Základnú školu vychodil v Hybiach. Študoval na strednej škole v Liptovskom Hrádku, potom na Filozofickej fakulte UK v Bratislave slovenčinu a ruštinu.

Známy slovenský spisovateľ Peter Jaroš sa narodil v liptovskej dedine Hybe. Jeho otec bol murárom, matka, veľmi sčítaná a rozhľadená žena, sa starala o domácnosť.

Prvá poviedka Kristus hľadá nájomníkov mu vyšla v študentskom časopise Tribúna mladých. Publikoval tiež v časopise Mladá tvorba, podobne ako väčšina začínajúcich mladých autorov. Po skončení VŠ pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1964 bol redaktorom Kultúrneho života a Československého rozhlasu v Bratislave. Pôsobil tiež v Slovenskej filmovej tvorbe, Národnom literárnom centre, Národnom osvetovom centre a Štúdiu hraných filmov.

Od roku 1972 bol scenáristom, neskôr dramaturgom Slovenského filmu. Podľa vlastných predlôh napísal scenár k filmu M. Ťapáka Pacho, hybský zbojník, scenár k filmu J. Jakubiska Tisícročná včela a rad ďalších, ktoré získali medzinárodné ocenenia (Cena Katolíckeho filmového strediska a Zlatý Fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, Cena federácie kritikov na MFF v Seville).

Peter Jaroš sa zaraďuje do strednej generácie slovenských prozaikov. Debutoval románom Popoludnie na terase a zbierkami poviedok Urob mi more, Zdesenie, Váhy, Menuet, Návrat so sochou. V 70. rokoch, keď sa v literatúre priestor pre prozaický experiment veľmi zúžil, oprel sa o svoje zážitky z detstva a mladosti v krátkych prózach (Krvaviny, Až dobehneš psa, Pýr). Trojúsmevový miláčik je biograficky štylizovaná románová kompozícia, Pradeno, Telo v herbári - sú knihy poviedok. Umeleckú zrelosť dokázal veľkými spoločenskými románmi Tisícročná včela a Nemé ucho, hluché oko.

Z literárnych období ho zaujímal slovenský nadrealizmus, český poetizmus a francúzsky surrealizmus. Inšpiráciu nachádza v západoeurópskych smeroch - najmä v existencializme, absurdnej dráme a novom románe. Už v prvých rokoch tvorby sa mu podarilo zbaviť slovenskú prózu jej socialisticko-realistickej podoby a nájsť v nej moderný rozmer. Do slovenskej povojnovej literatúry prináša nové moderné postupy. Tie sa naplno prejavujú najmä v generačnom románe Tisícročná včela. Do umeleckej prózy primiešava citácie novinových správ, čo je jeden z postupom postmodernizmu. Sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky sú zasa znakom magického realizmu. Román je epickou metaforou slovenského života, jeho tisícročného trvania v často neprajnom historickom priestore. Tisícročná včela je výnimočné literárne dielo, je jedným z najlepších slovenských románov 20. storočia, ktorého filmové spracovanie režisérom Jurajom Jakubiskom získalo aj medzinárodný úspech.

Osudy troch generácií rodiny Pichandovcov sa odohrávajú sčasti v rodnej obci autora Hybe, v románe nájdeme jej podrobné dejiny. Dozvieme sa o remeslách a spôsobe obživy Hybanov, o mimoriadnych udalostiach, napr. o ľadovci, počas ktorého padali z neba kusy ľadu vo veľkosti slepačích vajec, o požiaroch, o nezvyčajných odchodoch zo sveta. Hybania boli chýrni murári, ktorí pomáhali vybudovať mnohé mestá v Rakúsko-Uhorsku. Slovenského človeka prirovnáva k včele, ktorá usilovne znáša med, aby zachovala svoj rod. Spomína tiež známe osobnosti – Štefana Marka Daxnera, Alberta Škavranu, Dušana Makovického. Zachytáva národnostnú politiku Uhorska, pomaďarčovanie, ale aj dobrovoľné odnárodňovanie. Z politického života zaznamenáva aktivity Sociálnodemokratickej strany Uhorska, s ktorou sympatizuje aj hlavný hrdina Samo Pichanda. Dozvedáme sa o prvých štrajkoch murárov alebo železničiarov. Všíma si reakciu Hybanov na atentát Gavrila Principa na následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho ženu Žofiu v roku 1914. Na životoch postáv zaznamenáva neúnosnú sociálnu situáciu, ktorú Slováci riešia odchodom za prácou do Ameriky. Cez nich sa dozvedáme o podpise Clevelandskej zmluvy, kde Slováci žiadajú rovnoprávne postavenie národov Čechov a Slovákov v budúcej federatívnej republike.

