Ján Riapoš: Dôležité je ísť ďalej

Predseda Slovenského paralympijského výboru, predseda Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov.

Aká bude účasť slovenského tímu na paralympiáde v Turíne? Kto v ňom bude účinkovať?
Turínska paralympiáda, to nie je len otázka samotnej účasti, ale je to štvorročný cyklus, kde sa obetovalo veľmi veľa energie a financií. V súčasnosti je v príprave 26 športovcov a na porovnanie Česko má len štyroch. Patríme do prvej šestky vo svete v reprezentácii zimných športov. Dúfam, že sa našim paralympionikom bude dariť nadviazať na úspešnú zimnú paralympiádu v Salt Lake City, kde získali deväť medailí. Spolu na zimných paralympijských hrách získali naši športovci 24 medailí, ale máme jednu veľkú túžbu a to získať zlatú medailu zo zimných hier, pretože tú ešte nemáme.

Čím to je, že nás reprezentuje viac športovcov ako v iných krajinách?
Sme krajina, kde zimné športy majú tradíciu. Súťažiť budeme v troch disciplínach: zjazdové lyžovanie, bežecké lyžovanie a biatlon. Trochu máme problém v kolektívnych športoch ako je hokej. Do budúcnosti však pripravujeme niekoľko projektov, kde by sme chceli rozbehnúť aj hokej na sánkach, ale je to veľmi technicky a finančne náročné, aby sme ho realizovali. V týchto troch disciplínach máme veľmi úspešných športovcov. Určite želiezkami budú Radko Dudáš, Iveta Chlebáková, Vlado Gajdičiar, Marian Baláž a mladá krv Peťa Smaržová, Martin France. Týchto šesť paralympionikov by malo siahnuť po medailách. Bojovanie v Turíne však bude oproti ZPH v Salt Lake City náročnejšie pretože medzinárodný paralympijský výbor sa rozhodol, že zúži počet kategórií v rámci paralympijských hier . V Salt Lake City sa rozdalo 256 sád medailových kolekcií a v Turíne to bude iba 56 sád. Došlo k zúženiu kategórií v rámci postihnutia. Teda budú súťažiť: sediaci, stojaci a nevidiaci. Predtým tam bolo ďalších 5 podskupín. Čiže konkurencia v postihnutí bude obrovská, pretože touto úpravou bude v jednej kategórii štartovať 150 alebo 200 pretekárov. Musia spĺňať náročné kritériá, aby sa vôbec kvalifikovali na ZPH.

S akým záujmom médií sa stretávate v porovnaní s olympijskými hrami?
Slovensko prechádza obdobím vývinu, s ktorým sa vo všetkých oblastiach stretávame aj my a šport nevynímajúc, jednoducho paralympionici sú niekde na kraji. Ľudia ešte nie sú zvyknutí vôbec na život postihnutých a ich zviditeľňovanie. Po roku 1989 sa to dosť zmenilo a v rámci postihnutých sú aj športovci, ktorí si zaslúžia aj pohľad širokej verejnosti. Myslím, že to vnímanie je skôr cez to postihnutie. Čiže skôr sa na nás pozerajú cez postihnutie, ako cez naše športové výkony. V tomto smere treba urobiť veľa osvety, aby nás ľudia začali vnímať ako športovcov. Slovenský paralympijský výbor založil vlastnú marketingovú spoločnosť, ktorá je v 100-percentnom vlastníctve paralympijského výboru a snaží sa prostredníctvom našich mediálnych partnerov tieto myšlienky dostať do širokej verejnosti. Je to dlhá a náročná cesta a významné podujatia, ako sú paralympijské hry, nám dúfam pomôžu zviditeľniť týchto ľudí a hodnotiť ich na základe športových výkonov. U nás ľudia ešte nie sú zvyknutí pozerať sa na tento šport. V prvom rade sa mu nedostala adekvátna podpora zo strany médií a na druhej strane ani nemali možnosť stretávať sa s týmto športom. Je to dlhodobý proces, na konci ktorého by sme sa chceli dostať do kategórie hodnotenia bežných športovcov a porovnávania z ich výkonmi.

