|
Dušan Samo Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 ako piate zo šiestich detí. Patril do rodiny vidieckej inteligencie, čo mu uľahčilo získať vzdelanie a uplatniť sa. Možno povedať, že jeho predkovia patrili medzi národne uvedomelých Slovákov. Jeho starý otec Samuel Jurkovič bol zakladateľom družstevníctva na Slovensku a jeho strýc Jozef Miloslav Hurban významným národným buditeľom. Otec Juraj Jurkovič pôsobil ako notár v Brezovej pod Bradlom, kam sa aj s rodinou preťahoval zo Turej Lúky. Dôležité miesto mala v živote mladého Jurkoviča predovšetkým jeho matka Emília, dcéra Samuela Jurkoviča.
Základné vzdelanie získal v Brezovej pod Bradlom, pokračoval na nižšom gymnáziu v Šoproni, ktoré ukončil v roku 1884. V škole dosahoval Jurkovič vynikajúce výsledky a prejavoval vzťah k výtvarnému umeniu a značný technický talent. To presvedčilo rodinu, aby mu umožnila študovať staviteľstvo na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni. Najmä otec, ktorý mal so synom iné plány sa s tým nevedel dlho zmieriť, no Jurkovičova usilovnosť a zapálenie zapríčinili, že aj on prestal pochybovať a stal sa objektívnym obdivovateľom tvorby svojho syna.
Na zážitky bohaté Jurkovičovo detstvo a malebná krajina, ktorá obklopovala jeho domov asi najviac usmernili jeho neskoršie dielo. Už tu sa rodila láska k prírode a architektonicky veľmi citlivé zasahovanie do nej, ktoré sprevádzalo celú jeho tvorbu. A kto iný by mal byť staviteľom pomníku Milana Rastislava Štefánika? Veď obaja vyrastali v jednom kraji, obaja ho opustili, aby mohli spoznať svet a obaja sa doň celý život radi vracali.
Štátna priemyselná škola vo Viedni patrila v tom čase ku špičke nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale aj v celej Európe. Pod vedením profesora Rudolfa Feldschareka tu Jurkovič v rokoch 1884 - 1889 študoval odbor staviteľstvo. Život vo Viedni nebol pochopiteľne pre šestnásťročného študenta vôbec ľahký. Jurkovič sem prišiel bez znalosti nemčiny a bez prostriedkov, takže sa istý čas musel stravovať vo vývarovni pre chudobných za dómom sv. Štefana.
Mohol sa tu však oboznámiť s najnovšími pohľadmi na architektúru a urbanizmus. V tom čase vo svete vrcholil vplyv nového umeleckého smeru –secesie. Tá bola obľúbená predovšetkým u meštiakov. Svoje korene mala v ľudovej architektúre a to mladého Jurkoviča doslova učarilo. Okamžite sa stal priaznivcom tohto umeleckého smeru a tak si v skorej mladosti presne zadefinoval svoje ďalšie napredovanie. V secesii sa totiž dali skĺbiť moderné architektonické trendy a tradičná malebnosť ľudového umenia, ku ktorému Jurkovič už do detstva inklinoval.
|
Po ukončení školy prežil tovarišské roky v projekčnej kancelárii M. Urbánka v moravskom Vsetíne. Zároveň začal svoj vlastný dlhoročný výskum ľudového staviteľstva na severozápadnom Slovensku a moravsko-slovenskom pomedzí. Zaujala ho najmä architektúra Oravy a rázovitej obce Čičmany. Výsledky výskumu využil na Česko-slovenskej národopisnej výstave v Prahe v roku 1895. Podľa jeho náčrtov tu postavili presnú repliku typického domu z Čičmian. Exponát mal veľký úspech a vošiel do povedomia odbornej a laickej verejnosti. Neskôr dostal objednávku na prestavbu turistických objektov, takzvaných „pustevní“, na hore Radhošť na Morave. V projektoch „pustevní“ vynikajúcim spôsobom skombinoval množstvo architektonických prvkov ľudových stavieb do jednotného umeleckého tvaru. Teoretici umenia, ale aj obyčajní turisti, boli krásou pustevní unesení. Za toto dielo si vyslúžil označenie básnik dreva.
