Syn slovenského zemana. Otec Baltazár Jesenský pochádzal z Horného Jasena. Ako schopného diplomata ho v polovici 16. storočia poverilo hornouhorské zemianstvo úlohou získať finančnú pomoc pre boj s Turkmi v bohatom meste Sliezska Vratislavi (dnes Wroclaw v Poľsku). Tu sa napokon oženil s Martou Schillerovou, dcérou wroclawského mešťana. Narodil sa im syn Ján, ktorý bol vychovaný v meštianskom prostredí.
Už v rodisku si osvojil princípy nemeckého protestantského humanizmu, humanistickú a renesančnú kultúru počas štúdia v Padove. Celý život prejavoval záujem o kultúrne dianie, najmä v Prahe udržiaval styky s poprednými humanistickými vzdelancami (astronóm Tycho de Brahe, cisársky matematik J. Keppler, matematik, botanik, alchymista, astronóm, geograf a lekár T. Hájek z Hájku, J. Typotius, M. Bacháček, lekár, botanik a filológ A. Zalužanský zo Zalužian a i.). Zásady humanistickej kultúry vštepoval svojim univerzitným poslucháčom, šíril ich v spoločenskom prostredí, v ktorom pôsobil, vlastnými prácami a vydávaním diel iných autorov. V kultivovanom a pútavom štýle písal filozofické, politické a spoločenské, ale i lekárske diela.
Po skončení mestskej školy v rodisku vyštudoval vo Wittenbergu a Lipsku filozofiu a medicínu. Keďže mal vyššie ambície, pokračoval v štúdiu na univerzite v Padove, kde sa spriatelil so študentmi z Čiech a Horného Uhorska, teda Slovenska. V Padove si po prvýkrát uviedol svoje priezvisko ozdobené prídomkom – z Veľkého Jasena. Ako protestant nemohol získať doktorát na padovskej katolíckej univerzite, diplom mu potom udelila pražská Karlova univerzita.
Po skončení štúdia sa oženil s meštiankou Máriou Felsovou. Na pozvanie dánskeho astronóma Tycha de Brahe navštívil v júni 1600 Prahu a vykonal tam verejnú pitvu, prvú v strednej Európe. Opísal ju v osobitnom diele – Pražská pitva. Praha ho natoľko upútala, že v roku 1602 sa stal jej obyvateľom. Bol však ženatý, čo vylučovalo možnosť jeho profesionálneho uplatnenia na Karlovej univerzite. Zostal pracovať ako praktický lekár a vykonal ešte niekoľko pitiev. Stýkal sa aj s dvorom cisára Rudolfa II.
Po manželkinej smrti v roku 1612 štyri roky cestoval po Európe. Do Prahy sa vrátil na jar 1616, kedy prebiehal zápas českej šľachty s cisárom Ferdinandom II. za navrátenie slobody českému národu. Postavil sa na stranu pravdy a spravodlivosti a odovzdal boju Čechov za vymanenie sa spod nadvlády Habsburgovcov všetok svoj um a silu, nakoniec aj vlastný život.
V roku 1618 navštívil Bratislavu, aby zabránil zvoleniu Ferdinanda II. za uhorského kráľa. Jeho zámer nevyšiel, navyše bol za tento úmysel niekoľko mesiacov väznený. Podarilo sa mu však v tom období nadviazať priateľstvo s turčianskym županom Révaiom, čo tiež motivovalo jeho pretrvávajúci vzťah k Turcu.
Po návrate do Prahy pomáhal pripravovať odboj Čechov, ktorý v roku 1620 skončil na Bielej hore porážkou a jeho organizátorov žalárovali. Medzi 27 obeťami habsburského násilia bol aj Jessenius. Po mučení im 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe kat zrazil mečom hlavy.
Zostala po ňom malá adoptívna dcéra Julinka a hlboká stopa v histórii, ozdobená aj jeho bohatou vedeckou činnosťou filozofa (napr. Zoroaster) a lekára (napr. Pražská pitva, Rady proti moru). Z politických diel je najvýznamnejší Ohlas k českým stavom.
Odbornou lekárskou spisbou sa zaoberal najmä počas pôsobenia vo Wittenbergu. Anatomickými prácami sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto disciplíny vo svojej dobe. Jeho opis pitvy mal veľký ohlas v lekárskej i laickej verejnosti. Podal v ňom zloženie ľudského tela, uloženie jednotlivých orgánov a ich funkciu. V podstate išlo o výber z Vessaliovho diela, ktorý obohatil o najnovšie poznatky talianskych anatómov. Obsahoval však aj niektoré nové poznatky, ktorými prekonal svojich predchodcov (napr. nové objavy pri opise a hodnotení činnosti sluchových a rečových orgánov; jeho poučky o spôsobe videnia použil v novej teórii videnia J. Keppler). Znaky pôvodnosti mala jeho rozprava o kostiach - podrobne opísal sústavu, počet a skladbu kostí. V návode k chirurgickej praxi zdôvodnil význam chirurgie (staršie lekárske autority nepokladali za lekársku disciplínu, ale za remeslo) pre medicínu, rozobral jednotlivé chirurgické úkony, opísal nástroje a spôsob ich používania, výrobu protéz. Za základ mu slúžili najmä práce francúzskeho chirurga A. Parrého. Vložil do neho aj svoje kritické pripomienky a chirurgické skúsenosti. Záujem odborníkov vyvolala jeho rozprava o krvi – Diagnostika chorôb podľa farby, hustoty a zrážavosti krvi (podobná práca o moči zostala v rukopise). V nevydanom osobitnom liste P. Magnovi, lekárovi panovníka Mateja, vyložil názory na vlastnosti liečivých, najmä karlovarských prameňov. Osobitnú skupinu prác tvoria dizertácie absolventov medicíny vo Wittenbergu, napísané pod jeho vedením. Spravidla v nich vyjadrovali jeho názory, prevažne v prácach z internej medicíny.
