Rudolf Jašík sa narodil ako najstarší z troch detí (bratia Ladislav a Viktor). Jeho otec, Rudolf, bol mäsiarskym robotníkom a matka Anna, rodená Cvinčeková, domáca. Keď v roku 1924 odišiel otec za prácou do Kanady, matka s deťmi sa odsťahovala ku starým rodičom.

Ľudovú školu vychodil Rudolf v rokoch 1926-30 v Podvysokej. Zo svojho najstaršieho vnuka chcela mať stará matka kňaza, a preto ho poslala do seminára v Nitre. Po dvoch rokoch ho však zo seminára vylúčili, lebo „nebol dosť nábožný“. V rokoch 1930-35 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej matky musel štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov ukončiť. Začal pracovať vo fabrike v Zlíne (1935-38) ako robotník v obuvníckej firme Baťa a súčasne navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu. Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 z fabriky i zo školy vyhodili.

Až do roku 1940 žil ako nezamestnaný na Kysuciach v Turzovke. Tu sa zoznámil s ostravskými robotníkmi a prvýkrát prišiel do styku s komunistickou stranou. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr aj v protifašistickom odboji. V januári 1940 po letákovej aktivite ho zatkli a odsúdili za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť na päť mesiacov. Väznili ho najskôr v Čadci a potom v Trenčíne. Po prepustení musel narukovať do Slovenskej armády do Ružomberka k delostreleckému pluku. Keď nemeckí fašisti napadli Sovietsky zväz, odvelili ho na východný front na Ukrajinu. Dvakrát sa pokúsil prejsť na sovietsku stranu. Chorý sa vrátil do Ružomberka, lenže znova narukoval, tentoraz na Kaukaz ako príslušník Rýchlej divízie. Už vtedy písal básne, no takmer všetky zničil. Verejne dával najavo svoje protivojnové a protifašistické zmýšľanie, za čo bol odsúdený na tri týždne v posádkovej väznici v Prešove a degradovali ho z desiatnika na vojaka a neskôr bol za to z vojenčiny prepustený. Príčinou tohto väzenia bolo to, že v januári 1944 v opilosti v jednej krčme postrhával obrazy Hitlera a Tisu zo stien a rozdupal ich. Pred trestom smrti ho zachránila amnestia v marci 1944. V rokoch 1943-44 pracoval po prvom návrate z východného frontu vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave. Krátko po demobilizovaní sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. V rokoch 1944-45 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády.

Po skončení vojny pracoval ako redaktor závodného časopisu Slobodná práca a spoluredaktor regionálneho časopisu Hlas Nitrianskeho kraja. V rokoch 1949-50 pôsobil ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta a v rokoch 1950-51 ako pracovník Okresného výboru KSS v Partizánskom. V rokoch 1952-56 zastával funkciu inšpektora pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore v Nitre, súčasne aj funkciu predsedu Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov.

V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. Po návrate z Vysokých Tatier, kde sa liečil z tuberkulózy, sa opäť stal redaktorom v časopise Slobodná práca. V roku 1949 sa mu narodil syn Ľubomír. V roku 1952 odišiel do Nitry, kde pôsobil ako inšpektor pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore. Od roku 1956 je členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba a od roku 1958 žije striedavo v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
  
Asi v polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. 30.7.1960, štyri dni po operácii žalúdka v bratislavskej nemocnici nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom. Poslednej rozlúčky sa zúčastnili spisovatelia, delegácia z rodných Kysúc, zástupcovia filmu, vydavateľstiev a redaktori časopisov a novín, predstavitelia podnikov a organizácii z Partizánskeho a Nitry.

tvorba

Rudolf Jašík začína literárne tvoriť po roku 1940. Zo začiatku to bola nadrealisticky ladená poézia, malé básne, z ktorých väčšinu sám zničil. Jeho tvorba sa začína naplno rozvíjať po oslobodení Slovenska. Od poézie prešiel ku krátkej próze a potom k románom. V časopise Slobodná práca, kde aj pracoval ako redactor, a v niektorých ďalších periodikách uverejňoval svoje prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto, básnickú úvahu Dušičkový motív, poviedku Vianočná balada a črtu Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po Jašíkovej smrti v roku 1966 pod názvom  Ponurý most. Zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto ucelene knižne vyšli až ako 1. zväzok súborného Diela (1979).
 