Hovorili ste, že na Slovensku sú športovci vnímaní prostredníctvom postihnutia, je to aj celosvetový fenomén?
Vo svete už to nie je také ako u nás, lebo tam vnímajú ľudí podľa toho, čo vedia a nie podľa toho, či sú černosi alebo majú zdravotné postihnutie. Hodnotia ich na základe toho, čo v živote dokázali. Tak isto na Hrbatého by ste nepozerali z akých rodinných podmienok vyrástol, že žil v detskom domove a pod., ale hodnotíte ho ako úspešného hráča tenisu a porovnávate jeho športové výkony. Postihnutých športovcov vnímajú cez ich životné osudy, čím si prešli a potom niekde v závere sa spomenie, že získal na paralympijských hrách zlatú alebo striebornú medailu alebo je niekoľkonásobný majster sveta, či Európy. Postupne to chceme otočiť, že ten človek niečo dosiahol pre seba a pre Slovensko. V Sydney Radovan Kaufmann vyhral paralympiádu v cyklistike, pričom jeho víťazná disciplína – 1 km s pevným štartom – bola vôbec prvou na tejto paralympiáde. Odovzdával mu cenu Juan Antonio Samaranch. Bol na titulkách všetkých austrálskych novín, čo sa nepodarilo zatiaľ žiadnemu slovenskému športovcovi. Práca s médiami je veľmi náročná. Všetko, čo sa tam dostáva, je prácou marketingovej spoločnosti

Ako sa podľa Vás zmenilo vnímanie verejnosti ľudí, ktorí nie sú postihnutí a pohľad na postihnutých? Zdá sa, že postihnutí sa viac objavujú na verejnosti, akoby sa búrali bariéry z postihnutia. Máte aj Vy pocit, že sa verejnosť s týmito problémami vysporiadáva lepšie ako v minulosti?
Predchádzajúci režim zdravotne postihnutých ľudí zhýčkal v tom smere, že sa dokázal o nich postarať a na druhej strane potláčal ich kreativitu. Cieľom bolo vykompenzovať im všetko, postarať sa o nich, aby nič nemuseli robiť. Je to zlé myslenie. Potom je tu obdobie zmien a tí postihnutí to vnímajú veľmi zle, lebo si myslia, že spoločnosť im chce niečo zobrať, tie výhody, ktoré boli zle nastavené a ľudí skôr degenerovali. Nemôžete ich separovať od spoločnosti. Klesajú na duchu, psychike a degeneruje to ich myslenie. Je dôležité to, aby aj postihnutí to nevnímali tak, že im spoločnosť berie nejaké ich výhody, ktoré mali, ale musia sa aj oni pričiniť o rozvoj spoločnosti. Čiže nie je cieľom, aby postihnutý mal väčší príjem zo sociálnych dávok ako človek, ktorý pracuje a skladá sa na sociálne dávky. Cieľom je pripraviť aktívne nástroje, aby sa mohli zamestnať. Nie je to jednoduchý proces, lebo u nás neexistuje bezbariérová doprava, čiže človek je odkázaný na individuálnu dopravu. Postihnutý nemá možnosť sadnúť na vlak alebo autobus a ísť do práce. Je len pár autobusov, ktoré sú prispôsobené vozičkárom.
Bezbariérovosť nie je len o vozičkároch, to je životná filozofia. Je tu aj matka s dieťaťom a kočíkom, starší ľudia. Spoločnosť na nich nemyslí, hoci v zahraničí sú takéto autobusy bežnou vecou. Tam sa nikto nepozastavuje nad bezbariérovosťou. Ale je to všetko o ľuďoch, nie o zákonoch, lebo keď budú ľudia chcieť zákon obchádzať, tak ho obídu. V tom prípade stačí, keď sa budú v MHD v Bratislave objednávať nové autobusy, ktoré sú nízke a bežný človek nemá problém do nich nastupovať. Na toto nepotrebujete zákon, to je len o vedomosti. Horšie je to s vlakmi, ale sú aj také, ktoré sa dajú prispôsobiť a v tom prípade budete vidieť ešte viac postihnutých ľudí, lebo nebudú mať žiadnu bariéru, aby sa zapojili do bežného života.

