Dosiaľ je sporné miesto miesto jeho pôvodu – Horný Slavkov či Kremnica, v archívoch absentuje aj presný dátum jeho narodenia. Do Banskej Štiavnice sa prisťahoval okolo roku 1693. Najprv bol v službách kniežaťa Fürstenberga, ktorý uzavrel s banskou komorou zmluvu na odvodnenie banskoštiavnických baní. Od roku 1694 pôsobil v priamych službách banskej komory. Synovi Jozefovi Karolovi Hellovi pomáhal pri konštruovaní vahadlového čerpacieho stroja.

V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom – tzv. stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Vodnú energiu potrebnú na pohon čerpacích zariadení a stúp získaval prívodom z nádrží na zachytávanie snehovej a dažďovej vody, ktoré budoval v okolí Banskej Štiavnice. Svojím dielom prispel k záchrane štiavnických baní pre zatopením a úplnou likvidáciou, ktorá im hrozila od vodcov Rákocziho povstania i od viedenskej Dvorskej komory.
Využitím vodnej energie na poháňanie, stúp a spracovanie chudobnejšej rudy dosiahol značné zvýšenie ziskov z baní.

Vodné nádrže z 18. storočia boli menšie, so zemnými sypanými hrádzami. Bolo ich asi 15 a ich výstavba sa koncentrovala do bezprostrednej blízkosti Banskej Štiavnice, Štiavnických Baní a Hodruše. Už vtedy bolo rozhodnuté, že perspektívnym zdrojom energie bude aj v nasledujúcom období voda. K naplneniu tohto rozhodnutia výrazne prispel Matej Kornel Hell. Postavil Veľkú Vindšachtskú, prebudoval a rozšíril Spodnú Vindšachtskú (dnes Suchý tajch), Hornú Hodružskú a vodnú nádrž Evička. Využitím vodnej energie, ktorá bola v týchto vodných nádržiach akumulovaná, 7 vodočerpacích zariadení na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom nielenže vyčerpalo všetku banskú vodu z mnohých už zatopených a opustených banských diel, ale v podstate aj ďalšiu banskú vodu. Voda z týchto vodných nádrží sa čoraz viac používala aj na prevádzku stúp.

Spolu so synom Jozefom Karolom Hellom a vedcom, matematikom, kartografom a staviteľom Samuelom Mikovínim vytvorili v okolí Banskej Štiavnice obdivuhodný systém vodných nádrží – tajchov – a jarkov, zdroj energie pre čerpacie stroje, banskú a úpravárenskú techniku 2. polovice 18. storočia, ktorá patrila medzi vtedajší vrchol banskej techniky v baníctve.
K najvýznamnejším z nich patria: Počúvadlo, Veľká a Malá Richňava, Veľka Vindšachta, Evička, Klinger, Rozgrund, Veľký a Malý Kolpašský, Ottergrund. Do konca 18. storočia bolo postavených asi 60 vodných nádrží, z ktorých sa do súčasnosti zachovalo 23 (napr. vodné nádrže Počúvalské, Kolpašské, Hodrušské, Rychňavské jazero, Klinger). Banskoštiavnické tajchy sa stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a pripomínajú unikátny vodohospodársky systém, ktorý bol jeho celoživotným dielom Mateja Kornela.