Ján Filc: Osobnosti nezapadnú prachom

Sangvinik s energickými črtami, aj takto sa hodnotil bývalý tréner slovenskej hokejovej reprezentácie, keď sme ho pred nedávnom navštívili. Obklopený papiermi a neustále zvoniacimi telefónmi Ján Filc nám venoval viac ako hodinu svojho času. Prekvapil nás hudobným štýlom, modernistickými, ale aj klasickými úvahami o živote. Predsa však nepoprel športové zázemie a vyjadril sa aj k hokejovej budúcnosti.

Držíte sa v živote nejakého hesla alebo motta? Je spojené so športom?
Myslím si, že v živote človeka sú viaceré etapy, kedy sa drží určitého motta, príznačného pre dané obdobie. Ale celoživotne pre mňa je základom kresťanských desatoro. Tieto princípy ctím pretože sú /alebo aspoň by mali byť/ základom konania ľudí našej európskej civilizácie.

Ako Vám zmenil život slovenský hokej a Vaše pôsobenie v ňom?
Zmenil mi ho od začiatku. Hokej som hral od desiatich rokov. Som zo športovo založenej rodiny. Môj nebohý brat Marián bol krasokorčuliarom a ja som sa chtiac-nechtiac dostal do toho prostredia a to už človeka určitým spôsobom deformuje. Deformácia bola u mňa celoživotná, lebo najprv bol hokej mojim koníčkom, potom profesiou, zamestnaním. Neskôr som hokej opustil a odišiel som do obchodnej oblasti, ale opäť som sa vrátil, lebo som presvedčený, že hokejový šport vôbec mi dal veľa a že som bol povinný tomu športu niečo vrátiť. A zároveň je príjemné spolupracovať s ľuďmi, ktorých som na štadiónoch stretol a s ktorými som bol schopný komunikovať a vytvoriť niečo, čo prinieslo potešenie nielen nám, ale aj ostatným ľuďom.

Keby ste sa mali charakterizovať jedným slovom alebo psychologickým pojmom, ste skôr cholerik, melancholik, sangvinik alebo flegmatik?
Myslím, že som do výraznej miery sangvinik a trošku s cholerickou črtou, vtedy keď si človek pripustí trošku viac stresu. Ale to je viac menej reakcia muža po päťdesiatke, keď človek nemôže na všetko reagovať flegmatickým spôsobom.

Do histórie slovenského hokeja ste sa zapísali pokojným prístupom ku hre. Naozaj ste tie krušné chvíle brali s takým nadhľadom?
Boli situácie, ktoré už človek vďaka životným skúsenostiam berie s odstupom, ale samozrejme nikoho nenechá v pokoji to, že tím hrá napríklad semifinálový zápas na majstrovstvách sveta. Upierajú sa na Vás pohľady fanúšikov a celého národa, a tie nohy sú veľmi ťažké, keď človek ide zo šatne na striedačku. Asi ten obraz na televíznej obrazovke nie je celkom odrazom vnútorného napätia.

Máte ambíciu vrátiť sa opäť na post trénera slovenskej reprezentácie?
Nemám ambíciu vrátiť sa na trénerský post. Urobil som výnimku na Svetovom pohári 2004, čo bola mimoriadna príležitosť vynahradiť si nevydarenú olympiádu. Asi to nebolo najlepšie riešenie, ale je to už za nami. Skutočne som rozhodnutý sa na trénerskú lavičku na úrovni národnej reprezentácie sa nevrátiť. Uvidím, či neskôr, možno v dôchodku, sa nebudem venovať trénovaniu detí alebo niečomu podobnému.

Máte nejaký zážitok, ktorý Vám mimoriadne utkvel v pamäti počas hokejovej kariéry?
Zážitkov je strašne veľa. Každá sezóna má iný podtón. Je ich neúrekom. Úsmevných, smutnejších, ťažko je vyberať , ktorý je ten najzaujímavejší.

Prekročili sme prahy nového tisícročia, ktoré je považované aj za tisícročie informačných technológií. Využívate internet? Máte nejakú obľúbenú elektroniku?
Internet je nevyhnutnou súčasťou všetkého, čo robíme. Veď vidíte, že mám internetový vyhľadávač otvorený aj teraz a získavame potrebné informácie (pozn.: rozhovor sa odohral v kancelárii spoločnosti). Neviem si dnes predstaviť bez neho fungovanie spoločnosti, napr. takej v akej pôsobím ako riaditeľ. Skutočne naši obchodní partneri - hlavne tí so skúsenosťou so zahraničím - automaticky predpokladajú, že využívanie informačných technológií v spoločnosti našej veľkosti a zamerania bude na úrovni medzinárodných požiadaviek.
Z elektronických hračiek som dosť dlho odmietal tento mobilný zázrak, ale ako vidíte dnes mám pre istotu dva, aby som vedel odlíšiť športové a pracovné záležitosti. Ale nakoniec je to aj tým, že žijeme v takej dobe, kedy je určitým spôsobom nevyhnutnosťou
byť v kontakte v ktoromkoľvek čase.

