Ivan Gašparovič: Postavenie prezidenta nie je v dnešnom svete ľahké

Vlastnosti, s ktorými prišiel do politiky, sa snaží si zachovať, pretože verí, že práve kvôli nim bol zvolený. Miluje Jadran a svoju rodinu, ale aj napriek tomu sa rád prechádza po „svojom hlavnom“ meste. Najradšej má pivo a slaninu s cibuľou. Prezident Slovenskej republiky, Ivan Gašparovič, sa nelíši ničím od obyčajného človeka. Dokonca má v sebe niečo viac ako mnohí štátnici – ľudskosť v srdci a solidaritu.

Myslíte, že sa charakterové vlastnosti a práca dajú skĺbiť do kompaktného celku tak, aby človek zostal človekom, nech sa deje čokoľvek?
Určite, ale nie absolútne. Záleží na tom, v akom čase a priestore človek žije a do akého problému sa dostane. Hovorí sa o politikoch, že to nie je seriózna práca a že klamú. Ale treba urobiť rozdiel, či hovorí pravdu, alebo či niekedy vystupuje pred občanov s informáciou, ktorá nemusí byť pravdivá, ale môže spôsobiť veľké škody a ujmy aj na sociálnom postavení občana. Sme ľudia, každý vie byť dobrý aj zlý, rozumný, ale aj vzhľadom k svojim schopnostiam nerozumný. Záleží aj na duševnej sile, či je človek schopný ostať sám sebou.

Ktoré vlastnosti by mal mať podľa Vás dobrý prezident, aby si nielen udržal svoje miesto, ale aj občanov na svojej strane, a tak mohol byť zvolený opäť?
Ak ho voliči zvolili pre určité vlastnosti, ktoré vnímajú, tak by si ich mal zachovať, aj keď sa stane prezidentom. Zachovať si dôveru, ktorú získal na základe svojich schopností. Hoci, postavenie prezidenta nie je v dnešnom svete ľahké. Vo svete, kde sú ľudia dosť často egoistickí, v čase, kedy sa stráca solidarita, by prezident mal byť takouto osobou. Mal by ju vzbudzovať reakciami a prácou. Ukázať, že chápe potreby ľudí, že objektívne chápe aj sociálne, národné, kultúrne a spoločenské otázky.

Aký denný program musíte podstupovať Vy ako prezident?
Záleží od toho, čo ma cez deň čaká. Väčšinou sú to rôzne návštevy širokého spektra, či už rokovania, stretnutia s našimi občanmi, ale aj zahraničnými delegáciami. Sú to otázky, ktoré musí prezident riešiť dosť promtne, ktoré sledujú hlavne médiá, teda stretávanie sa s občanmi Slovenska v mestách a regiónoch. Vo veľkej miere musí mať čas na štúdium zákonov, o ktorých rozhoduje, či ich schváli tak, ako ich navrhuje Národná rada. A potom spoločenské akcie. Je to únavnejšie ako sa zdá.

Čo Vám dala alebo vzala práca v politike?
Do roku ´89 – ´90 som politiku nevnímal ako prácu, skôr ako súčasť života. Po roku ´90 kedy som sa dostal do veľkej politiky ako generálny prokurátor, som ju už začal vnímať ako pracovnú náplň. Nie je to práca jednoduchá. Hlavne z hľadiska vlastností a charakteru, ktorý by mal politik mať. Pokiaľ si to on sám neuvedomí, môže spôsobiť veľa chýb ako sebe, tak aj širokému okruhu občanov. Politika mi zobrala voľný čas a pravidelnú rodinnú pohodu, ktorú som pred tým mal. Najviac som sa vždy tešil na vnukov, s ktorými sa dnes ani nestretávam.

A pokiaľ si nájdete voľný čas ako ho trávite?
Ak mám naozaj voľnú chvíľu, tak som doma. Vo svojom vlastnom prostredí, sedím vo svojom vlastnom kresle. Možno ste čakali, že čítam alebo sa inak zabávam. Skôr čítam komentáre a hľadám odpovede na otázky, čo ma čakajú na ďalší deň.

Aký máte vzťah k hudbe?
Hudbu mám rád. Zúčastňujem sa na folklórnych festivaloch, pretože z folklórnej hudby vznikla každá hudba. Dokonca mám aj svojich obľúbených spevákov. Veľmi rád chodím na operu, hoci dnes už menej, ale pri každej príležitosti keď ju mám, tak idem.

Držíte sa v živote nejakého hesla?
Buď sám sebou!

Aký najoriginálnejší darček ste dostali?
Originálny darček? Akože vôbec? Hmm, keď sa mi narodil prvý syn, takisto aj vnuci. To bol pre mňa pekný darček.

Používate internet?
Áno, používam.Je to fantázia, že sedíte doma pri stole a dozviete sa všetko, čo chcete. Určite sa dnes už bez internetu nedá robiť nič. Ja ho však používam veľmi málo, lebo v mojom postavení dostávam všetky informácie aké potrebujem.
Stačí len povedať a mám ich, takže sa s tým nemusím trápiť.

Ako by ste Vy charakterizovali osobnosť hodnú nazývať osobnosťou?
Častokrát zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Lebo cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti môžeme zaradiť do viacerých kategórií. Môže to byť aj matka, ktorá vychová šesť detí a stanú sa z nich osobnosti. Takže osobnosťou je človek, ktorý dokáže robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše je z jeho práce taký úspech, že z neho čerpá celá spoločnosť. To je ten, komu musíme byť za to vďační a pripomínať si ho stále. Ale sú aj negatívne osobnosti a treba urobiť všetko preto, aby sa takíto jedinci osobnosťami nikdy nestali.

