Jozef Škultéty uverejňoval svoju tvorbu aj pod pseudonymami: B. T.; B. Tatran; Jochmann; J. Š.; Šk; Náhradník; Polerecký; -ran; Slovák; Š.; Šk.
Pochádza z rodiny kožušníckeho majstra. Aktívne pôsobil na viacerých úsekoch kultúrneho a vedeckého života do neskorej staroby. Patrí k vedúcim osobnostiam slovenského národného hnutia, politického, kultúrneho, literárneho a vedeckého života na Slovensku, ktorého vývin usmerňoval viac ako polstoročie.
Národne sa prebudil a literárne sa začal prejavovať počas gymnaziálnych štúdií v Revúcej, kde prispieval do študentského časopisu Svit. Do literatúry vstúpil ako prozaik. Jeho tvorba však bola príliš závislá od pseudoromantizmu tzv. matičného obdobia. Od roku 1871 uverejňoval (Národné noviny, Dennica, Orol, Dunaj) poviedky s historickou a vlasteneckou tematikou. Ako redaktor Národných novín bol viackrát väznený (1899 a 1903 Vacov, 1900 a 1902 Banská Bystrica, 1909 Martin).
Literárnokritická činnosť je už spätá s nastupujúcou realistickou generáciou. Svoje úsilie o realizmus formuloval s Vajanským na začiatku literárnokritickej dráhy v Kritických listoch (Orol, 1880). Stal sa jedným z prvých kritikov tvorby svojich generačných druhov: Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, Šoltésovej, Vansovej. Sledoval aj tvorbu nastupujúcej mladej generácie – Podjavorinská, Tajovský, Timrava, Čajak. V literárnokritickej práci venoval veľkú pozornosť jazyku posudzovaných diel. Realizmus do slovenskej literatúry programovo uvádzal i svojimi prekladmi ruských autorov (N. V. Gogoľ, I. S. Turgenev, L. N. Tolstoj, A. P. Čechov a i.).
Prozaické ambície, slovanská a rusofilská orientácia ovplyvnili jeho prekladateľskú i redakčnú činnosť. V Slovenských pohľadoch sa zaslúžil o uvedenie diel okrem popredných ruských spisovateľov aj slovanských a inonárodných autorov. V edícii Románová bibliotéka vydal preklady diel N. V. Gogoľa, L. N. Tolstého, I. S. Turgeneva.
Ako literárny historik sa prejavoval najprv len príležitostne, neskôr uverejňoval výsledky svojho bádania v rubrikách Opravy textov literárnych diel a Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. Veľkú pozornosť venoval najmä obdobiu národného obrodenia, kde jeho hodnotenie významu bernolákovskej literatúry, diela J. Hollého, zaradenie J. Kollára a P. J. Šafárika do slovenského literárneho kontextu patrí k nesporným kladom jeho literárnohistorickej práce.
Ako jazykovedec pôsobil najmä v dvoch smeroch: ako autor jazykovedných príspevkov z dejín jazyka a porovnávacej jazykovedy a ako redaktor Slovenských pohľadov, kde zaviedol rubriku Slovenský jazyk.
Pôsobenie
1871 – 1872 učiteľ, Sučany
1873 učiteľ, Vrútky
1876 budapeštiansky korešpondent Národných novín; pokus stať sa ich redaktorom bol neúspešný
1877 – 1879 aktuár na školskom inšpektoráte, Rimavská Sobota (pomáhal pri zostavovaní školských učebníc)
1879 – 1881 úradník v banke Slávia, Martin
1881 spolu s Vajanským redigoval obnovené Slovenské pohľady
1881 – 1919 redaktor Národných novín
1882 redigoval Slovenskú knižnicu
1885 spolu so S. H. Vajanským navštívil Rusko (Kyjev, Moskva, Petrohrad)
1890 – 1916 redaktor Slovenských pohľadov; roku 1893 sa stal aj ich vydavateľom
1902 zastupoval slovenských novinárov na slovanskom novinárskom zjazde v Ľubľane
1908 – 1909 redigoval Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti
1908 – 1938 podpredseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS)
1916 predseda Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Martin
1919 expert na mierovej konferencii v Paríži; s J. Vlčkom sa stal doživotným správcom Matice slovenskej
1920 redigoval Letopis Matice slovenskej
1921 – 1923 profesor na Filozofickej fakulte UK, Bratislava
1927 redaktor Národných novín
1932 – 1934 redigoval Zborník Matice slovenskej
1938 – 1948 predseda MSS
Zásluhy
Venoval sa literárnokritickej práci hlavne na stránkach Slovenských pohľadov a Národných novín, kde interpretoval diela reprezentantov realistickej tvorby a svojich generačných druhov (Hviezdoslav, Vajanský, Kukučín, Šoltésová, Vansová), ako aj tvorbu nastupujúcich spisovateľov (Tajovský, Timrava, Podjavorinská).
Vedomosti o slovenskom kultúrnom vývine a jeho predstaviteľoch rozširoval v početných životopisných portrétoch a nekrológoch.
V protiklade s Vlčkovou koncepciou sa zaslúžil o objektívne zhodnotenie bernolákovskej spisby, osvetlil význam druhej bernolákovskej generácie na čele s M. Hamuljakom, jeho spolupráce s Jánom Kollárom a Pavlom Jozefom Šafárikom. Stálu pozornosť venoval reprezentantom štúrovskej literatúry (Ján Botto, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič).
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
