Gymnázium ukončil v Bratislave.
Filozofiu študoval v Budíne (Budapešť), právne vedy v Jágri (Eger, Maďarská republika) a teológiu v Pätkostolí (Pécs, Maďarská republika).

Narodil sa v zemianskej rodine. Rodina získala zemianstvo za zásluhy v boji proti Turkom a rodinný erb neskôr akoby predznamenal jeho životnú náplň: v zelenom poli rytier v striebornom brnení – v pravej ruke drží meč a v ľavej srdce. Oboje bude pre jeho Dejiny charakteristické. Nižšie školy i prvé roky gymnázia navštevoval v moravskom Mikulove, ktorý bol v tom čase pod silným nemeckým vplyvom. Tu sa prvýkrát stretol s historickými spismi českých a moravských autorov, v ktorých rezonovala najmä téma Veľkej Moravy. Ako desiatky jemu podobných mladíkov slovenského pôvodu sa vydal z malého mesta na Záhorí do sveta učenosti, aby ako kňaz slúžil Bohu i ľuďom.

Do literatúry vstúpil prvými dejinami slovenského národa vôbec. Svojim nasledovníkom tak zanechal dôležitý testament doby - dejiny národa, z ktorého vzišiel. Nebol historikom z povolania. Bol iba vzdelaným nadšencom, ktorý na vzdialenej, zapadnutej fare v Olasze, na dnešných maďarsko-chorvátskych hraniciach, plnil svoje pastierske poslanie. Povolanie kňaza sa mu stalo jeho životným poslaním. Vo vtedajšej národnostne zmiešanej monarchii pôsobil medzi nemeckými a chorvátskymi osídlencami. Je takmer neuveriteľné, že tu v izolácii, vzdialený od svojej vlasti, napísal dejiny slovenského národa. Hoci v úvode k svojej knihe píše, že je rodom Slovák, výchovou Nemec (študoval v gymnáziách s vyučovacím jazykom nemeckým), urodzenosťou Uhor (príslušnosť k uhorskej nobilite) a svojím úradom Ilýr (svoje dielo vytvoril počas pôsobenia v chorvátsko-nemeckej farnosti v Olasze), rozhodujúce bolo práve vedomie príslušnosti k slovenskému rodu.

Začiatky svojho vysnívaného "Kráľovstva Slovákov" umiestnil do 4 stor. pred n. l. Na tróne sa za toto obdobie až po cisárovnu Máriu Teréziu vystriedalo 32 slovenských panovníkov, ktorých mená zoradil do presného poradia. Jadro svojich predstáv o Veľkomoravskej ríši sústredil v kapitole O kresťanstve Slovákov. Vychádzal najmä s Kosmasovej kroniky a z prác moravských historikov. Najrozsiahlejšiu časť tejto kapitoly tvorí pôsobenie Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Práve pod vplyvom jeho argumentov sa ešte za čias panovania Márie Terézie stali solúnski bratia oficiálnymi svätcami monarchie.

Jeho dielo vyvolalo neskôr odozvu u mnohých slovenských vzdelancoch, napr. u jezuitu Juraja Sklenára, Juraja Fándlyho, Antona Bernoláka či Jána Hollého a ďalších. Aj Ľudovít Štúr a jeho družina, ktorými národnouvedomovací proces na Slovensku vrcholí, sa opierali o jeho historické práce. Stalo sa učebnicou obrodeneckej generácie. Položil ním základy cyrilometodovskej a veľkomoravskej tradície ako obrodenských tradícií. Teóriu o autochtónnosti Slovákov i Slovanov prijal i zakladateľ svetovej slavistiky P. J. Šafárik a, čo je pozoruhodné, v súčasnosti sa k nej prikláňa aj časť jazykovedy.

Síce sa po ňom nezachoval ani portrét, ale v celoživotnom odkaze, testamente svojej doby, nám však zanechal veľké poučenie pre dnešok: ak nezanikol národ, ktorý v ťažkých časoch reprezentovala navonok iba hŕstka vzdelancov, je isté, že nemôže zaniknúť národ, ktorý dnes reprezentujú milióny vzdelaných a sebavedomých ľudí, ktorí žijú vo vlastnom štáte.

Patrí k málo poznaným, no významným pilierom obrany a ochrany slovenského národného historicizmu.

Pôsobenie:

1763 kňazská vysviacka; kaplán v Tolne
1767 farár vo Vörösmarte (Popovac, Juhoslávia)
1772 farár na chorvátsko-nemeckej farnosti, Olasz

Pocta:

2002 Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydalo poštovú známku Osobnosti Juraj Papánek (autor výtvarného návrhu Jozef Baláž, rytec známky František Horniak podľa líniovej rozkresby Martina Činovského)

tvorba

1780 Historia gentis Slavae - De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici tum huius aevi statu gentis Slavae (Dejiny slovenského národa – O kráľovstve a kráľoch Slovákov...) - boli to prvé súvislé slovenské dejiny, v ktorých Slovákom prisúdil veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, bránil rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za pôvodnú "matku" slovanských jazykov. Slovákov považuje za autochtónny národ v Karpatskej kotline. Odtiaľto sa rozsídlili všetky ostatné slovanské národy, a preto je aj slovenčina pramatkou všetkých slovanských jazykov. V 14 kapitolách najviac pozornosti venoval Veľkomoravskej ríši a jej najväčšiemu panovníkovi Svätoplukovi. Cyrilo-metodské dedičstvo a s ním spojené začiatky kresťanstva, o ktoré sa v jeho dobe usilovali historici viacerých národov, pripísal jednoznačne Slovákom. Dielo je preniknuté národnou hrdosťou a zohralo významnú úlohu v slovenskom národnom obrodení, dalo podnet k založeniu Slovenského učeného tovarišstva.

1783 Geographica descriptio comitatus Baranyensis ... et liberae regiaeque urbis Quinqueecclesiensis (Geografický opis Baranianskej stolice a jej sídla Päťkostolia)

1789 Tropea bellicosae victricis, intrepidae generosaeque Germaniae Martis Cohortis (latinská báseň oslavujúca Laudona a J. Koburga nad Turkami)

Bibliografia
Pražák, A.: Papánek a Fándly. Listy filologické 57, 1930, s. 146-57.
Pöstényi, J.: Juraj Papánek, prvý slovenský historik. Zborník Literárno-vedeckého odboru SSV 1, 1933, s. 43 – 58.
Tibenský, J.: Papánkovo národné povedomie. Historický zborník MS 4, 1946, s. 401 – 13.
Tibenský, J.: Vznik, vývoj a význam veľkomoravskej tradície v slovenskom národnom obrodení. In: O vzájomných vzťahoch Čechov a Slovákov. Bratislava 1956, s. 142 – 53.
Tibenský, J.: J. Papánek – J. Sklenár. Obrancovia slovenskej národnosti v 18. storočí. Martin 1958.
Tibenský, J.: Chvály a obrany slovenského národa. Bratislava 1965.