Kardinál Tomko: Blahobyt neprivádza človeka k hlbšiemu chápaniu ľudských hodnôt

Kardinál Jozef Tomko zavítal na Slovensko pri príležitosti Eucharistického kongresu. Počas niekoľkých dní navštvívil takmer všetky pútnické miesta, stretol sa s mladými ľuďmi aj verejnými činiteľmi, ba dokonca nezamietol možnosť, že pápež Benedikt XVI. poctí Slovensko svojou návštevou tiež. Posolstvo, ktoré kardinál Tomko priniesol a odovzdal nám Slovákom, sa podarilo zachytiť aj našim redaktorom.

Posolstvo kardinála Jozefa Tomka,

prichádzam vo zvláštnej funkcii. Už som bol na Slovensku viackrát, kedy som sprevádzal Jána Pavla Tentoraz však prichádzam ako alter ego, lebo status legáta, pápežovho je rázu aj diplomatického, preto aj teraz ma doviedla ochranka. Musím ich verejne pochváliť, lebo sú to veľmi šikovní šoféri. Zažil som už všelijakú ochranu, no niekedy to bolo mimoriadne zábavné. Tak, ako som sprevádzal svätého otca Jána Pavla II., tak ma tentoraz vysiela Benedikt XVI., hoci on sám by si prial byť na Slovensku. Vy viete, že kardinál Ratzinger bol na Slovensku kvôli dôležitej teologickej prednáške. Prednášku potom rozvinul a dnes je potrebné sa k nej vrátiť, lebo tam sú myšlienky, ktoré sa dajú použiť hlavne na poli politickom. Ako viete Ratzinger mal svoje stretnutia s mysliteľmi, ale aj filozofmi a s ľuďmi, ktorí majú verejné postavenie. Zaujímal sa o etické otázky vo verejnom živote, o to, ako sa etika dodržiava. To sú dnes veľmi vážne problémy, ktoré stoja za udalosťami, ktoré my prežívame. Ratzinger je veľký znalec európskych prúdov, myšlienkových prúdov. Práve preto jeho knihy majú teraz veľký úspech. Nie preto, že sa stal pápežom, jeho knihy boli už dávno preložené do viacerých rečí, ale preto, že sa dotýka najväčších problémov ľudstva. Prichádzam ako jeho zástupca a som mu za to veľmi vďačný a myslím, že celé Slovensko to môže považovať za pozornosť.

Hoci som požiadal neskoro o audienciu, veľmi srdečne ma prijal. Vždy sa modlí o dvanástej hodine Anjel pána, ale predtým má krátky prejav, ktorý vysielajú cez médiá. On potom išiel na druhú stranu, z ktorej vidíte na to námestie a to námestie bolo plné. Také je v Ríme od apríla začiatkom marca. Žijeme čosi zvláštne, lebo vidíme, že sa svet hýbe.

Vyslanec pápeža: Hoci vy možno máte radi jednorazové akcie, ale v Ríme sú udalosti, ktoré sa vyvíjajú pomaly. Tu sú udalosti, ktoré stúpajú a ukazujú záujem o našich veľkých ľudí. Najprv to bol Ján Pavol II., ktorý dokonale poznal Slovensko a teraz Benedikt XVI. Ján Pavol II. u nás navštívil všetky diecézy i ja som s ním bol na mnohých misijných cestách. Pred odchodom mi svätý otec povedal: „Idete na kongres a ja Vám dávam všetky možné fakulty.“ To znamená, že mám zastupovať jeho osobu. Raz sa mi stalo v Ugande v roku 1986, keď som prišiel na NTP a na ceste som videl nápisy: „Welcome Holly Father!“ A tak som sa ich pýtal, že či to už majú pripravené pre svätého otca alebo to ostalo z predošlej návštevy a oni mi vtedy povedali, že ja som pre nich ako svätý otec a to vítajú mňa. Oponoval som, ale oni ma presviedčali, že pre nich som v ich kultúre svätým otcom. Lebo v ich kultúre osoba, ktorá reprezentuje pápeža je taká silná ako samotný pápež.

Takouto príležitosťou je Eucharistický kongres. Už Ján Pavol II. zameral celú svoju činnosť plánovito na čosi, čo je podstatné pre katolícku cirkev a vieru. Pevne veríme, že v Eucharistii je prítomný Ježiš Kristus. Iste, že nie v tej podobe, v akej chodil po Palestíne za svojich čias, ale je prítomný spôsobom sviatostným. Pod tým, čo sa vidí aj pod tým, čo sa nevidí. Eucharistia nie je nejaká relikvia, to nie je vec. Je to on sám prítomný. To, čo je nemožné ľudsky, to je možné v Bohu. Keď on vedel obrátiť vodu na víno, tak vedel obrátiť aj chlieb na svoje telo. Eucharistia je pre nás čosi veľké a ústredné. To nie je maličkosť, preto my kľakáme pred eucharistiou, preto sa robí procesia, aby sme prišli s Ježišom do styku.