Kto bol pre Vás oporou v najťažších chvíľach?
Ťažko je vypichovať jedného človeka, to je zhluk udalostí a ľudí, ktorí Vám pomôžu. Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej , sa stalo mojim domovom. Ja som mal automobilovú nehodu v roku 1993 a v tom nešťastí som mal veľmi veľa šťastia. Po úraze ma veľmi rýchlo našli, dostal dobrú odbornú pomoc, previezli ma do Bratislavy a do 6 hodín ma operovali, takže všetko prebehlo ukážkovo. V Kováčovej som dostal ročnú aktívnu starostlivosť, takže hýbem rukami tak ako hýbem. Hovoriť o jednotlivcoch je ťažké, ale všetci ľudia, ktorí boli pri mne mi v tom období veľmi pomohli. Tí si zaslúžia moju vďaku, pomohli mi bez ohľadu na to, že by ma pred tým poznali. Samozrejme je to rodina a tí najbližší, ktorí pri mne stáli.

Ťažké situácie v živote sú vedú k hlbokým zmenám v myslení človeka. Obracajú sa ľudia potom viacej k viere, k Bohu? Akým spôsobom nachádzajú vnútornú silu ďalej pokračovať?
Jedna nemecká štúdia hovorí o tom, že v osemdesiatich percentách dochádza k prehodnoteniu hodnôt života. 80% je pozitívnych a 20% je negatívnych. Ak bol človek na určitej úrovni a stal sa mu úraz, zmení ho to k lepšiemu. Je to zabezpečené vierou. Pod vierou myslím všeobecne to, že treba v niečo veriť. Niekto verí v Boha, niekto v Mohameda, niekto v lepší zajtrajšok, ako komunisti. Dôležité je to, aby tam bola viera, aby človek nestratil úplne nádej, že je koniec. Aby prišiel človek, ktorý Vás dokáže uviesť do životnej problematiky a uviesť životné príklady, že sa dá žiť a život nekončí. Dá sa žiť na vozíku aj na protézach. Keď príde za človekom po úraze vozičkár, ktorý je dvadsať-tridsať rokov na vozíčku a ukáže mu ako sa dá aktívne žiť. Je dôležité vo veľmi krátkom časovom úseku ukázať, že sa dá žiť ďalej a v tom momente získava človek iný pohľad na svet. Peniaze tu nehrajú žiadnu rolu. Dôležité sú silné rodinné väzby, väzby na priateľov, možnosť sa realizovať ďalej. To je to, čo nerobil predchádzajúci režim. Nestaral sa o duševno, ale o materiálne hodnoty. Dal postihnutým auto, byt na okraji mesta a nič viac. Dôležité je to, aby ľudia mali možnosť sa uplatniť aj po tom úraze. Je veľmi dôležité komunikovať s rodinou. Nájsť postihnutému rekvalifikačné kurzy, športové aktivity, aby mohol normálne žiť.

Čo sa odohráva v mysli človeka, keď mu lekár povie, že už nikdy nebude chodiť, nebude vidieť, alebo že príde o ruku?
Nie je to jednoduché. V mojom prípade som to bral ako bežnú chorobu, ako chrípku. Veril som, že príde obdobie, keď sa jedného dňa vlastným pričinením z toho dostanem. Postupným štúdiom som potom zistil, že šanca, že budem niekedy chodiť, je minimálna. S tým je veľmi dôležité vedieť sa vyrovnať. Nikdy sa s tým úplne nezmierite tak, že vás to bude tešiť, ale dá sa vyrovnať s tým do takej miery, že budete žiť. Nemá zmysel sa vracať do minulosti, že prečo som mal úraz. U mňa to bolo jednoznačné, podcenil som hlas tela, dostal som mikrospánok a som pripútaný na vozíku len kvôli svojej chybe. Pátranie „prečo?“ by viedlo iba k väčšej psychickej traume. Dôležité je vedieť si to v určitom období zadefinovať a ísť ďalej. Prečo pátrať po tom, že prečo som dostal rakovinu? Skôr je dôležité urobiť aj v tom krátkom období radosť iným a to je cieľom. Nerobiť ostatným traumy. Mne pomohlo to, že som sa s tým dokázal veľmi rýchlo vyrovnať.