Vo filozofických dielach vychádzal najprv z aristotelových princípov, neskôr z novoplatónskeho učenia. Bol aktívnym propagátorom humanistických ideí. O ich rozšírenie sa zaslúžil reedíciou mnohých diel. V jeho filozofickom myslení sa spájala renesančná filozofia so svetonázorom lutherovskej reformácie, čiastočne ho však ovplyvňovali i jeho praktické lekársko-prírodovedné poznatky a skúsenosti. Pri výklade nesmrteľnosti duše vychádzal z Aristotela a Biblie. Dušu pokladal za podstatnú, osebe existujúcu nemennú formu, ktorá nepotrebuje na poznávanie príčin a účinkov nijaký fyzický orgán. Zaoberal sa vzťahom fyziky (vo vtedajšom chápaní prírodných vied vôbec) a filozofie (metafyziky) a došiel k záveru, že napriek zásadným rozdielom sa majú v záujme dokonalého poznania dopĺňať. Podľa neho počiatkom všetkého bytia je jedna nestvorená všeobsahujúca podstata, ktorá vyžarovaním vytvára zo seba stvorené bytia. Akt stvorenia vysvetľuje kresťansko-novoplatónsky - prvé stvorené súcno je priestor, nekonečný vo všetkých smeroch a nehybný, vyplnený prasvetlom a vnímaným svetlom. V Patrizziho a jeho vlastných názoroch sa odrážal vplyv Kopernika a G. Bruna. Aristotelovskú scholastickú filozofiu, udomácnenú na nemeckých protestantských univerzitách, rozvíjal v diele o sympatii a antipatii v prírode. Vyslovil v ňom však aj pokrokové zásady vedeckého bádania - pri skúmaní sa nemožno odvolávať na zásah boží, treba hľadať vnútorné príčiny javov. Vydaním Savonarolovho diela chcel nemeckú verejnosť oboznámiť s jeho filozofiou a reformnými snahami. S podobným poslaním vydal humanistu K. Sigonia, bádateľa v dejinách starého Ríma a Atén.
Osobitnú skupinu jeho literárnej tvorby predstavujú spisy napísané v súvislosti s jeho politickou a verejnou činnosťou. Obsahujú o. i. doklady o tom, že si uvedomoval svoj pôvod, keď najväčší obdiv a lásku venoval Čechám - v Pražskej pitve označil Prahu za najbohatšie a najvznešenejšie mesto v Európe. Politicky sa formoval v protestantskom prostredí, názory na vládu najkoncentrovanejšie vyjadril v spise Pro vindiciis, contra tyranos. Vyslovil názor, že poddaní a vladári majú byť navzájom viazaní povinnosťami a právami, odmietol Mac-chiavelliho učenie o moci vladára, priznal ľudu právo na odpor voči tyranskej vláde. V oslavnom spise na kráľa Mateja podal prehľad uhorských kráľov od najstarších čias. O uhorské dejiny sa zaujímal aj ako dvorný historiograf. Roku 1612 v liste turčianskemu županovi a strážcovi uhorskej koruny Petrovi Révaiovi písal o význame koruny ako odznaku kráľovskej moci, ale odporúčal mu do priazne aj svojich príbuzných v Turci. Ako delegát českých stavov na uhorskom sneme v Bratislave opísal poslanie a zážitky v osobitnom spise (Legationes...). Ako funkcionár pražskej univerzity obrátil sa osobitným spisom na české stavy so žiadosťou o podporu univerzity a pozdvihnutie jej úrovne, akú mala v minulosti.
Písal aj príležitostné verše vydané samostatne alebo v spisoch iných autorov; ojedinelý prípad je spracovanie príbehu De rustico Boemo. Podobne vyšli jeho príležitostné reih nad hrobom zomretých priateľov (napr. Tycha de Brahe), prejavov prednesených z postu akademického funkcionára ap.
Jeho literárne dielo v českých krajinách po poprave systematicky ničili, takže sa zachovalo najmä v nemeckých univerzitných knižniciach, čiastočne na území Slovenska.
Na jeho počesť bola pomenovaná lekárska fakulta - Jesseniova lekárska fakulta UK v Martine.
Pôsobenie
1591 – 1593 praktický lekár, Wróclaw
1593 - 1595 dvorný lekár saského kurfirsta Fridricha Vilhelma, Dráždany
1595 - 1602 vedúci katedry anatómie, chirurgie a lekárskej botaniky na univerzite, Wttenberg
1597 rektor univerzity, Praha
1600 dekan lekárskej fakulty, Praha
1600 uskutočnil prvú verejnú pitvu v Európe, Praha
1602 - 1608 praktický lekár, Praha
1608 – 1613 dvorný lekár a historiograf uhorského kráľa Mateja, Viedeň
1613 pôsobil v Dráždanoch
1614 v Baseli a Tiibingene
1615 - 1616 v Prahe
1617 v Siene
1617 - 1620 rektor Karlovej univerzity, kde prednášal históriu
1620 člen českého posolstva nad uhorský snem v Banskej Bystrici
1621 popravený za pomoc na prípravách odboja Čechov
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