Jurkoviča však očarila nielen slovenská ľudová architektúra, ale miloval aj valašskú a moravskú. V roku 1899 sa usadil v Brne, kde pôsobil ako samostatný architekt a zapojil sa do činnosti výtvarného odboru Klubu priateľov umenia. Tiež sa pohyboval medzi slovenskou národne orientovanou inteligenciou, s ktorou mal priateľské vzťahy už do svojich študentských čias vo Viedni, kde pôsobil v spolku slovenských študentov Tatran. Tu sa spoznal aj so svojím veľkým priateľom a obdivovateľom dr. Pavlom Blahom, ktorý pôsobil v skupine intelektuálov združenej okolo časopisu Hlas. Dr. Blaho nadovšetko miloval rodnú Skalicu, kde Jurkovič postavil Spolkový a kultúrny dom. Možno tu nájsť neopakovateľné zlúčenie jednotlivých ľudových prvkov z rôznych častí Slovenska a Moravy, čo presne vystihuje charakter mesta, v ktorom sa stretáva moravská a slovenská tradícia. Jednou z osobitostí Skalice sú taktiež skalické „búdy“. Stoja vo vinohradoch a slúžia predovšetkým na uskladnenie vína. V „búde“ Pavla Blahu sa pred 1. svetovou vojnou stretávali slovenský národovci s priateľmi spoza rieky Moravy. Práve túto búdu postavili podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča. Neskôr navrhol tiež pomník pre svojho priateľa dr. Blaha a ostatných členov jeho rodiny, ktorý dodnes dominuje skalickému cintorínu.
Dlhoročné štúdium jednotlivých ľudových architektúr prinieslo svoje ovocie v podobe 14 - zväzkovej práce encyklopedického charakteru Die slowakische Volksarbeit. Táto kniha vyšla trojjazyčne vo Viedni. Týmto spôsobom prispel Jurkovič k oboznámeniu domácej i zahraničnej verejnosti s ľudovým umením.
Táto publikácia však nebola v Jurkovičovom bohatom diele ojedinelá a vydal niekoľko podobných. Svoje poznatky zo štúdia ľudových stavieb na Valašsku zhrnul v teoretickej práci Malování štítú na Valašsku. Tu s obdivom zdokumentoval ornamentiku na štítoch domov. S fotoaparátom prešiel krajinu od Valašska cez Záhorie, Myjavu, celé Slovensko až po Gemer a zdokumentoval nespočetné množstvo stavieb, exteriérov i interiérov, nástrojov, krojov, výšiviek a čipiek, ktoré sčasti publikoval v zošitoch, vychádzajúcich v rokoch 1905 až 1913 vo Viedni pod názvom Práce lidu našeho. Tieto poznatky neskôr zúročil aj v práci: „... Slowak popular art(Slovenské ľudové umenie), v katalógu k výstave slovenského umenia (zúčastnilo sa jej aj skalické výšivkárske družstvo) v Londýne v Doré galery v roku 1911, v ktorej prezentoval hlavne špecifiká a hodnoty ľudového staviteľstva, textilnej tvorby a odevu v kontexte so svetovou kultúrou.“
Dušan Jurkovič vo svojej práci architekta dokázal skĺbiť aj svoju záľubu v športe a turistike. Rád sa túlal slovenskou prírodou a okrem fotografií zbieral aj ľudové piesne a rozprávky. Ako amatérsky jaskyniar zorganizoval komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmať sprístupnenie demänovských jaskýň.
Jurkovičovým dlhoročným domovom sa stalo Brno. Jeho práce tu boli vysoko oceňované a on sa stal jedným z najžiadanejších architektov. Tvoril projekty pre významné inštitúcie, mestské samosprávy a popredné osobnosti spoločenského života. Jedným z nich bol aj moravský podnikateľ R. Bartelmus. Táto práca sa stala v jeho živote jednou z najdôležitejších, pretože práve pri nej sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Boženou, dcérou podnikateľa Bartelmusa. V rozmedzí rokov 1904 až 1907 sa Jurkovičovcom narodili traja synovia – Juraj, Ján a Pavol. Ich otec nechal pre svoju rodinu postaviť pri Brne dom podľa vlastných projektov. Dnes sa radí k jeho najlepším prácam.