Mnoho ľudí s postihnutím sa stalo vo svojom odbore osobnosťou. Vo vede, vzdelaní, v umení. Vy ste sa rozhodli pre šport...
Myslím, že šport je mostom, čo nás spája. Na sebe samom môžem povedať, že šport dokáže naštartovať človeka v určitom procese a dokáže zabudnúť na veci, ktoré sa stali. Pomôže Vám zabudnúť na minulosť. Keď hrám stolný tenis so zdravými, to priťahuje postihnutých ľudí vrátiť sa čo najskôr do spoločnosti. Šport zmierňuje následky. Ja som športoval od malička, takže som mal k športu blízko. Možno aj preto som si zo začiatku neuvedomoval svoje zranenie a športoval aj ďalej. Robil som to aj na invalidnom vozíku, neuvedomujúc si, že je to môj trvalý stav.

Utkvel Vám nejaký moment, na ktorý si pamätáte a dodnes sa k nemu vraciate?
Tak tých momentov je veľmi veľa. Vždy keď vyhrám turnaj, ťahajú slovenskú zástavu a počujem slovenskú hymnu. Mám za sebou tri paralympiády, každý otvárací ceremoniál, takže to sú momenty, na ktoré sa určite nezabúda.

Nájdu potenciálni športovci Vás alebo ich hľadáte Vy?
Je to obojstranné. V poslednom období športovci viac kontaktujú nás ako my ich. Je to pozitívny trend. Týchto športovcov potom zaraďujeme do jednotlivých zväzov, ktoré združuje Slovenský paralympijský výbor podľa ich postihnutia , respektíve podľa športu, o ktorý majú záujem. Potom sú to rôzne centrá talentovanej mládeže. Snažíme sa na centrálnych úrovniach pracovať s postihnutou mládežou, aby sa z nich stali špičkoví športovci, s ktorými sa potom pracuje na vrcholnej úrovni. Robia sa rôzne projekty na báze športu pre všetkých ako napr. Na kolesách proti rakovine a pod.

Na paralympiáde budú súťažiť aj nevidiaci športovci. Ako sa dá technicky lyžovať bez zraku?
Kde je potrebná koordinácia na ich výkon, tam slúži navádzač, čiže človek, ktorý hlasom alebo iným spôsobom pomáha vykonať tento výkon. Tak isto je to v atletike, pri bežeckých disciplínach, pri skoku sú tiež koordinácie hlasu, streľbu robia pomocou zvukových senzorov. Kolky taktiež. Čiže každý šport je aplikovateľný aj pre nevidiacich.

Existuje nejaká špeciálna škola pre trénerov, ktorí sa zaoberajú postihnutými športovcami?
Špeciálna škola nie je, lebo pravidlá sú totožné s pravidlami športov pre zdravých, ale sú určité špecifiká, ktoré získavame na rekvalifikačných kurzoch v zahraničí. Hlavne kurzy pre klasifikátorov, ktoré na Slovensku nie sú. Spravodlivosť vo výsledkoch je na základe správneho zdravotného zaradenia , aby nedochádzalo k veľkým rozdielom. Týchto lekárov školíme v zahraničí, aby vedeli zatrieďovať jednotlivých postihnutých do skupín postihnutia. Ale tréneri sú vyštudovaní ľudia z fakulty telesnej výchovy a športu, ktorí majú vzdelanie na jednotlivé športy prostredníctvom klasického vzdelania.