S internetom súvisia aj e-maily. Často mailujete? Nemyslíte si, že klasické posielanie listov a čakanie na ne malo väčšie čaro?
Aj keď sa to veľakrát nezdá, som v podstate romantická duša. Ten svet sa strašne rozbehol, zmenšuje sa a blázni sa hlavne preto, lebo si uvedomujeme, že všetko sa dá urobiť rýchlo. Je to otázka rýchlych dopravných prostriedkov, kapacity internetu, mobilov, to znamená, že si naberáme na seba príliš veľa. A tak už nemáme čas na krasopisné vypisovanie obálok, navoňanie v niektorých prípadoch a je to škoda, lebo keď si to človek pozrie vo filmoch z dôb minulých, tak to boli pekné časy. Ľudia mali viac času a vedeli viac prežívať tie krajšie stránky života. Ale pravdou je, že e-mailovú poštu využívam dennodenne a to celosvetovo.

Čítate? Ak áno, veľa a akú literatúru?
Čítam rád, veľmi veľa a stále a verím tomu že budem, kým mi zrak bude slúžiť. Som veľmi vďačný všetkým, ktorí sa rozhodli stať sa spisovateľmi. Čítanie ma obrovsky obohacuje, je to môj relax, s knihou zaspávam každý deň. Už je to asi taký starecký návyk. V posteli s jablkom, knihou a psíkmi, s ktorými sa o to jablko delím. Je to tak každý večer keď som doma a veľakrát na cestách sa na ten rituál veľmi teším.

Aký máte vzťah k hudbe? Inklinujete k modernej alebo skôr ku klasickej hudbe?
Ja som klasický prípad hudobného modernistu, ktorý zostal stáť vo vývoji. Vyrástol som v generácii rockerov a trošku som sa k nim aj hlásil, aj keď som sa o kariéru v hudobnej oblasti veľmi nepokúšal. Ale pokúšal som o pozíciu DJ-a a mal som pomerne dobrú diskotéku. Aj vďaka môjmu bratovi, ale aj vďaka tomu, že som si veľa platní priniesol zo zahraničia, kam sme chodili s hokejom. Boli to časy kedy Beatles a Rolling Stones už boli úplne hore a vstupovali do toho iné hodnotné kapely. Nebránim sa ani novšej hudbe, ale skôr som prívržencom beatovej klasiky. Veľa mi hovorí aj Ravel, Schumann, Bach, Mozart - sú to veci, ktoré si rád vypočujem, ale som iba konzumentom tejto hudby a nie odborníkom.

Myslíte, že charakterové vlastnosti a práca sa dajú skĺbiť do kompaktného celku tak, aby človek zostal človekom, nech sa deje čokoľvek?
Pokiaľ človek robí prácu tak, ako to cíti vo svojom vnútri, tak ju robí prevažne dobre a väčšinou je i úspešný. Vytvára to určitým spôsobom jednotu. Pokiaľ človek nie je súčasťou toho svojho produktu, lebo to nie je práca, ktorou človek žije ale len „zúfalý“ pokus získať peniaze, tak vtedy stráca osobný vzťah k hodnotám, ktoré práca so sebou prináša a na výslednom produkte sa to určite prejaví.

Po skončení pôsobenia v trénerskom kresle sa Vám vytvorilo možno aj časové vákuum. Čím alebo ako sa ho snažíte vyplniť?
Myslel som si, že budem mať viac času. Mýlil som sa, lebo som prešiel do pozície funkcionára v ľadovom hokeji, kde som bol zodpovedný za širokú odbornú oblasť. To znamená, že som ako člen Výkonného výboru SZĽH zodpovedal za reprezentačné výbery od 15 rokov po „A“ mužstvo a podobne za oblasť športovej prípravy talentov. Denno-denne som tým žil prakticky až do júna tohto roku kedy som prešiel do pozície predsedu Slovenskej únie športu, kde sa snažíme v spolupráci so športovými zväzmi hlavne športových hier nájsť cestu k tomu aby naši politici a ľudia zodpovední z titulu svojich funkcií za tento národ, že šport nie je len to, čo sa napíše v novinách, ale že šport je aj určitá kvalita života spoločnosti a prejav kultúry spoločnosti. A štát je povinný sa voči športu postaviť tak, aby sa jasne vymedzila spoločenská dôležitosť všetkého, čoho sa šport dotýka a čo sa dotýka športu. Zatiaľ sa nám to nepodarilo urobiť, ale verím, že sa nám to podarí spoločne so všetkými dosiahnuť.

