Nápísali, povedali o ňom:
...................................................................................................................................
Milo Urban :
" Milo Urban a časopis Slovenský národ ( 1925 – 1926 )
Aj v tomto období sa ukázalo, že prvotne nadobudnuté kontakty v mládežníckom časopise Vatra, ho budú šťastne sprevádzať životom aj naďalej. Stalo sa tak, keď si svojho horlivého prispievateľa z Vatry spomenul jej vtedajší redaktor Augustín Način – Borin, ktorý bol nateraz organizátorom denníka Slovenský národ. Milo Urban sa tak po troch rokoch stal opäť, no tentoraz už skutočným, redaktorom so skutočným platom a navyše v redakcii, ktorá mala všetky podmienky na robenie dobrých novín. V tomto období sa jeho cesty preťali s cestami ďalšieho skvelého spisovateľa a novinára Joža Nižnánského, ktorý pracoval ako redaktor v Slovenskej politike. Našli si spoločný byt u pani Izákovej, sestry generála M. R. Štefánika, a tým zapečatili ich celoživotné kamarátstvo.
V redakcii mal šťastie na ľudí s rovnakým záujmom ako mal on a to, robiť dobré noviny. O dobré príspevky tiež nemali núdzu keďže platili „slušné“ honoráre. Ani v tomto období Milo Urban nebol z tých, čo sa dobrovoľne púšťali do politických tém. Ani to nebolo príliš treba, pretože denník nemal dozorcu v podobe žiadnej politickej strany. Jeho oblasťou zostala aj teraz kultúra, z času – načas aj sociálna a hospodárska oblasť a spravodajstvo. O prípadné politické otázky sa ochotne postaral Milov, podľa jeho vlastných slov, dobrosrdečný šéf Jur Koza – Matejov. Urbanova chuť písať však ani týmto nebola uspokojená, a tak v spolupráci s ostatnými redaktormi a A. Načinom – Borinom začali vydávať aj knihy.
"
................................................................................................................................
Keď Martin Rázus predvídavo poukázal na to, kam smeruje autonomistické hnutie v réžii ľudákov, bol už dávno vyliečený z ilúzie, ktorú v ňom vzbudzoval nástup Adolfa Hitlera k moci. Pôvodne v ňom videl prejav sily národného uvedomovania, ale už o rok neskôr, v lete 1934, sa od nacistického vodcu dištancoval a varoval, že „taký nacionalizmus musí viesť k diktatúre“. Na rozdiel od neho Andrej Hlinka nacizmus nikdy tak ostro neodsúdil. Ľudová strana sa už v druhej polovici dvadsiatych rokov vyznačovala takým silným autoritárstvom a centralistickým riadením, aké neexistovalo v nijakom inom politickom zoskupení, vrátane komunistov. Karol Kmeťko, Jur Koza-Matejov, Ferdinand Juriga, skrátka celá vnútrostranícka opozícia, ktorá stála na princípoch dnešnej kresťanskej demokracie, už opustila rady ľudákov a HSĽS (ktorú si dal jej vodca roku 1925 pomenovať po sebe) sa čoraz viac posúvala smerom ku krajnej pravici.
................................................................................................................................
Politickýmodstránením kádrov, ktoré sa formovali pred rokom1948 vytvorilo sa vákuum
v pripravenosti bádateľov schopných riešiť naliehavé teoretické problémy. Až na všeobecnú
prípravu rýchlikových kurzov, osobnú novinársku skúsenosť, nebola tu príprava žiadna. Rok
1948 a päťdesiate roky znamenajú preto aj vo výskume generačnú kataklizmu. Strata slovenskej
štátnosti v roku 1945, nútená emigrácia mnohých bádateľských elít, „očista“ po roku 1945 a
následne po roku 1948, vyradila nádejné autorské zázemie slovenskej novinovedy (J. Barát,
J. Buday, K. Čulen, J. Damborský, R. Dilong, F. Houdek, V. P. Hronec, J. Krmler, Š. Janšák,
F. Kalač, Š.Košík, JurKoza-Matejov, P. J. Kysucký, K. Lányi,D. Rapant, Š. Sommer,A. Štefánek,
J. G. Breza, J. Paučo). Zväčša autorov sústredených okolo periodík Kultúra, Pero, Elán.
..................................................................................................................................
