1949 - 1954 Filozofická fakulta MU v Brne, študoval ruskú a českú literatúru

Milan Šimečka sa narodil v roku 1930 v Novém Bohumíni, vyrastal v tolerantnom česko - nemeckom prostredí, v ktorom boli živé masarykovské filozofické a politické idey.
Po ukončení štúdia v Brne učil krátku dobu (1953 - 1954) na gymnáziu v Kroměříži. Od roku 1954 žil v Bratislave, kde pôsobil ako učiteľ marxistickej filozofie najskôr na Lekárskej a farmaceutickej fakulte (1954 - 1957), potom na Vysokej škole múzických umení.
Nasledujúcich desať rokov bolo asi obdobím jeho najintenzívnejšieho štúdia filozofie, kedy sa znovu a dôkladnejšie zoznamoval s obsahom všetkých filozofických škôl a systémov minulosti. Zaoberal sa dejinami filozofie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokov písal tiež literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov našiel tému sociálna utópia, ktorej zostal verný až do konca života.
V roku 1968 sa habilitoval. Od jesene 1967 do februára 1968 prežil Milan Šimečka pol roka v Mohuči ako štipendista tamojšieho Ústavu európskych dejín, čo pre neho znamenalo jedinečnú príležitosť na nadviazanie kontaktu s intelektuálnymi prúdmi v Európe. Písal o Marcusem, Habermasovi, jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú skutočnosť sa ešte prehĺbil. Nebol iba jej analytikom, chápanie úlohy intelektuála ho viedlo k postulovaniu očakávaní a kladeniu nárokov, nakoniec hlavne na seba.
Kvôli svojim jasne artikulovaným postojom bol pri previerkach v roku 1968 zbavený členstva v komunistickej strane a následne i možnosti profesionálneho uplatnenia. V marci 1970 dostal výpoveď z Univerzity Komenského. Rozhodol sa neprijať „krycie“ zamestnanie v knižnici, dokumentácii, či ústave, aby nemusel robiť žiadne kompromisy s mocou. Pracoval v stavebníctve ako vodič mechanizmov až do roku 1981, kedy bol uväznený a vo vyšetrovacej väzbe strávil vyše roka. Z väzenia sa vrátil s poškodeným zrakom a hlbokou existenciálnou skúsenosťou. Po roku 1989 odmietal všetky ponúkané akademické i politické posty. Pomáhal zo všetkých síl v tvorbe politických koncepcií, analýz, ktoré aj výdatne publikoval. Bol pozývaný ako autorita filozofického a politického myslenia na konferencie, kongresy a stretnutia so špičkovými mysliteľmi a politikmi. Na jar 1990 prijal pozvanie prezidenta V. Havla robiť mu na Pražskom hrade poradcu pre zahraničie (dôvodom prijatia pozvania bol hlavne vzťah k V. Havlovi). V Prahe náhle zomrel na infarkt srdca.

Za tému vedeckej práce si zvolil sociálne utópie a ich vytrvalý charakter v histórii ľudskej spoločnosti. Vedeckú hodnosť CSc. získal v roku 1962, kandidátska práca bola základom prvej knihy. V téme pokračoval analyzovaním princípov utopizmu, a to už bolo komplikovanejšie, pretože narazil na utopickú časť marxistických teórií socializmu, takže získal a hlásal dojem, že tragické zanedbanie humanistických hodnôt ako i ekonomické poruchy nie sú odstrániteľné práve bez rozchodu s naivnými utopickými predstavami minulých storočí o rovnosti v chudobe. Vedecko - pedagogickú hodnosť mohol na základe uvedenej práce získať až v osvietenom roku 1968. Téma utopizmu bola pre Milana Šimečku spojením jeho dvoch hlavných životných záujmov - o človeka, jeho individuálny ľudský osud a o usporiadanie spoločnosti. Spolu s históriou ľudského rodu a ľudského myslenia tvoria tieto témy aj rámec celej jeho tvorby. Už v tejto etape vedeckej a publicistickej práce dokázal nachádzať podstatné a trvalé zložky sociálnej skutočnosti v jej zdanlivo nekonečnej premenlivosti.

