elementárna škola, Kežmarok
gymnázium, Podolinec a  Levoča
lýceum ukončil v Košiciach
1826 Institutum Geometricum (univerzitné štúdium), Pešť
1828 Kráľovská akadémia (filozofické štúdium), Košice
1830 titul inžiniera získal na peštianskom Institutum Geometricum
1832 doktorát obhájil na peštianskej univerzite

Patrí medzi najvýznamnejšie európske vedecké osobnosti 19.storočia. Ako prvý exaktne vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, objavil zákony, ktorými sa riadi optika dodnes. Prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav.

Narodil sa v rodine učiteľa moravského pôvodu. V roku 1815 sa presťahovali zo Spišskej Belej do Kežmarku, o pár rokov neskôr do Levoče. Technické a dokonca aj isté umelecké nadanie nebolo rodine Petzvalovcov vzdialené. Otec Ján Fridrich bol učiteľom a organistom, organy a ďalšie hudobné nástroje však dokázal aj opravovať. V Levoči pôsobil dokonca aj vo funkcii mestského geometra a je známe, že vynašiel originálnu konštrukciu bicích hodín a písací stroj. Dvaja z jeho synov, Jozef Maximilián a o dva roky mladší Oto Baltazár, sa stali univerzitnými profesormi matematiky, u dcér sa zase prejavil hudobný talent.

V rámci fyziky venoval osobitnú pozornosť najmä optike, kde sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotografických objektívov. V akustike sa zaoberal kmitaním strún, diferenciálnymi rovnicami kmitania strún, matematickou teóriou hudobných nástrojov. Vynikal aj v balistike a analytickej mechanike. Vďaka týmto poznatkom vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti.

Profesor fyziky na viedenskej univerzite a jeho kolega a osobný priateľ V. Ettinghausen ho po návrate zo študijnej cesty vo Francúzsku oboznámil s problémami dagerotypie – exponovanie pri portrétovaní trvalo vtedy 30 minút. Oslovil ho, aby sa podujal vylepšiť optiku vtedajších snímacích prístrojov. Kým väčšina podobných snáh bola založená v podstate len na pokuse a omyle, maximálne na skúsenostiach optikov, Petzval pristúpil k riešeniu úlohy matematizáciou problému a teoretickými výpočtami. Na základe zložitých exaktných výpočtov zhotovil v roku 1840 štvoršošovkový portrétový objektív, ktorý pozostával zo štyroch šošoviek: 2 boli z bikonvexného korunového a 2 z bikonkávneho korunového skla. Mali korigovanú tzv. achromatickú chybu a guľový odklon – exponovanie trvalo 30 sekúnd, čím sa otvorila cesta nielen k snímaniu portrétov, ale zároveň aj k nevídanému rozmachu fotografie. Práve ním sa priblížila dovtedy všeobecne používaná camera obscura k modernému fotografickému prístroju a jeho parametre neboli prekonané celé desaťročia. Neskôr zhotovil aj krajinkársky objektív. Oba vynálezy majú svetový význam. Na realizáciu ich odovzdal známemu viedenskému optikovi F. Voigtländerovi, ktorý čoskoro začal aj výrobu vo veľkom, a to s mimoriadnym komerčným úspechom, z čoho však samotný konštruktér nemal zaslúžený zisk. Neuzavrel totiž zmluvu s výrobcom a svoj objektív nedal ani patentovať. Jedinou jeho odmenou bolo dvetisíc zlatých, ktoré od Voigtländera dostal za svoje výpočty. Táto odmena bola nespravodlivo nízka v porovnaní s optikovými ziskami a došlo preto medzi nimi k otvorenej roztržke a vážnym sporom. Petzval neskôr zdokonalil aj krajinársky objektív, s ktorým nebol spokojný a pokúšal sa spolupracovať s inými optikmi, ale komerčný zisk zo svojich objektívov nikdy nemal.

Fotografická optika vo svojom historickom vývoji síce postúpila už oveľa ďalej, ale Petzvalove objektívy sa dodnes požívajú v iných optických prístrojoch v astronómii, kinematografii, v meracej technike a ďalších. Sám prepočítal optiku celého radu zariadení: mikroskopov, ďalekohľadov, premietačiek, výkonných reflektorov a iných. Jeho najväčšou zásluhou však bolo, že položil všeobecné teoretické základy konštruovania šošovkových optických sústav, kde uvažoval aj s korekciou rozličných chýb zobrazovania. Je nenahraditeľnou škodou, že jeho pripravované viaczväzkové dielo o optike nikdy neuzrelo svetlo sveta.

Matematike pripisoval mimoriadne dôležité postavenie v prírodovedných a technických výskumoch. Odmietal “matematiku pre matematiku”, programovo sa snažil o aplikovateľnosť záverov. Matematiku sa pokúšal aplikovať na problémy svojich úvah dokonca aj v takých krajných prípadoch, ako je šerm alebo chôdza koňa. Je známe, že bol vynikajúcim šermiarom a nie menej dobrým jazdcom. Práve táto mimoriadna a všadeprítomná snaha o matematizáciu skúmanej problematiky ho doviedla k revolučnému zdokonaleniu fotografického objektívu a ďalším významným výsledkom v optike, ako aj v iných oblastiach. Ako matematik vynikal v riešení lineárnych a diferenciálnych rovníc, v teórii algebraických a vyšších rovníc. Hlavným matematickým dielom bola nemecky písaná, mimoriadne rozsiahla monografia o diferenciálnych rovniciach. Hoci patrila k najkomplexnejším prehľadom danej problematiky v svojej dobe a prinášala množstvo pôvodných výsledkov, zostala matematickou vedeckou obcou prakticky nepovšimnutá, na čom tiež mohli mať podiel autorove osobné spory.