Stať sa športovcom je jedna vec, ale stať sa profesionálnym úspešným športovcom je druhá vec. Máte nejaké odborné rady ako sa ním stať?
Je to súlad mnohých momentov, ale je to hlavne to, že človek musí chcieť. Malo by to byť v človeku, musí to z neho vychádzať. Musíte ho vopred informovať o tom, čo všetko sa môže stať. Vytváranie podmienok na určitej úrovni, nájsť realizačný tím, musí mu vydržať zdravie a musí mať veľa športového šťastia. Pretože niekedy sekundy, milimetre rozhodujú o úspešnosti. To môžu povedať mnohí športovci, že vo vrcholovom športe môže rozhodnúť aj jediná loptička o tom, či získa športovec medailu alebo nie. V konečnom dôsledku je to aj veľa športového šťastia.

Blíži sa vianočný čas. Aké sú Vaše spomienky na najkrajšie Vianoce aké ste zažili?
Tým, že som sa narodil v Heľpe na strednom Slovensku, boli u nás Vianoce vždy spojené s množstvom snehu , ktorý napadol v priebehu novembra. Vianoce u nás boli vždy biele. V detstve som vždy zažíval nádherné Vianoce. Veľa sme lyžovali, guľovali sa, vôňa ihličia, to sú skôr veci, ktoré sú nehmatateľné a nedajú sa vymazať. Vôňa kapustnice a dobrej atmosféry vždy zabezpečila to, že pocit Vianoc vo mne utkvel a nezabúdam naň. Veľmi ťažko sa nahrádza niečím a budem na ňom stavať aj do budúcnosti.

Máte od detstva nejaké nesplnené želanie?
Ťažko povedať nesplnené želanie. Zatiaľ mi vždy v živote vychádzalo všetko.

Nemáte pocit, že dnes sú už Vianoce skôr o komercii, nakupovaní a darčekoch, a nie o iných hodnotách?
Všetko je v nás, všetko je to o ľuďoch. Ak necháte na seba pôsobiť média a vplyv komercie vniknúť do seba a svojej rodiny, tak Vianoce budú pre Vás komerčnými. Ak ale tento vplyv zastavíte, môžete zanechať tie duchovné hodnoty vo Vás i vo Vašej rodine. Médiá si robia iba svoju prácu, robia to pre svoj obrat a predaj a spravia pre to maximum. Ale o tom ako, zažijete Vianoce a ako sa k nim postavíte Vy, o tom rozhodujete iba Vy.

Popri práci aj študujte. Ako vnímate kvalitu školstva na Vašej univerzite?
Myslím si, že na Slovensku bola kvalita školstva vždy vysoká. Je to dané spoločnosťou a splnenými podmienkami, samozrejme aj finančnými. Tým, že spoločnosť prechádza určitými zmenami, je nám veľmi ťažko odhadovať aký je finančný rozpočet štátu pre školstvo. Môj osobný názor je, že na tak malú krajinu máme veľmi veľa vysokých a stredných škôl. V tom smere, že keď si prejdete od Bratislavy až po Košice, tak rozdrobením týchto finančných prostriedkov nám uniká kvalita. Bol by som skôr za to, aby sa zvýšila kvalita a sprísnili podmienky. Treba dať možnosť študovať všetkým, lebo tá kvalita sa vygeneruje a z tej masy príde len kvalita do vysokých škôl, ktorá potom dokáže posunúť školstvo ďalej, keď hovorím o vysokom školstve. Pretože pochybujem, že táto krajina bude môcť vydávať také množstvo finančných prostriedkov ako vydáva teraz.

V poslednom čase sa hovorilo dosť o spoplatnení vysokého školstva, aký je Váš názor na túto problematiku?
Pokiaľ sa pozriete na západné krajiny, nájdete špičkové školy, ktoré sú financované iba zo súkromných zdrojov. Myslím si, že aj na Slovensku budú musieť vzniknúť školy, na ktorých si budú študenti hradiť štúdium sami. Na druhej strane musí byť alternatíva, lebo sú ľudia, ktorí nemajú dostatok finančných prostriedkov a malo by im byť poskytnuté dostatočné vzdelanie.
Budúci rok budú parlamentné voľby a tak sa už toho veľa v školstve neudeje, lebo veľa ľudí to môže považovať za predvolebný ťah. Vláda posledný rok reformné kroky brzdí, ale veľa očakávam od budúceho volebného obdobia, kedy by sa mohlo začať vyjasňovať aj v školstve.