V roku 1901 odišiel do Luhačovických kúpeľov a tam realizoval svoje návrhy známych kúpeľných stavieb, stal sa dvorným architektom Luhačovíc. Postavil tu niekoľko liečebných centier a charakteristické znaky jeho tvorby sa dodnes zachovali na celkovom vzhľade kúpeľov. Luhačovice sa jeho tvorbou pýšia i na svojich internetových stránkach. „Myšlienkou komplexnej prestavby kúpeľov sa zaoberal od roku 1902 až do prvej svetovej vojny. Z rozsiahlej série projektov sa pre byrokratické obštrukcie uskutočnilo iba torzo. Luhačovické stavby však napriek tomu patria ku klenotom modernej českej, ako aj slovenskej architektúry. Predstavujú jednu z najkrajších ukážok česko-slovenskej vetvy európskej secesie.“
Spomedzi všetkých významných stavieb, návrhov, ale aj veľkých činov Dušana Jurkoviča je pochopiteľne najznámejšia realizácia pamätníka generála M. R. Štefánika – Mohyla na Bradle. Tomuto projektu však predchádzali mnohé iné stavby podobného charakteru.
Ako architekt musel počas 1. svetovej vojny nastúpiť na vojenskú službu vo funkcii projektanta poľných cintorínov pri veliteľstve v Krakove. Tu navrhol celý komplex vojenských cintorínov, situovaných v oblasti západnej Haliče. Viacerí výtvarní teoretici považujú stavby cintorínov za majstrove umelecky najhodnotnejšie diela. Tu sa začala známa Jurkovičova pomníková tvorba a zavŕšil sa prechod od dreva ku kameňu. A práve vtedy mohla začať vznikať Štefánikova Mohyla.
Po roku 1918, kedy vznikla slobodná Československá republika sa Jurkovič rozhodol vrátiť z Brna späť na Slovensko. Najprv sa zastavil v Skalici, kde mal silné rodinné a priateľské zázemie, ale natrvalo sa usadil v Bratislave. Bol nadšeným priaznivcom novej republiky a postavenia Slovákov v nej. Preto keď ho po tragickej smrti prvého ministra obrany ČSR M. R. Štefánika požiadal prezident a Štefánikov blízky priateľ Tomáš Garique Masaryk, aby navrhol pomník pre tohto významného Slováka, Jurkovič neváhal a dal sa do práce na projekte mohyly. Toto dielo sa stalo vyvrcholením jeho pomníkovej tvorby, a predstavuje jeden zo skutočných vrcholov pamätníkovej monumentálnej tvorby medzivojnového obdobia v stredoeurópskom meradle. Výber lokality na severnom výbežku Malých Karpát nad rodiskom generála zaručili prirodzenú dominantnosť pamätníka celému okoliu.
„Vlastná architektúra mohyly je charakterizovaná kontrastom horizontálnych a vertikálnych hmôt, tvorených pyramidálnymi terasami , vrcholovou tumbou a nárožnými obeliskmi. Výzdoba pamätníka je obmedzená na nápisy a kamenné reliéfy vencov po obvode tumby. Nárožia dolnej terasy sú akcentované mohutnými zapustenými vatrovými komorami. Monumentálnosť kompozície mohyly, podtrhnutá strohosťou detailu, spolupôsobiaca s krajinným prostredím sa stala rozhodujúcim dôvodom pre prijatie tohto Jurkovičovho diela za symbol Česko-slovenskej štátnosti medzivojnového obdobia.“
Jurkovič mal k Štefánikovi blízky vzťah, lebo obaja prežili detstvo v kraji pod Bradlom. Projektom mohyly splnil Štefánikovo želanie spočinúť v rodnej pôde. Mohyla, slávnostne odhalená 23. septembra 1928, patrí k vrcholom monumentálnej pomníkovej tvorby na Slovensku. Taktiež vytvoril diela na pamiatku osobností ako: P. O. Hviezdoslav, J. Kollár, J. Björson, J. M. Hurban, dr. Pavel Blaho.
Na Slovensku ho zastihli nové architektonické postupy a smery. Postupne z nich preberal inšpirácie a to najmä z funkcionalizmu. Na jeho tvorbu vplývali myšlienky „...novej architektúry, oslobodzujúcej sa od dekorativizmu, kde rozhodujúcou sa stáva Loosovská nová vecnosť, Sullivanova forma sleduje funkciu, Le Corbusierova idea domu ako stroja na bývanie, či Miesovské krédo menej je viac. Pritom, nezanedbateľným prameňom jeho inšpirácie bola drevená ľudová architektúra so svojou dekoratívnosťou, ale aj jednoduchosťou a monumentálnosťou tvaru.“ Vo funkcionalistickom duchu sa niesol najmä projekt Kochovho sanatória v Bratislave a stanice lanovky na Lomnický štít.