Keď som bol v Mexiku legátom, svätý otec ma poveril úlohou predsedať takému malému organizmu, Pápežskému komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy. Skúsenosť z Mexika bola nádherná. Vymenilo sa tam vyše štyroch miliónov ľudí a 17 tisíc zasadalo každý deň. A keď sme spravili procesiu, prvú procesiu po sedemdesiatych rokoch, tak to trvalo štyri hodiny. Ale to bola krásna viera, prejavy toho, že viera žije. A viera žije, lebo cirkev žije, lebo Kristus je živý Kristus, toto je naša viera a to je tajomstvo týchto kongresov.

Eucharistický kongres na Slovensku: Celý kongres bol výborne zorganizovaný. Musím to zreferovať svätému otcovi. Som pyšný, na to, že som Slovák. Som hrdý na to, že som mohol stretnúť mládež, ktorú som videl už na mnohých miestach, v Paríži, v Ríme, v Kolíne, kde sme ich nemohli vyhnať z baziliky. A znovu tá mládež, taká istá je tu. Máme krásnu mládež. Aj Jánovi Pavlovi sa naša mládež veľmi páčila, hlavne keď kričali: „My sa dažďa nebojíme! Svätý otče do Levoče!“ A bude treba vymyslieť niečo podobné aj na Benedikta. Ja som mu to tak nadhodil, veď sa poznáme od roku 1968, srdečne ma vysielal, tak som mu povedal, že ja idem vo Vašom mene, ale „bolo by pekné, keby ste aj Vy zavítali na nejakú návštevu na Slovensko“. Ale on len blysol očami a povedal, že uvidíme. Nemožno to považovať za súhlas, ale ako čosi, čo nevylučuje možnosť a to už je u pápeža veľa, keď sa nevylučuje možnosť. Musíme mu to pripomenúť! Všetko bolo pekne zorganizované. Cesta na Staré Hory a cesta na Donovaly mi pripomenula rok 1990, kedy sme tlačili auto, lebo sme zapadli.

Keď vezmeme ostatné stretnutia, mnoho bolo pekných a skvelých. Rodičia, matky, deti, umelci, všetci sme veľmi skromní a nevieme sa ukázať. A vy ako médiá hľadáte viditeľnosť, ale mali by ste pomôcť málo viditeľným zviditeľniť sa. Ale ja sa priznám, že hoci 60 rokov žijem v cudzine, Slovensko je môj domov. Aj tento kongres zapadá do toho rámca. Vďaka vám za Váš záujem a ak pán Boh dá, dovidenia.

Viera: Na Slovensku sa rozširuje agnosticizmus, Boh sa necháva stranou, na čo nám je? Dnes sa chce žiť až pudovo, spontánne až pudovo. Tak nerobme zo seba anjelov, lebo pudy, to je ako zmiešanina anjela a zvieraťa.

Na cestách som sa stretol s mnohými ľuďmi, ktorí verili v Boha a v Boha najvyššieho. Ľudstvo je skôr deistické ako ateistické. Zaujímavý sociologický jav je to, že veľký blahobyt neprivádza človeka k hlbokému životu, k hlbšiemu chápaniu ľudských hodnôt a dôstojnosti. Neviem, možno by bolo treba urobiť nejaký prieskum, mňa zaujal Sorokin, ktorý študoval vývin civilizácie. Kam spejeme?

Odluka cirkvi a štátu: Je to veľká otázka, pripravujem si materiály, lebo to sa nedá povedať. My rozlišuje štátnu autoritu a potom aj cirkevnú službu. Máme na to aj evanjelium: dať cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je božie. Prečítajte si môj ďakovací prejav, tam sú predpoklady na riešenie tejto otázky. Štátna moc potrebuje tiež nejakú oporu, etickú oporu, lebo štát nerozrieši všetky problémy spoločnosti, ani keby postavil policajta ku každému človeku. To potom bude treba chrániť aj policajtov. Ak tam nie je len ten mravný a etický základ? Tu je náboženstvo, to slúži aj verejnosti, preto netreba zaháňať náboženstvo iba do sakristii, lebo náboženstvo je vec verejná aj pre civilnú verejnosť.

Zrušenie manželstva pre katolíckych kňazov: To sú vždy občas také pokusy. Snažíme sa obetovať a poznám ľudí, ktorí sa dokázali obetovať iba preto, lebo boli v celibáte. Keby chceli muži s rodinami robiť to, čo robíme my, tak v tom možnosť nevidím. Cirkev sa snažila držať celibát, hoci boli vždy nejaké slabosti, tie sa riešia pri jednotlivcoch. Cirkev rieši prípad za prípadom, ale to je veľmi maličké percento, lebo kňazi držia celibát, ale zrušiť celibát, to nie!

- Jaroslava Milčíková- | osobnosti.sk

Foto [c] TK KBS