Chodievate voliť? Boli ste aj teraz voliť do vyšších územných celkov?
Pokiaľ som na Slovensku, tak áno. VÚC, tam je to trochu nešťastné riešenie, že sú viazané na trvalý pobyt, a preto je aj taká nízka účasť. Príkladom je aj Bratislava, kde žije možno pol milióna ľudí, ale z toho polovica má trvalý pobyt inde, takže sa im nechce dochádzať do miesta bydliska. Tam by bolo treba pouvažovať nad riešením s volebným preukazom, a tak odvoliť kdekoľvek na Slovensku. Tým pádom by nebola volebná účasť 18%, ale určite viac aspoň 30-40%.

Vo verejnosti sa čoraz častejšie objavujú pojmy ako je informatizácia a internertizácia. Ako vnímate kvalitu internetu?
Pozerám sa na to z dvoch pohľadov. Zo strany postihnutých ľudí, ktorých postavil internet na nohy a dokázal ich zamestnať. Dokážu sa realizovať nevidiaci aj nepočujúci. Na strane druhej progres na Slovensku je pomalý a potreboval by rýchlejší spád. Je to podmienené viacerými faktormi. Jednou z nich je aj reforma školstva, kde by sa prostriedky mali presunúť na internetizáciu a základnú počítačovú gramotnosť. Tá je v súčasnosti nevyhnutná na začlenenie sa do života a je to jediná cesta pre Slovensko, aby sa dostalo do stredných vrstiev v internetizácii.

Stíhate pri svojom zaneprázdnení sledovať aj globálne problémy spoločnosti?
Určite áno. V rámci našej fakulty a pôsobenia pána prof. Krčméryho v Afrike sa stretávame aj s otázkou chudoby. Musíme ukázať ľuďom, že niekedy vnímame Slovensko veľmi negatívne a vytvárame stres v bežných veciach. Príjem v niektorých krajinách je veľmi nízky a ľudia bojujú o prežitie každý deň. A často krát počúvame od ľudí, že sme chudobná krajina, ale chudoba na Slovensku je relatívna. Hoci nehovorím, že ľudia u nás sa majú veľmi dobre, ale stále je viac krajín, ktoré sa majú podstatne horšie ako my. Možno treba aj v tomto smere pomôcť tretiemu svetu a byť viac dôverčivý k rôznym organizáciám. Vnímať to tak, že Slovensko je krajinou, ktorá by už mohla pomáhať aj iným krajinám.

Ste za odpustenie dlhov krajinám tretieho sveta? Nedávno sa uskutočnil koncert najvýznamnejších hudobníkov LiveAid. Spevák zo skupiny U2 navštívil k tejto téme pápeža Jána Pavla II. Myslíte, že by toto odpustenie dlhov pomohlo africkým krajinám?
Určite áno, ale v tomto smere sa to robí v takej všeobecnej rovine. OSN má oveľa väčšie páky na to, aby mohli pomôcť tretiemu svetu. Osobnosti ako Bono Vox a ďalší k tomu môžu iba dopomôcť zjemniť a posunúť o pár milimetrov bližšie trebárs k vode, čo bol aj projekt Unicefu. V ňom mali ľudia možnosť prispieť k tomu, aby sa zabezpečila základná ľudská potreba pár litrov vody na deň.

Zapájate sa do podobných zbierok aj Vy?
Snažím sa v rámci svojich možností reagovať na takéto zbierky, aj Slovenský paralympijský výbor Organizuje kampaň Na kolesách proti rakovine. Snažíme sa zbierať finančné prostriedky na pomoc ľuďom, ktorým osud nebol priaznivo naklonený.