Čo si myslíte o odchode slovenských hokejistov do zámoria? Považujete to za prínos alebo skôr za stratu pre slovenský hokej?
Je to jedno aj druhé súčasne. Pre niektorých hráčov je odchod prínosom, pre iných trpkou skúsenosťou. Pokiaľ prichádza mladý človek, ktorý vyrastal v dobrom prostredí s určitou mierou talentu a aj mentálnou odolnosťou, tak poväčšine to má na jeho budúcnosť pozitívny dopad. V tom prostredí sa pripravený človek vyvíja tak, ako sa vyvinuli Šatan, Bondra, Pálffy a mnohí ďalší na hviezdy svetového rangu. Naše prostredie je nepostačujúce, nielen z hľadiska finančného. Nedostatok konkurencie, nízka úroveň morálky prostredia, nevymožiteľnosť práva, nezdravý klubizmus „tiežfanúšikov“, vstupy rodičov do odbornej sféry a mnoho iných denných problémov prakticky znemožňujú, aby športovec mohol vyrásť do 100% svojich predpokladov. V športoch so silnou medzinárodnou konkurenciou nepoznám veľa športovcov, ktorí sa dokázali na Slovensku rozvinúť do absolútnej svetovej špičky.

Ako vidíte budúcnosť slovenského hokeja?
Vidím ju veľmi čierne. Jeden z dôvodov, prečo som požiadal o uvoľnenie z funkcií zo SZĽH je, že nemôžeme brať spoločenskú zodpovednosť za veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Nevieme ich ovplyvniť tak, aby sme mohli povedať, že máme nejakú perspektívu, pretože spoločenské a ekonomické podmienky výrazne zaostávajú za krajinami, ktoré dnes tvoria svetovú hokejovú špičku. Už sa to začína prejavovať na hokejových výberoch. Máme málo detí a vôbec do hokeja nemôžu vstupovať deti z priemerných a slabších sociálnych a ekonomických pomerov. Deti z ekonomicky silnejších rodín i napriek tomu, že veľakrát preukážu vysokú mieru nadania majú zvyčajne málo vôle prekonávať prekážky – a tých je v hokeji veľa a ťažkých.

Myslíte, že by sme mohli na Majstrovstvách sveta 2006 obhájiť titul Majtra sveta?
Tá krátkodobá perspektíva je závislá od veľa okolností , ale je možné, že výjdu veci ako sa podarili nám. Verím, že „bitky“ o niektorú z medajlí na MS alebo ZOH sa v krátkom čase opäť dočkáme. Skôr mám obavu z dlhodobej perspektívy.

Zažili ste už deja vu? Ak áno, môžete nám prezradiť aké to bolo a s čím sa spájalo?
Zažil som ho na LP platni, ktorú nahrala vynikajúca skupine 70-tych rokov Crosby, Stills Nash & Young a volala sa Deja vu. Vždy, keď počujem niektorú z ich skladieb, si na ten jav spomeniem. Ale určite každý z nás už zažil i ten pocit návratu niečoho známeho a blízkeho prežitého v minulosti. Mystici hovoria, že to súvisí s predchádzajúcim životom.

Máte obľúbené miesto alebo krajinu, kam sa radi vraciate?
Áno, už som v tom veku, kedy sa rád vraciam a nielen v spomienkach, ale aj na miesta, ktoré mám rád. Trošku nostalgia, ako tento rok, keď sme si po dlhých rokoch zopakovali miesto dovolenky – teraz už len s manželkou a dcérou, lebo syn má od júna vlastnú rodinku - na ostrove Lošinj v Chorvátsku.
To sú chvíle veľmi príjemné, kedy sa človek môže vrátiť na miesta známe z mladých rokov ešte v relatívne dobrom zdraví.

Ako hodnotíte projekt akým je osobnosti.sk?
Myslím si, že je fajn, keď si národ vie pripomenúť osobnosti a je pravdou, že u nás je to dosť veľký problém. Bulvár dosť ovplyvňuje a mení pohľad ľudí na to, čo sú osobnosti a čo sú momentálne vychytené VIP. Ja som skutočne poctený a prekvapený, lebo neviem, že či naozaj to, čo som robil ja v športe súvisí s pojmom osobnosť na tej úrovni, na ktorej vnímam ľudí z minulosti i súčasnosti a o ktorých som presvedčený, že to sú osobnosti. Tí ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a boli autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je, lebo ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.

- Jaroslava Milčíková & kv - | osobnosti.sk