Projektoval veľké nájomné domy aj typizované rodinné domčeky pre široké vrstvy. Navrhol a postavil vlastné rodinné sídlo v Bratislave (1923). Zároveň tvorivo nadväzoval na umelecké zámery z predošlého obdobia, napríklad na úpravy historických objektov. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene a návrh rekonštrukcie bratislavského hradu ako univerzitného centra. V dvadsiatych rokoch sa významne zapojil do spoločensko-kultúrnych aktivít. Patril k zakladateľom Zemedelského múzea v Bratislave, pôsobil ako vládny komisár na ochranu pamiatok a predseda Umeleckej besedy Slovenskej (1921). Stal sa taktiež členom Masarykovej Akadémie práce (1920), predsedom kuratória novozaloženej Školy umeleckých remesiel (1928) a Spoločnosti slovenského vlastivedného múzea (1924), členom Českej akadémie vied a umení (1929) a členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe.
Získal zlatú medailu I. triedy za architektúru na medzinárodnej výstave moderného dekoratívneho a úžitkového umenia v Paríži (1925), ďalej diplomy za architektúru na medzinárodných výstavách v Budapešti (1930), Miláne (1933) a Varšave (1935), čestný doktorát filozofie Univerzity J. A. Komenského v Bratislave (1938) a titul národný umelec (1946). Stal sa čestným predsedom Spolku architektov Slovenska (1946) a v roku 1991 mu udelili Rad T. G. Masaryka I. triedy In memoriam.
V období vojnovej Slovenskej republiky sa ako človek verný česko - slovenskej vzájomnosti a demokracii odmlčal. Proti totalite a násiliu viedol vlastnú vojnu vo svojich dielach. V tichu pracovne vytváral veľké pomníkové projekty. Odišiel z verejného života a utiahol sa do vnútorného sveta výtvarných predstáv. To sa premietlo aj do série utopických návrhov na pomníky obetí, resp. pamätníky udalostí vojny: pomník pražským študentom (1939), pomníky osobnostiam českej kultúry zo začiatku 40 - tych rokov, pomník národným dejateľom (1944), predovšetkým však návrhy na mauzóleum českých mučeníkov v druhej svetovej vojne (1942), mauzóleum na pamäť bitky pri Stalingrade (1943), pamätník druhého výročia zániku Lidíc (1944), Kamenná apoteóza Slovenského národného povstania (1944), a Kenotafium k oslave padlých hrdinov Červenej armády na oslobodenom Slovensku (1945). Je to vizionárska architektúra predstavujúca zvláštny osobný komentár umelca k udalostiam druhej svetovej vojny. Monumentálne symbolické stavby sú uvažované ako ideálne, bez väzby na konkrétne krajinné prostredie. Ohromujúca mierka, orientácia na formový repertoár klasiky a symbolický jazyk architektúry, ako aj do istej miery utopický ráz týchto návrhov naznačujú určité paralely k dielam architektov Francúzskej revolúcie (É. - L - Boulléa, či C. - N. Leduouxa), i k súdobej talianskej architektúre. Hoci jednotlivé formové motívy nadväzujú na skoršie Jurkovičove diela, vojnové pamätníky jednoznačne prekračujú rámec jeho dovtedajšej tvorby a v kontexte jeho diela predstavujú svojbytnú skupinu. spomedzi početných memoriálnych návrhov vojnového obdobia Jurkovič napokon realizoval iba monument v Kremničke, ktorým nadviazal na svoju tvorbu haličského obdobia, a pomerne komorný pamätník revolučných udalostí na cintoríne v Brezovej, ktorý sa v roku 1948 stal jeho vlastným náhrobkom. Ťaživé a obludné vízie svetovej vojny ostali uchované iba na papieri ako osobná výpoveď umelca, ako svedectvo obludnosti doby.
Ku koncu vojny prelomil steny samoty a prostredníctvom synov sa zapojil do aktívneho odboja. Po roku 1945 sa napriek vysokému veku opäť pustil do umeleckých a spoločenských aktivít. Odišiel náhle 21. decembra roku 1947.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
