Narodil sa ako František Veselý v slovenskej Skalici. Už odmalička však nemal na ružiach ustlané. Otec odišiel za zárobkom do Ameriky a nikdy sa z nej nevrátil. Františkova mama sa znovu vydala - za budapeštianskeho továrnika Krištofa, ktorý však nemal záujem o jej syna, a tak ten zostal žiť v Skalici u svojich starých rodičov Kotekovcov. To, že mal už ako dieťa výrazný vzťah k hudbe a spevu, dokazuje najmä fakt, že spolu so svojím rovesníkom, neskôr vynikajúcim operným tenorom Jankom Blahom, tvorili spevácku oporu skalického cirkevného zboru.
Do Budapešti sa František vybral po prvýkrát až ako sedemnásťročný, keď mu tam zomrel jeho nevlastný brat. Život mladého muža však neviedol po priamej a širokej asfaltke - dokazuje to aj epizódka z tejto cesty. Na hraniciach v Petržalke ho kvôli akémusi nedorozumeniu zatkli ako poľského špióna, a tak dorazil až dva týždne po pohrebe. Cesta však nebola márna, lebo otčim sa napokon práve tu rozhodol pre adopciu umelecky nadaného vyženeného syna (odtiaľ jeho druhé meno Krištof).
Aby si niečo privyrobil, začal spievať ako zborista v novovzniknutom budapeštianskom operetnom divadle. Tieto prostriedky mu napokon umožnili na vlastné náklady študovať herectvo a spev na Štátnej hereckej škole v Budapešti. Po viacerých angažmán napokon zakotvil v Kráľovskom divadle. Fakt, že už vtedy bol svojou dušou grand a bonviván, dokazuje aj príhoda, ako sa zoznámil so svojou manželkou. Počas jednej z divadelných štácií v Miškolci sa mu zapáčila tamojšia primadona. Keď sa mu medzi rečou zdôverila, že nemá na nové čižmy, založil František jedinú rodinnú cennosť, ktorú mal - zlatý prsteň - a čižmy kúpil. Gizka sa stala jeho vernou súputníčkou až do konca života...
Do roku 1941 bol teda František Krištof Veselý výhradne maďarským hercom a spevákom a aj keď potom zbytok života žil a vystupoval v Československu, nikdy sa nezbavil pre seba typického maďarského prízvuku. Nezdalo sa však, že by to komukoľvek vadilo. Do Slovenského národného divadla ho pritiahol priateľ z detstva, už spomínaný Janko Blaho, ktorý tam v tom čase bol už významným sólistom. Zmluvy s divadlom podpísal v roku 1931 a potom nasledovalo pätnásť rokov neuveriteľného úspechu, slávy a popularity. František Krištof Veselý v tom čase hral aj v mnohých pražských divadlách: v Novej operete, Varieté, Švandovom divadle a iných, záujem o neho prejavili aj viedenské pódiá, stal sa hercom a režisérom bratislavskej Novej scény a umeleckým šéfom Hudobnej komédie tejto scény. Čo je však najdôležitejšie, bol to prvý profesionálne vyškolený operný herec a spevák v slovenskom divadelníctve a po dlhé roky tiež patril k najlepším znalcom operety na Slovensku. Vďaka svojim vlohám a v neposlednom rade aj zjavu, hral najmä takzvané \"frakové úlohy\" - postavy milovníkov, mladokomikov či žoviálnych a mondénnych mužov. Nezanedbateľný bol aj jeho režisérsky rukopis, charakteristický najmä snahou o vytvorenie efektnej a pôsobivej operetnej inscenácie.
Po roku 1940 sa František Krištof Veselý stal v operete Slovenského národného divadla svojho rodu popularizátorom operetných melódií slovenských autorov, najmä Gejzu Dusíka. Mnohé melódie z vari najznámejšej operety tých čias \"Pod cudzou vlajkou\" doslova zľudoveli: \"Saigon, tys prístav krásnych žien\", \"S tebou najkrajší deň chcem prežívať\", \"Nebozkané pery\" a v prvom rade už spomínaná \"Dedinka v údolí, malé domčeky\", ktorá sa stala aj akousi hymnou pofebruárovej slovenskej emigrácie po celom svete.
Celoštátnu popularitu priniesol Františkovi Krištofovi Veselému najmä film. Od polovice 30. rokov nakrútil v Prahe jedenásť snímkov, kde hral po boku významných českých hercov. Spomeňme pre príklad \"Uličnice\", \"Děvčátko z venkova\", \"Pán a sluha\", \"Svatební cesta\", \"Adam a Eva\". Najobľúbenejším sa však zrejme stal film \"Štvorylka\", ktorý vznikol už po vojne. Vystupoval aj v mnohých programoch Československej televízie.
V 30. a 40. rokoch sa František Krištof Veselý preslávil aj ako vynikajúci interpret slovenských dobových šlágrov a o jeho slávu sa zaslúžil aj rozhlas. Nahral v ňom vyše dvestopäťdesiat piesní a boli dni, keď jeho hity zneli z prijímačov od rána do večera. O tom, že sú stále živé a určitým sentimentom môžu zapôsobiť aj na dnešného poslucháča, nás celkom nedávno presvedčil aj Milan Lasica, ktorý tieto piesne naspieval s jemným humorom a nadhľadom na CD s názvom \"Ja som optimista\" a získal zaň zlatú platňu za vyše osem tisíc predaných nosičov...
Ani tento umelec z dušou grófa však neušiel po vojne perzekúciám štátnych úradov, bol dokonca zatknutý a nejaký čas pobudol v pracovnom tábore v Novákoch. Nečudo teda, že keď ho neskôr pozvali krajania na vystúpenie do Spojených štátov amerických, povolenie pochopiteľne nezískal. Bolo to už v čase, kedy žil na dôchodku z tisícdvestokorunovej penzie! Zomrel 13. marca roku 1977 v Bratislave. Tento, môžeme bez pomýlenia povedať, maďarsko-slovensko-český herec a spevák, sa na dlhé roky právom stal obdivovaným vzorom ľudskej dôstojnosti, mužského šarmu a najmä umeleckej profesionality, ktorej sa nikdy nespreneveril.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