V akých prípadoch možno podľa Vás využiť vojenské prostriedky na demokratizáciu krajiny? Boli vojenské zásahy v povedzme v Afganistane, Kosove či Iraku oprávnené alebo by sa to dalo riešiť aj iným spôsobom?
V tomto smere nemám dostatok informácií, či bola intervencia správna a opodstatnená, pretože to môžem hodnotiť iba na základe čiastkových informácií z médií. Je veľa dôkazov na to, že keby nenastal nejaký zásah vojakov, že mohlo by to viesť k medzinárodnému konfliktu a ohrozeniu celého sveta. V princípe som človek, ktorý sa snaží urovnať každý konflikt diplomatickou cestou. Vždy hľadám do poslednej chvíle možnosť sa dohodnúť bežnými spôsobmi. Riešenie silou je krajné riešenie a v mojom prípade by som také niečo nedopustil.

Aký máte názor na klonovanie? Možno by sa mohli zachovať nejaké talenty...
Čo sa týka klonovania, znovu sú to pre mňa dva pohľady. V medicíne existujú metódy, kedy sa klonujú poškodené bunky aj pri poškodení miechy. V niektorých krajinách sú tieto metódy zakázané, napríklad v USA. Sú to dva uhly pohľadov. Každý z nás pokiaľ by sa ho to vnútorne dotýkalo, by bol rád, keby mu to pomohlo. Na strane druhej vnútorne ešte nie sú ľudia presvedčení, že takéto klony by mali fungovať vo svete samotné. Pevné rozhodnutie, či áno alebo nie ukáže čas, ale treba apelovať na vedcov a ľudí, ktorí sa v tomto pohybujú. Lebo aj Nobel vymyslel dobrú vec, ale negatívnym prístupom sa dá zneužiť. Rovnako aj klonovanie môže byť zneužité.

Vnímate to tak ako skôr doplnok v medicíne, ktorý keby sa udržal v určitých medziach, bol by prospešný celému ľudstvu?
Určite áno. Všetko, čo ľudstvu pomáha je prospešné a boli by sme hlúpi, keby sme túto možnosť nevyužili. Myslím si, že sme už natoľko vyspelí, že by sme vedeli udržať túto problematiku v určitých hraniciach. Zase je to dané ľuďmi.

A čo sa týka problematiky eutanázie? V nej sa tiež názory rozchádzajú aj u odborníkov.
To je veľmi filozofická otázka. Tisíc ľudí, tisíc názorov. Ak je človek pri plnom vedomí a nie je mentálne narušený, mal by mať plné právo rozhodovať sám o sebe. Pokiaľ chce umrieť, tak toto jeho právo a názor by mal byť rešpektovaný. Mnoho krajín berie rozhodnutie bytia a nebytia do vlastných rúk prostredníctvom trestu smrti a v mnohých prípadoch sa spätne dokazuje, či bol vinný. A v prípadoch eutanázie sa rozhoduje človek sám za seba a my moralizujeme o tom, či je to správne. Pokiaľ sa tak človek rozhodne, nedokáže akceptovať svoj stav, nejedná sa o veľkú skupinu. Poznám z vlastnej skúsenosti, keď človek má také stavy, že hýbe iba očami a má také neznesiteľné bolesti a v tom prípade každá hodina jeho bytia je utrpením pre celú jeho rodinu. Spoločnosť by mala akceptovať jeho rozhodnutie. Je to zásah do základných ľudských práv. Ide o hranice, aby sa to nezneužívalo. Je mi ťažko hodnotiť, keby som ja bol v takej situácii.

Kto pre Vás je osobnosťou?
Pre mňa osobnosťou je Slovensko ako také. Za veľmi krátku dobu, tým, že som často chodil do zahraničia, tak nás často spájali s Československom a Slovinskom. Mysleli si, že tu žijeme na stromoch a nemáme čo jesť. Slovensko ako také sa dokázalo stať jednou silnou osobnosťou. Kdekoľvek vo svete je Slovensko vnímané cez šport, vedu, umenie, cez svojbytnosť, vstupom do EÚ, NATO. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.

Máte nejaké životné motto alebo filozofiu, ktorej sa držíte celý život?
Mojou životnou filozofiou je filozofia bumerangu. Ak položíte naň dobro, tak to dobro sa vám vráti. Ak položíte zlo, tak sa vám vráti to zlo. Človek by ale nemal robiť dobro len preto, aby sa mu to vrátilo.

mf & vk | osobnosti.sk