1. Vznik a roz‰írenie saleziánskeho diela na Slovensku
Pre pochopenie udalostí, ku ktor˘m pri‰lo v b˘valom âeskoslovensku v pät’-
desiatych rokoch minulého storoãia, ponúkam vel’mi struãn˘ pohl’ad na roky,
ktoré im predchádzali a ktoré sa dajú charakterizovat’ ako roky zapú‰t’ania
a zvel’ad’ovania saleziánskej charizmy. Salezián Jur–Koza Matejov, v prílohe
Ïivotopisu Don Bosco1 opisuje nakrátko vznik a obdivuhodné roz‰írenie saleziánskeho
diela na Slovensku spolu s jeho v˘chovnou ponukou.
Okrem niekol’k˘ch kÀazov, ktorí udrÏiavali s donom Boscom obãasn˘ písomn
˘ styk, mal najväã‰iu zásluhu na oboznámení Slovenska s osobnost’ou Jána
Bosca a jeho v˘chovou hornoore‰ansk˘ farár prelát Pavol Jedliãka. Hned’ po
smrti dona Bosca v roku 1889 napísal 190 stranov˘ Îivotopis Jána Bosca, ktor˘
vydal Spolok sv.Vojtecha ako podielovú knihu2.
Aj vd’aka tejto knihe sa ãoskoro na‰li prví Slováci, zaujímajúci sa o saleziánske
povolanie. Odchádzajú do Talianska a po rokoch formácie sa z viacer˘ch z nich
stali misionári.
...................................................................................................................................
Béla Tuka.(dalej BT)
prvy krok vo veci béla tuku zacal dr. milan ivanka (predseda strany ceskoslovenskej narodnej demokracie-jej slovenskej pobocky) uz v r.1922, ked sledoval jeho "výnimočné činy". toto potvrdzuje tvrdenie AA o politickom pozadí. neskôr, ho udal za vlastizradu 5.5.1928.
spisovatel Angyal Béla v knihe ochrana záujmov a samospráva píse:
Citácia:
madarske historicke dokumenty len velmi zriedka spominaju jednu skutocnost. BT pred zaciatkom svojej ucitelskej kariery pracoval 5 rokov na budapestianskom statnom policajnom oddeleni kriminalnych cinov. na zaklade tu nadobudnutych skusenosti sa mu darilo dlhe roky unikat. ceskoslovenska policia ho nedokazala usvädcit, z posluhovania madarskym organom. ani napriek pouzitiu najmodernejsej techniky v tom case. napr: odpocuvacie mikrofony v jeho kancelarii, prehladavanie dokumentov a sledovaním jeho sekretárky, vsetko zbytocne.
vratim sa k 5.5.1928-hacik bol v jeho poslaneckej imunite. tu mu zrusili pred vianocami 1928. nasledne ho zatkli 3.1.1929. v tom case si siroka verejnost kladla otazku: preco neusiel ked ho v maji r. 1928 obzalovali za vlastizradu? ako je vam zname patril k vrchným predstavitelom HSĽS. v prebiehajucom procese mu najviac pritazilo niekolko osob a jeho vlastnych vyrokov. startovacim bodom obzaloby bola jeho praca turócszentmártonská deklarácia v jej desiatom roku, znamejsia pod nazvom Vacuum iuris. publikovana 1.1.1928. v nej sa BT vyjadruje v tomto zmysle: spominana deklaracia je tajna zmluva medzi cechmi a slovakmi o tom, ze slovaci vstupili do statneho zväzku s cechmi len na "skusobnu dobu" desiatich rokov. k tejto dohode vraj doslo 30.10.1918 a vyprsat mala k 31.10.1928. dalsi, kto ho "poskodil" bola jeho niekdajsia prava ruka v slovenskom denniku Jur koza-matejov. nazorovo sa nezhodli a koza-matejov zalozil vlastny dennik pod nazvom slovensky narod. k 1. velkej medialnej bitve doslo v novembri 1926, ked koza-matejov vo svojom denniku obvinil tuku z: okrem ineho z podpory madarskych kruhov, nie len na slovensku ale aj politickych kruhov v madarsku, od ktorych nasledne dostaval fin. prostriedky na svoju protistatnu cinnost....vyvrcholilo to ked koza-matejov bol za hlinkom a ziadal o zrusenie poslaneckej imunity BT, v novembri toho isteho roku. tym sa vyostril aj vztah medzi BT a hlinkom. pritom ale velmi zaujime su skutocnosti, ktore nasledovali po jeho zatknuti. tuka vraj mal hlinkov slub, ze do väzenia nepojde. hlinka viackrat urgoval u prezidentskej kancelarie T.G.Masaryka a ziadal o jeho stihanie na slobode.
