvýchodiskovej" situácie. Spomienkové state Škarvana ukazujú nové tendencie modernej slovenskej prózy, preto boli časťou literárnej kritiky vysoko hodnotené (F.X. Šalda). Zásluhy si získal i za propagáciu esperanta, ktorého príručku vydal tlačou.
Škarvanov rozporuplný život sa stal podnetom viacerých literárnych diel. Ešte za jeho života vznikli dve - L.N. Tolstoj v roku 1902 A svetlo v tme svieti, Vladimír Krivoš napísal drámu Tolstojovec v roku 1906. Po jeho smrti vyšli romány I. Kissovej-Lackovej Putá (1936) a Petra Zvána Rojko (1954). V roku 1995 o ňom režisér Jaro Rihák natočil televízny film Albert, Albert.

Škarvan bol introvertná, impulzívna a nadovšetko individualistická osobnosť: "Ja som sa len jednej autorite podroboval, žiadnej inej: vnútornej sile, ktorá odkedy sa len pamätám, vo mne klíčila a po voľnom vzraste túžila". Osobnosť, ktorá sa nerealizovala natoľko dielom, ako skôr celým svojím životom.

tvorba

1898 - Moj otkaz ot vojennoj služby, ruské vydanie diela Zápisky vojenského lekára
1920 - Zápisky vojenského lekára
1926 - Vlastný životopis (vyšlo v časopise Prúdy)
1969 - Slováci (vyšlo v Literárnom archíve)
1973 - Moja premena (vyšlo v Biografických štúdiách)

Ukážka z tvorby:

„Teraz chcem ale o inom rozprávať. Často mi kládli ľudia, otázku, že čo vlastne primälo ma k takému radikálnemu činu, k takému krikľavému protestu proti vojenčine, čím vlastne, vraj, zasiahol som do samého organizmu štátu a celého spoločenstva? V odpovedi na túto otázku väzí skutočne podstata môjho odkazu, preto chcel by som zovrubnejšie na ňu odpovedať.

„Askéta, religiózny fanatik“, hovorili a mysleli si mnohí.

Ale ktorý askéta žije tak, ako ja som žil po celý môj život? Nikdy som neutekal od radostí života, naopak: túžil som po nich, a, nakoľko som mohol, ukázal som tiež svoju túžbu. Túžba po šťastí, možno povedať, bola mojou charakteristickou známkou. Táto neuhasiteľná, vrodená túžba po šťastí vlastne priviedla ma, hoc cestami svetských radostí, v ktorých uspokojenia nenachodil som, k pravému prameňu života, o ktorom je povedané: Kto máš smäd, prídi a pi. Teda asketizmus mi bol cudzí, ako je on vôbec cudzí slovenskému človeku.
A akýže som ja religiózny fanatik, keď nehlásam, nepropagujem, nikomu nenanucujem, skôr v sebe tajím, než by som na rínok vynášal svoje presvedčenie? Inovercov a nevercov nielen nestránim sa, lež práve medzi nimi trávim svoj vek, nenútenosť a neutrálnosť ceniac si v ľuďoch predovšetkým. V záležitostiach viery a presvedčenia iných ľudí som vždy skôr náklonný k prílišnej ústupčivosti a delikátnosti, ako to býva u všetkých fanatikov.“

Zápisky vojenského lekára, 1920