Prijatie na fakultu nebolo jednoduché, pretože súdobá spoločnosť bola plná predsudkov a podceňovania spoločenskej úlohy ženy, a v lekárstve zvlášť. Jej pomohla intervencia otca u priateľa z mladosti prof. Antala Genersicha, rodáka z Trnavy. Potom bolo na fakulte 5 študentiek: Srbka, Rumunka, Židovka, Maďarka a naša Slovenka. Po troch úspešne zdolaných kolokviách bola v roku 1906 prijatá za riadnu poslucháčku lekárskej fakulty. Roky náročného štúdia priniesli zaslúžené ovocie a 26. novembra 1910 prebrala do svojich rúk ako prvá a jediná slovenská študentka na budapeštianskej univerzite lekársky diplom. V rámci popromočnej praxe pracovala v psychiatrickej liečebni v Pécsi, potom v Trenčíne, vďaka finančnej podpore matkinho brata mohla v rokoch 1911 - 1912 absolvovať študijné pobyty v Berlíne, Paríži a v Bruseli. V roku 1913 sa usadila na chirurgickom oddelení v rumunskom Tirgu Mures, kde v rokoch vojny pracovala ako vojenská lekárka. Po vojne ju pozval bývalý spolužiak Jozef Uram, primár chirurgického oddelenia v Košiciach, k sebe na oddelenie, kde ako sekundárna lekárka zostala pracovať 5 rokov. Rozvíjajúce sa bronchiektázie ju nakoniec doviedli do Dolného Smokovca, kde v rokoch 1925 - 1957 pôsobila ako lekárka, neskôr primárka v Ústave pre tuberkulózne deti. Zaslúžila sa a významnou mierou prispela k rozvoju lekárskej vedy na Slovensku v oblasti detskej tuberkulózy, skúmala nové dietetické a hygienické metódy liečenia tohoto ochorenia, zaoberala sa výskumom liečivých bylín pri liečení tuberkulózy kože a svojimi prednáškami i odbornými besedami prispela k rozvoju zdravotnej výchovy, v ktorej patrila medzi priekopníkov na Slovensku. Svoj život zasvätila službe chorým ľuďom, najmä deťom. Bola pre nich nielen lekárkou, ale koľkokrát i matkou, sestrou, poradcom, pedagógom, obhajcom či sudcom. Nezaložila si vlastnú rodinu a všetko, čo bolo v nej, odovzdala iným, tým chorým. Za celú svoju prácu bola ocenená vyznamenaním, v roku 1918 Pro patria et humanitatis a pri príležitosti 80. narodenín zlatým diplomom budapeštianskej lekárskej fakulty. Svoje posledné roky života prežila u synovca v Príbovciach, až do 20. novembra 1973, kým nezatvorila svoje oči navždy.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