Próze sa začal intenzívnejšie venovať po vojne. Autobiograficky ladená próza Laktibrada (1966) je jeho prvým významnejším dielom. Knižne bolo vydané až po smrti autora v zbierke Ponurý most.. Začiatkom 50.rokov začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román a nazval ho Biely chlieb. Z tohto diela sa zachoval len fragment Puntiky.V prvom baladicky ladenom románe Na brehu priezračnej rieky (1956) vytvoril  lyrickoepický obraz kysuckej biedy v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia. Román bol zároveň aj Jašíkovým knižným debutom. Majstrovsky v ňom nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy s využitím prvkov baladickosti a dal jej silné sociálne zafarbenie. Námestie svätej Alžbety (1958) je druhým významným románom Rudolfa Jašíka, ktorý v ňom odsudzuje vojnu a jej zverstvá poukazuje na tragickom príbehu lásky dvoch mladých ľudí – židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora. Jašík hĺbavo vystihol atmosféru aj tragiku rasových predsudkov počas vojny a zaujal jasné protifašistické postoje. Na osudoch ľudí “mesta pod viničným vrchom” (Nitra) zachytáva príchod nemeckých vojakov do mesta, aktivity funkcionárov Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany, prijatie zákonov, ktoré urobili zo židovského obyvateľstva ľudí druhej kategórie, odlíšených žltou Dávidovou hviezdou, prvú internáciu židovských obyvateľov, prvé vraždy pri ich transporte, ale aj samovraždy zo strachu pred budúcnosťou či pred výčitkami svedomia, zneužívanie úradnej moci, ponemčovanie obyvateľstva, arizáciu židovského majetku, povzbudzovanie udavačstva za výplatu, zbedačovanie slabších sociálnych vrstiev, ale aj náznak formovania protifašistického odboja. Autor ukazuje mestečko plasticky so všetkými sociálnymi vrstvami – bohatí židovskí majitelia obchodov, ktorým majetky arizovali, drovní židovskí i nežidovskí živnostníci a remeselníci, chudoba, ktorá vyhľadáva príležitostné práce, malomestská spodina – prostitútky a ich pasáci, zldoeji a podvodníci, ktorí udávajú nevinných. Román sa volá podľa námestia, kde stojí Kostol svätej Alžbety, pod ktorého vežou sa dvaja mladí ľudia stretávali.
V zbierke noviel Čierne a biele kruhy (1961) nanovo spracoval kysuckú tematiku s lyrickým pretlačením čarovného vrchárskeho sveta. V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o Slovenskom národnom povstaní, ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961), kde podal obraz života počas prvej Slovenskej republiky a tragické osudy slovenských vojakov.  Je to veľkolepá, moderná a realisticky koncipovaná freska o pomeroch na Slovensku v období druhej svetovej vojny až do vypuknutia povstania. Ďalší fragment v Jašíkovej tvorbe predstavuje dielo Povesť o bielych kameňoch (1961).

Próza:
Biely chlieb (1953)
Na brehu priezračnej rieky (1956)
Námestie svätej Alžbety (1958)
Mesiac na vode (1958)
Mŕtve oči (1958)
Mŕtvi nespievajú (1961 – nedokončený)
Čierne a biele kruhy (1961)
Povesť o bielych kameňoch (1961)
 
Poézia:
Moje mesto (1945)
Ponurý most (1966 – obsahuje aj zbierky Ypsilon a Dve rieky)
 
Výber:
Dielo I (1979)
Dielo II (1979)
 
Súborné diela:
Zväzok 1. Na brehu priezračnej rieky (1972)
Zväzok 3. Čierne a biele kruhy (1977)
Zväzok 4. Mŕtvi nespievajú (1971)
Zväzok 5. Ponurý most (1966)
 
Preklady:
Mŕtvi nespievajú (anglicky, bulharsky, francúzsky, nemecky, rusky, poľsky, ukrajinsky, španielsky, lotyšsky)
Námestie svätej Alžbety (anglicky, nemecky, francúzsky, ukrajinsky)
Čierne a biele kruhy (bulharsky)
Povesť o bielych kameňoch (urdsky)
 
Filmové a televízne adaptácie:
 Námestie svätej Alžbety (1965 - Čs. film)
Mŕtvi nespievajú 1.-2. (1965 - Čs. televízia)
Na brehu priezračnej rieky (1966 - Čs. televízia)
Mŕtve oči (1973 - Slovenská televízia Bratislava)

Dokument o Rudolfovi Jašíkovi:
Človek a rieka (1979 - Čs. televízia)

Monografie a štúdie o autorovi:
1.  Matuška, Alexander: Rudolf Jašík. Bratislava 1964;
2.  Truhlář, Břetislav: Veľká inšpirácia. Bratislava 1967;
3.  Števček, Ján: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava 1969;
4.  Findra, J.: Rozbory štýlu prózy. Prostriedky a postupy Jašíkovho individuálneho
     štýlu. Bratislava 1971.
5.  Viskupová, E.: Rudolf Jašík. Personálna bibliografia. Nitra 1974.
6.  Rieky, hory, hviezdy a človek. Cesta a posolstvo Rudolfa Jašíka. (Zborník).
     Martin 1978;
7.  Rudolf Jašík. (Zborník). Bratislava 1979;
8.  Vaško, Imrich: Veriť v človeka. In: Rudolf Jašík: Dielo I. Bratislava 1979;
9.  Tomčík, Miloš: Epické súradnice. Bratislava 1980;
10. Petrík, Vladimír: Hodnoty a podnety. Bratislava 1980;
11. Sivačeková, G. M.: Rudolf Jašík. Kyjev 1981.
12. Rezník, Jaroslav: Túry do literatúry. Bratislava 2001.
13. Rudolf Jašík. Priezračný ako rieka. In: Machala, Drahoslav: Majstri slova,
      Bratislava, Perfekt 2002, s. 94 – 95.

Ukážka z románu Námestie svätej Alžbety:

Bola mesačná noc. Múry židovskej školy boli hrubé, okná posadené v hlbokých výklenkoch. O stenu výklenku opierala sa dievčina s hviezdou a tvár mala obrátenú k mesiacu. Luna pretískala sa čiernymi mračnami. Vše sa skryla, vše poliala mliečnym svetlom mesto a preblednuté líca.
Eva splynula so stenou. Akoby sa premenila na niečo nehybného. Stojí hodinu, dve, stojí tretiu a únava neprichádza. Nič, nič...
Mesiac spája dievčinu so svetlom. A svet tam vonku musí ešte byť, lebo vidieť stromy, komíny i obrysy striech.
Dievča s hviezdou sa usmialo: „Nič sa nestalo, Igor. Tu, u nás, ide všetko po starom. Ibaže doma nenocujem. Ak pozeráš na mesiac, pozeraj, ak spíš – spi, a škaredé sny odháňaj! Ja bedlím nad našou láskou a usmievam sa.“