Popri manuálnej práci v sedemdesiatych rokoch písal reflexívne úvahy, ktoré sú postavené na jeho vzdelaní a schopnosti abstrakcie. Od konca sedemdesiatych rokov boli jeho práce prekladané do mnohých jazykov a vydávané v zahraničí.
V samizdatových periodikách publikoval značné množstvo štúdií, esejí a fejtónov. Preberali ich exilové časopisy, i zahraničná tlač.
Vo väzení napísal štúdiu Dopisy o povaze skutečnosti, ktorá spolu s Listami z väzenia tvorí podstatu jeho filozofických postojov (pripravované do tlače).
Nemal zmysel pre akademickú filozofiu, princípy filozofického poznania abstrahoval zo živej ľudskej skutočnosti.
Izolácia od sociálnej skutočnosti, väzenie, bola jedinečnou a aj jedinou príležitosťou, kedy napísal klasickú filozofickú úvahu. Individuálna ľudská skutočnosť je, podľa neho, vlastne všetko, čo človek, vrátane filozofa, má plne k dispozícii. Všetko ostatné sa môže iba s väčšou, alebo menšou istotou, dohadovať. Nejde o popieranie reálnosti vonkajšieho sveta, ani o odrodu solipsizmu, ale o individuálnu ľudskú skutočnosť, postavenú do centra noetického uvažovania.

Tak sa Milan Šimečka zaradil medzi filozofov, ktorí rešpektujú individuálnu ľudskú skúsenosť v zmysle obyčajného každodenného života.V tejto ľudskej skutočnosti je skrytá každá možnosť transcendencie, tvorby hodnôt a zmyslu ľudského života. Jeho filozofia, nasýtená sociologickým a psychologickým
poznaním, je poznačená existencializmom, fenomenológiou, ale nájdeme v nej i hermeneutické a pragmatické ozveny a hlbokú literárnu inšpiráciu. Celá jeho ostatná tvorba má esejistickú a publicistickú podobu.
Milan Šimečka mal dar oslovovať ľudí, písaným i hovoreným slovom. V roku 1984 sa stala svetoznámou jeho esej k Orwelovej knihe 1984. Stal sa najprekladanejším samizdatovým publicistom a spisovateľom. Milan Šimečka chcel byť spisovateľom. Stal sa ním. Do akej miery je filozofom ho nikdy netrápilo. Jeho rozsiahle dielo je sčasti bibliograficky spracované.

Ocenenia:

Bol držiteľom niekoľkých literárnych cien, v roku 1986 mu bola udelená cena Jana Palacha, v roku 1990, mesiac pred jeho smrťou mu International Press Institute udelil cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roku. Dňa 28.10. 1991 mu bol udelený prezidentom ČSFR Václavom Havlom Rad T. G. Masaryka 1. triedy in memoriam.

tvorba

Bibliografia:

Sociálne utópie a utopisti, 1963
Kríza utopizmu 1967
Obnovení pořádku 1979 samizdat, (1990)
Kruhová obrana 1985, samizdat, (1992)
Konec nehybnosti 1989, samizdat (1990)

Zborníky:

Stráta skutečnosti, Skúsenosť s reálnym socializmom v strednej Európe, 1984 s M. Kusým, Toronto

Čas. príspevky:

Dopisy o povaze skutečnosti, Slovenské pohľady, 1990
Společenství strachu, Filozofia 1992
K dejinám filozofie Egona Bondyho, Filozofia 1992

Predslovy:

Náš súdruh Winston Smih, 1984
G. Orwell: 1984, 1991

Literatúra o ňom:

V. Prečan: Die sieben Jahre von Prag, Hannover 1976
Vežké a malé dejiny M. Šimečku, 1992
Milan Šimečka: Bibliografie díla za léta 1975 -1990 1992 Praha; Život v slove a život slovom, 1995, 34-55; Pritomnost minulosti, minulost prítomnosti, 1996