“Dedina a jej prostredie, do ktorého som ako učiteľ zapadol, ma potom zaujala celkom. Ona a hlavne nesmierne tíšiny lúčin, pasienok, hôr a velebných vrchov okolo nej mi poskytli látku k prózam.”

Navštevoval meštiansku školu v Podbrezovej, potom učiteľský ústav v Banskej Bystrici. Hral na husle, harmoniku, klavír a organ. Po skončení vysokej školy pôsobil ako učiteľ v Mýte pod Ďumbierom (jeho kolegom bol neskôr známy hudobný skladateľ Tibor Andrašovan).

Prozaik, vrcholný predstaviteľ slovenského naturizmu v období 30. a 40. rokov 20. storočia. František Švantner sa narodil v Bystrej (okres Brezno), v podďumbierskom kraji na Horehroní. Jeho otec bol železiarskym robotníkom. Dvaja z jeho štyroch bratov zomreli predčasne. Hĺbavý a tichý chlapec trávil detstvo pri hrách, najčastejšie u susedov, kde bolo “detí ako myší”. Jeho obľúbeným večerným relaxom doma bolo posedenie pri otcovi, ktorý hral na husliach a harmonike, prípadne čítal svojim synom pod petrolejovou lampou zo starej, švabachom písanej knihy príbehy o zázrakoch a o svätých. Najmilšími Švantnerovými spoločníkmi boli knihy a príroda. Najprv čítal rozprávky, dobrodružné a detektívne príbehy. V dvanástich rokoch čítal Dostojevského, Poea, Stephensona a Huga.

Venoval sa kresleniu, kde tiež dominovala tematika prírody. Svoje prvé literárne práce predniesol v študentskom vzdelávacom krúžku a niektoré uverejnil v študentskom časopise Svojeť pod pseudonymom Bystran. Boli sociálne ladené, čo svedčilo o jeho súcitení s nezamestnanými a proteste proti rozvíjajúcej sa hospodárskej kríze, ktorá zastihli Podbrezovú a okolie, a tiež rodinu Švantnerovcov.

V roku 1942 sa oženil s Máriou Kobányovou. V roku 1944 sa im narodil syn Juraj, o rok neskôr Matej. Mladá rodina sa presťahovala do Novej Bane, kde pôsobil dva roky ako odborný učiteľ, externý pracovník Matice slovenskej, inšpektor a vedúci Tvorivého filmového kolektívu. Poslednými pedagogickými pôsobiskami boli Hronský Beňadik a Hronov pri Banskej Bystrici. Na poslednom z nich náhle prepukla jeho vážna choroba. Strácal zrak aj hlas. V Hronove stihol otvoriť školský rok a 3. septembra ho museli hospitalizovať v Martine s diagnózou mozgový nádor. Operácia v Prahe nebola úspešná a do polnoci 13. októbra 1950 zomrel.

tvorba

František Švantner svoju prvú poviedku Výpoveď uverejnil počas štúdií pod pseudonymom Bystran. Nasledovali ďalšie poviedky - Jarmočná anekdota o zlatom krížiku, Dve doby a Prvý sneh. Knižne vyšli v roku 1976 v súbore Novely.

Známym sa stal vďaka svojim novelám, ktoré po uverejnení v Slovenských pohľadoch vyšli knižne v zbierke noviel Malka. Po Malke uverejnil Švantner v rokoch vojny už len novelu Božia hra. Novelami Sedliak, List, Ľudská hra, Kňaz a iné, ktoré vyšli posmrtne v zbierke Dáma, reagoval na vojnovú pohromu, ktorá poznačila zmýšľanie a život ľudí. Román Nevesta hôľ, ktorý vznikol v posledných rokoch druhej svetovej vojny, je vrcholným dielom slovenského naturizmu. Najrozsiahlejší román Život bez konca dopísal v apríli 1949, ale pre predčasnú smrť sa nedožil jeho vydania. Pri výbere svojich postáv sa Švantner orientoval na ľudských vydedencov, zastieral ostré hranice medzi skutočnosťou a polovedomými, prízračnými stavmi hrdinov. Atmosféra jeho noviel je neopakovateľne „švantnerovská“ – vychádza z ľudových rozprávok, balád a povestí. Vo všetkých prózach vystupuje do popredia moment fantastiky a osudovosti. Jedným z tajomstiev autorovho novelistického umenia je konkrétny rozprávač, ktorý príbehy majstrovsky vedie.
Umelecké majstrovstvo Františka Švantnera upútalo pozornosť filmových režisérov, viaceré jeho diela boli sfilmované – Nevesta hôľ, Život bez konca (ako televízny seriál), Stretnutie, Dáma, Sedliak, Malka (ako televízne filmy).