Hoci Mikuláš Štefan Ferienčík nepatril k vedúcim osobnostiam slovenskej literatúry, jeho publikačná činnosť bola významná najmä v matičnom období. Filozofiu a teológiu študoval v Levoči, právo v Prešove. Bol úradníkom na viacerých miestach, od roku 1870 pôsobil v Martine. V rokoch 1848 - 1849 bol kapitánom dobrovoľníkov.

Počas svojho života napísal niekoľko básní, štrnásť dramatických útvarov (prevažne veselohry, z ktorých dve tretiny zostali v rukopisoch), viac ako dvadsať prozaických prác a novinárske články. Písal romantické ľúbostné poviedky, ľudovýchovnú prózu, spoločenské poviedky a novely. V jeho realisticky zameranej tvorbe vedome doznieva silný národný romantizmus štúrovcov – v zbierke poviedok Jedľovský učiteľ. Preložil Gogoľovho Revízora. Redigoval viacero novín a časopisov – Pešťbudínske vedomosti (1863-70), Národné noviny, Národný hlásnik aj literárny časopis Orol. Peštbudínske vedomosti boli klasickými, do dvoch stĺpcov zalamovanými novinami. Ferienčík bol povestný svojimi zahranično-politickými komentármi. Pod jeho vedením sa ustálil fejtón. Názov „fejtón“ sa dovtedy písal v pôvodnom znení, pretože slovenský ekvivalent tohto slova neexistoval. Neskôr bol anketou ako najvýstižnejší zvolený názov „besednica.“

Ferienčík bol tiež členom Matice slovenskej aj Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. 

Založil tlačový orgán SNS Národní hlásnik.

Po návrate do Brezna, kde prežil niekoľko rokov sa oženil s Auréliou Tibélyovou, dcérou tamojšieho mešťana. V Brezne bol divadelným ochotníkom, preložil Kotzebueho frašku „Wirwarr“ pod názvom „Svojvoľník“ a začiatkom roku 1852 ju uviedol na breznianske javisko. Úspech ochotníkov a záujem o slovenské divadlo v Brezne bol veľký, dokonca publikum bolo tak divadlom „navnadené“, ako píše sám Ferienčík, „že si praje srdečne, aby sa divadelné predstavenia pravidelne aspoň jeden raz do týždňa dávali.“