Existuje na Slovensku niekto, kto by si podľa Vás zaslúžil pomenovanie osobnosť?
Osobnosť, ktorá je naozaj osobnosťou, je človek, ktorý urobí naozaj veľa pre štát, nielen v tom čase a priestore, kde žije. To je osobnosť, ktorá si zaslúži, aby sme o nej vedeli, pretože my ostatní žijeme z jej finálneho životného výsledku. Každý národ má svoje vlastné osobnosti, samozrejme z rôzneho pohľadu, či už z kultúrneho, ekonomického, ale aj sociálneho. Na Slovensku boli z môjho pohľadu osobnosti dve. Ľudovít Štúr, aj s ľudmi okolo seba, ktorý urobil maximum a najviac pre nás Slovákov, ale nikto o ňom vo svete nevie. Druhá osobnosť z pohľadu vnímania Slovenska je Alexander Dubček, ktorý pre Slovensko veľa neurobil, lebo bol skôr federálne ladený. Ale keď prídete do zahraničia, tak všetci Dubčeka poznajú. Takže toto sú také rozporuplné hodnotenia osobností.

Patríte medzi ľudí, ktorí nedajú dopustiť na svoje obľúbené jedlo a nápoj?
Naozaj rád mám halušky. Ale toho, čo mám rád, je viac. Najradšej slaninu a cibuľu. A nápoj? TOPVAR. Hoci pivo je aj iné, ale nie také dobré. Predvčerom som bol na bicykli, tak som si s dedinskej krčme dal pivo. A keď mi ho doniesli, bolo bez alkoholu. Také pivo mi nechutí.

Viac telefonujete alebo ste skôr vášnivým sms-károm?
Ako som už povedal. Sedím v aute a poviem: „Jožko zavolaj mi toho..“ tak Jožko zavolá. Nemusím volať nikoho. Je to výhoda funkcie, ktorá ma zbavuje čohokoľvek. To je na jednej strane dobre, ale na strane druhej zle, lebo človek si na to zvykne a zabúda. Aj ja už zabúdam ako narábať s mobilom.

Ako trávite dovolenku?
Keď som bol mladý, chodil som na lyžovačku do Tatier, a leto som pravidelne trávil v Chorvátsku. Jadran je jedno z najkrajších morí, hoci som už bol na veľa miestach. V Chorvátsku sa mi páči najviac a sú tam aj fajn ľudia. Aj moja posledná dovolenka bola v Chorvátsku a bol som chvíľu aj s vnukmi. Ale najradšej chodím do lesa.

Čítate knihy?
Je to už dávnejšie, ale čítal som Motýľa. Je to o mojej profesii - som právnik. Je o neúprosnosti justičných mlynov, že kto sa tam raz dostane, tak má vždy problém, že či je vinný alebo nie. A je to zaujímavé, lebo je to dodnes. A teraz čítam hlavne literatúru faktu, kde nachádzam odpovede na svoju funkciu týkajúce sa politológie a sociológie.

Ako reagujete na súčasný stav našej spoločnosti, ktorá sa stáva čoraz viac konzumnou a hodnoty odchádzajú kamsi do nenávratna?
Ľudia sa stávajú viac ponorení do riešenia vlastných problémov, stráca sa charakter vzájomnej pomoci, i keď nie je to globálne. Spoločnosť sa dostáva do akejsi ľudskej sebeckosti. Bojovať proti tomu nie je jednoduché a myslím, že to bude vždy ťažké, pokiaľ sa nevyrovnajú sociálne rozdiely a nebudú vyrovnané šance získať rovnaký osobný blahobyt. A to bude naveky.

Ktoré oblasti charity najviac podporujete?
Dostávam nesmierne množstvo listov a veľké množstvo je takých, v ktorých ľudia prosia o finančnú podporu. Tak trikrát do roka listy a prosby vyhodnotia a z príslušného fondu sa posielajú peniaze tým, ktorí to najviac potrebujú. Väčšinou sa spojí s nami obec alebo starosta. To je najťažšie, že keď ich idú vysťahovať z bytu, lebo moje právomoci pre takúto pomoc sú nulové. Charitu podporujem. Aj dnes prídu z projektu Maľujme srdcom, určeného pre deti. Osobnosti maľujú obrazy, ktoré sú potom posielané na dražbu. Z nej sa takýmto spôsobom dostávajú peniaze k deťom. Ja som namaľoval vázu s kvetmi a vo vnútri je G, ako Gašparovič. Minulý rok som bol inšpirovaný knihou, ktorú som čítal, tak som maľoval Motýľa.

Kupujete Nota Bene?
Veľmi rád sa prejdem po meste, takže chlapci z ochranky mi ho kupujú, aby som ja nemusel vyberať peňaženku a v podstate peniaze so sebou ani nemám, lebo nosím iba kartu. Ale potom sa s nimi v paláci vyrovnám. Dokonca v maturitnom období ma to prechádzanie po meste stálo hrozne veľa peňazí. Všetci chodili s klobúkmi a tablami a chceli sa fotiť. Bolo to veľmi príjemné, ale stálo ma to hrozne veľa peňazí. (Smiech).

- kv & mil - | osobnosti.sk