Svoje vedecké výsledky dokázal pretaviť aj do prednáškovej činnosti. Bol náročný – na seba aj na svojich kolegov – nekompromisne vyžadoval preukázateľné výsledky, neuznával tých, ktorí sa len viezli. Sám patril bezpochyby k plodným a tvorivým vedeckým osobnostiam. Zdá sa však, že jeho do istej miery konfliktná a sarkastická povaha mohla brzdiť všeobecné uznávanie jeho vedeckých výsledkov najmä v oblasti matematiky. Pre osobné konflikty ho napríklad neprávom obvinili z plagiátorstva.

Jednoznačne však svojím dielom patrí medzi osobnosti, ktoré sa zapísali do svetových dejín vedy a techniky. Ako tvorca nového spôsobu výroby fotografických objektívov sa už za svojho života dočkal mnohých pôct zo strany viacerých vedeckých spoločností.

Žil vo Viedni v ústraní v budove opusteného kláštora na Kahlenbergu, ktorú si po príchode do Viedne prenajal. V roku 1859 sa však neznámi zlodeji vlámali do jeho sídla a zničili jeho rukopisy, výsledky mnohoročných optických výskumov, ktoré sklamaný autor už na veľkú škodu vedy nikdy nedal dohromady.

Zomrel vo Viedni, kde je pochovaný na tamojšom Ústrednom cintoríne

Pôsobenie
1828 – 1835 inžinier v službách mesta, pripravoval najmä vodnostaviteľské projekty a svoje vedomosti uplatnil pri záplavách ohrozujúcich mesto, Pešť
1832 adjunkt na univerzite, Pešť
1835 – 37 riadny profesor vyššej matematiky, Pešť
1837 – 77 profesor na katedre matematiky, Viedeň

tvorba

1847 Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom
mimoriadne rozsiahla monografia o diferenciálnych
rovniciach (nemecky písané hlavné matematické dielo)
časti rukopisov Teória systémov tónových osnov, Teória oporných čiar a Petzvalove sedemmiestne logaritmy sa našli 10 rokov po jeho smrti.

Vynálezy
1840 skonštruoval portrétový objektív, ktorý znamenal skutočný prevrat vo vývoji fotografickej optiky
1840 skonštruoval achromatický trojšošovkový objektív s veľkou svetelnosťou na základe vlastného teoretického výpočtu
1840 rozlúštil tajomstvo fotografického svetla náročnými výpočtami a vyvinul nový objektív so 16-krát silnejším svetlom. Vďaka tomu mohli byť snímky hotové do minúty (predtým to trvalo v závislosti od časti dňa a počasia 5 až 30 minút).
1841 skonštruoval ako prvý asférický objektív
objektív s veľkou svetelnosťou pre kinematografické premietanie
1857 dal patentovať krajinársky objektív, tzv. ortoskop
S použitím zrkadlovej Petzvalovej lampy zostrojil aj projektor
Okrem objektívov prepočítal a prepracoval aj optiku ďalekohľadov z čias Galileiho.
Zaoberal sa aj optikou mikroskopov.
Vypracoval projekt osvetľovacieho zariadenia pre lode na Dunaji.
Skonštruoval dvojoký ďalekohľad.
Skonštruoval prenosný reflektor s priemerom 1,3m na osvetľovanie predmetov až do vzdialenosti 2,7 kilometra a pod.

Vyznamenanie
rad Františka Jozefa

Zaslúžené uznania, pocty
Jeho obrovský prínos v svetových dejinách fotografickej techniky a v optike vôbec je všeobecne uznávaný. Jeho zásluhy na poli optiky a dlhoročné pedagogické pôsobenie pripomína pamätná tabuľa v arkádach čestného nádvoria viedenskej univerzity, osadená roku 1901 zásluhou viedenskej Fotografickej spoločnosti.

Jeho pamiatku pripomínajú pamätné tabule a pomníky aj na viacerých ďalších miestach, medzi inými aj na rodnom dome v Spišskej Belej, kde bolo v roku 1964 zriadené múzeum fotografickej a kinematografickej techniky.

Podľa neho je pomenovaný jeden z kráterov Mesiaca a planétka objavená v roku 1980 českým astronómom Antonínom Mrkosom.

Pamätníky Petzvalovho mena však nachádzame v každom fotografickom prístroji, lebo kúsoček z jeho diela je skrytý aj v tom dnes najmodernejšom, digitálnom fotoaparáte.

1846 dopisujúci člen Akadémie vied vo Viedni
1849 riadny člen Akadémie vied vo Viedni
1881 čestný člen Jednoty českých matematikov v Prahe
aj ďalšie svetové univerzity ho menovali za svojho čestného člena

K poctám, ktorých sa zakladateľ modernej fotografickej optiky nedožil, patrí aj pomenovanie niekoľkých ulíc v európskych mestách jeho menom.

Pamätná medaila J. M. Petzvala sa u nás tradične udeľuje za zásluhy o fotografiu.

Pamätná strieborná minca nominálnej hodnoty 200 Sk
Jozef Maximilián Petzval – k 200. výročiu narodenia vydá NBS v roku 2007

Bibliografia
Butkovič, Štefan a kol. : Múzeum J. M. Petzvala v Spišskej Belej. Košice, Východoslovenské vyd. 1973. 90 s., obr. príl. OHLASY: anot.: -J. B.-, [ Ballová Jozefína,] HČ 22, 1974, č. 3, s. 472-473.
Rumanovský, I.: J. Petzval, Martin 1957.
Dančo, J.: K pôvodu J. M. Petzvala. Dějiny vědy a techniky 3, 1972