V rokoch 1992-94 bol Peter Jaroš poslancom NR SR a tiež korešpondentom redakčnej skupiny anglickej encyklopédie „Who is who“. Je autorom viacerých rozhlasových hier, jeho poviedky a romány boli preložené do šiestich jazykov. Spolu s 38 osobnosťami slovenského života sa pridal k petičnej akcii za vypísanie referenda o vstupe do NATO. Poviedkou prispel do knihy Sex po slovensky 2, ktorá vyšla v novembri 2005.

tvorba

V nezabudnuteľnom hereckom podaní sa v úlohe Martina Pichandu predstavil Jozef Króner.

Úryvok z románu Tisícročná včela

Bol by spal možno veľmi dlho, bol by sa vari prespal aj do druhého dňa, keby ho neboli otravovali zablúdené včely. Sadali mu na čelo, liezli po tvári i tele a jedna z nich nakukla aj do jeho zachlpenej nosnej dierky. Zostala pri nej až dovtedy, kým ju hlbokým a spokojným vdýchnutím do dierky nevtiahol. Napoly uväznená včela sa v Samovej nosnej dierke nahlas rozvravela svojím včelím jazykom. Bzučala, pri sebazáchrane mávala krídelkami, škrabala nožičkami, až Samo hlasno kýchol. Včela vyletela na kanapu, Samo na chvíľu precitol, pomädlil si dlaňou svrbľavý nos, prevalil sa na pravý bok a opäť upadol do akéhosi polospánku, polovedomia. Počul bzučať včely aj muchy, cítil ako mu lozia po rukách, ale sa mu ťažilo urobiť čo len jediný pohyb. A práve vtedy sa mu zazdalo, že z najväčšieho úľa vykukla spod vrchnáka robustná včelia matka, pozrela naňho svojimi piatimi očami, vyplazila k nemu z čeľustí dlhý jazýček, zamihala tykadlami a usmiala sa celou hlavou.

„Poď, poď, ľahni si ku mne, ľahni si so mnou!“ – prihovorila sa včelia matka Samovi a zvodne sa na neho usmiala. Z desiatich párov prieduchov na bokoch svojho včelieho tela vypustila omamnú farebnú vôňu, lákavú, príťažlivú, prenikavú.

„Nie, nie, bojím sa, bojím sa!“ – kričal Samo a kŕčovito sa zvíjal na kanape.

Včelia matka sa iba pohŕdavo rozosmiala. Vrchnák úľa sa začal pomaly dvíhať a okolo matky sa čoskoro zhromaždila celá desaťtisícová včelia rodina. Včelia matka zrazu zvážnela a svojím zložitým ústnym ústrojom, ciciakom a jazykom, tlmene prevravela:

„Ja som ti, Samko môj, tisícročná včelia matka. Ja jediná nikdy nezomieram a zostávam i prebývam v úli, súc večná. Viem všetko o tvojich predkoch, o tebe, o vás všetkých, a budem vedieť všetko o tvojich deťoch, vnukoch, pravnukoch... Tisícky mojich robotníc mi dennodenne nosia správy...mňa by si si mal zobrať za ženu...“

Samo sa strhol a prudko posadil. Pozrel na úle pred sebou, ale nič zvláštne na nich nevidel. Pretrel si oči a opäť pozrel. Potom vstal, pristúpil k jednému úľu, nadvihol vrchnák a nazrel medzi včely. Hmýrili sa, čmýrili, bzučali i hučali. Uprostred nich videl veľkú včeliu matku, lenivo sa preťahujúcu po telách trúdov a robotníc. Akýsi hnev vošiel doňho, nuž začal naberať z úľa celé hrče včiel, ťažkal ich s dlaniach, obzeral a kládol nazad. A na jednej hrči sa pretŕčala včelia matka...

Krátke prózy
Krvaviny
Až dobehneš psa
Pýr

Poviedky a zbierky poviedok
Kristus hľadá nájomníkov
Urob mi more
Zdesenie
Váhy
Manuet
Návrat zo sochou
Pradeno
Telo v herbári
Orechy

Romány
Popouludnie na terase
Trojúsmevový miláčik – biograficky štylizovaná kompozícia
Tisícročná včela
Nemé ucho, hluché oko

Lásky hmat
Psy sa ženia
Milodar slučka

Námet
Tisícročná včela (1983) .... román
Sneh pod nohami (1978)
Pacho, hybský zbojník (1975)
Tetované časom (1975)
Deň slnovratu (1974)

Scenár
Tisícročná včela (1983)
Sneh pod nohami (1978)
Pacho, hybský zbojník (1975)
Tetované časom (1975)
Deň slnovratu (1974)

Dramaturgia
Cena odvahy (1986)
Skleníková Venuša (1985)
Nevera po slovensky (1981)
Noční jazdci (1981)

Komentár
Vel'ký čierny obor (1976)