Terézia Vansová sa narodila spolu s bratom, dvojčaťom Ďurkom ako siedme dieťa evanjelického farára Samuela a Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine, v malej dedinke s čulým národným životom. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Práve dvaja poslední – Čajak a Dobšinský – boli postupne manželmi Adely, najstaršej dcéry Medveckých. Dobšinský neraz Terézii poskytoval cenné rady vo veciach literárnych.
Keď skončila ľudovú školu vo Zvolenskej Slatine, mala Terezka len 12 rokov. Rok strávila v dievčenskej škole profesora Karola Orfanidesa v Banskej Bystrici (1869-70), kde sa zdokonaľovala v nemčine a francúzštine. Maďarčine venovala rok štúdia v Rimavskej Sobote (1870-71). Už od skorej mladosti objavovala krásy poézie a svoje najtajnejšie myšlienky vkladala do veršov. Smútkom a sentimentalitou naplnené verše uverejnené pod názvom Moje piesne v časopise Orol boli jej rozlúčkou s bezstarostným dievčenským obdobím.
Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši ho nasledovala na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie.
V auguste 1876 sa Vansovým narodil syn Ľudovít. Malý Ľudovít bol od narodenia chorľavý a v marci 1881 zomrel. Terézia si svoj hlboký žiaľ nad jeho stratou liečila písaním. Opäť dvojčlenná rodina sa presťahovala do Rimavskej Píly pri Tisovci, Jánovho rodného kraja. Prežili tu 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera, podporovala manžela pri aktivitách potravinového spolku, školení včelárov a ovocinárov, a hlavne pri založení obecnej knižnice. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod spoločný názov Z fary a zo školy.
V roku 1884 uverejnili jej prvé novely Jedlička a Rozsobášení. Nasledovali ďalšie, ktoré Svetozár Hurban Vajanský postupne uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V roku 1889 vyšiel jej román Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy, ktorá získa lásku bohatého mládenca, aj dôkaz neviny svojho otca. Tento sentimentálny a napínavý román, kde láska zvíťazí nad prekážkami je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku. Svoj honorár - šesťdesiat autorských knižiek, Vansová rozdala.
V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Nechýbali rubriky z oblasti vedenia domácnosti, výchovy detí, zdravotníctva, informácie o významných ženách, ale aj o medzinárodnom ženskom hnutí. Boli tu uverejnené vtipy, reklamy, významné výročia, pôvodné i preložené literárne práce. Publikáciami prispievali Ján Vansa, E.Maróthy-Šoltésová, P.O. Hviezdoslav, Janko Jesenský, Janko Cigán (Ivan Krasko) a mnohí ďalší. Pri redigovaní s Vansovou spolupracovali F. Votruba a K. Kálal. Vyšla tu i beletrizovaná biografia Vansovej matky Terézia Vansová, rod. Lange (1900), v ktorej opisuje zvolenské obchodnícke prostredie i prostredie slatinskej fary. Napriek niektorým počiatočným výhradám a kritickým pripomienkam časopis dosiahol obrovský úspech i náklad – Dennica mala až tritisíc predplatiteľov.
Od roku 1895 pôsobila ako podpredsedníčka Živeny, podieľala sa aj na organizovaní augustových matičných slávností v Martine. Presadila sa v európskom ženskom hnutí. Bola v písomnom kontakte s holandskou novinárkou A. H. Jakobsen. Prostredníctvom nej sa dostala Dennica na Svetovú výstavu ženského hnutia v roku 1899.
Vansová je tiež autorkou niekoľkých divadelných hier. Najväčší úspech zožala hrou Svedomie. Päťdejstvovú drámu z dedinského prostredia hrali aj v Pešťbudíne a v Amerike. Pri príležitosti jej osemdesiatych narodenín hru na jej počesť zahralo Miestne divadelné združenie v Banskej Bystrici.
V roku 1911 sa manželia presťahovali do Banskej Bystrice. Vansová tu písala, prekladala, zbierala recepty, revidovala staršie práce, redigovala Slovenskú ženu (1920-24) a prispievala do Šoltésovej Živeny. O vrúcnom priateľstve s Elenou Maróthy-Šoltésovou svedčí ich bohatá korešpondencia. Po tragickej smrti manžela bývala u svojej chovanici Oľgy Vranej, ktorú si Vansovovci adoptovali ako dvojročnú. Druhá chovanica, Kornélia Vansová, žila u nich v Píle takmer šesť rokov.
Terézia Vansová sa dožila vysokého veku osemdesiatich piatich rokov. Zomrela v Banskej Bystrici.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