................................................................................................................................
V bývalom Charitnom domove v Pezinku žili a zomreli mnohé významné osobnosti. Spomeniem aspoň tie najvýznamnejšie: spišský pomocný biskup ThDr. Štefan Barnáš, spisovateľ a provinciál rehole piaristov P. Jozef Branecký SchP, novinár a publicista vdp. Jur Koza Matejov, provinciál saleziánov a spisovateľ don Andrej Dermek SDB, tajne vysvätený biskup vdp. Anton Richter a mnohí iní.
.................................................................................................................................
Martin Rázus:
Čoskoro nato sa uskutočnilo prvé rázusovské „smútočné zhromaždenie“, ktoré 22.8. usporiadala Slovenská národná strana v Mošovciach a na ktorom prehovorili miestni farári Jur Koza Matejov a Jozef Devečka, za politických predstaviteľov Ľudovít Koštial.
....................................................................................................................................
POSLANECKÁ SNĚMOVNA N. S. R. Č. 1925.
I. volební období.
11. zasedání
5195.
Súrna interpellácia
poslanca Andreja Hlinku a spoločníkov
na celú vládu, menovite na dra Eduarda Beneša, ministra zahraničia
v záležitosti ťSlovenského NárodaŤ, tak zvaného časopisu neodvislého smeru slovenskej ľudovej strany, založeného za štátne peniaze a s vedomým vlády Československej republiky.
Celé Slovensko drží v napnutí jedna nepekná žurnalistická affera, ktorú do súvisu donášajú s p. ministrom zahraničia drom Eduardom Benešom, ako duševným pôvodcom.
Toto je záležitosť časopisu ťSlovenský NárodŤ, ktorého majiteľom a šéfredaktorom je p. Jura Koza Matejov, bývalý redaktor ťSlovákaŤ v Bratislave. Dňa 3. mája b. r. vyšiel ťSlov. NárodŤ, časopis p. Jura Koza Matejov, ako blesk s jasného neba. Ešte dňa 1. mája prišiel Koza do redakcie ťSlovákaŤ, vybral si plat na jeden mesiac a zákonom mu dovolenú slobodu na 3 mesiace. Toho istého dňa upravil na niže podpísaného predsedu slov. ľudovej strany a nakladatelského spolku ťSlovákŤ prípis: ťže založením nového časopisu ťSlovenský NárodŤ je nútený vystúpiť z redakcie ťSlovákaŤ. ťRobím to však - píše Koza - s tým presvedčením, že budem mat možnosť ešte viac a intensívnejšie pracovať za tie národnie idee, za ktoré som i po dnes spolu pracoval s Vámi.Ť
Čakali sme vývin veci až do 7. mája h. r. Tohoto dňa prišiel do sekretariatu slov. ľudovej strany istý do veci zasvätený pán a zodvihnul závoj s tejto tajnosti plnej a nekorrektnej záležitosti.
Dľa k nám došlých zpráv za touto záležitosťou nestojí nik, iný - ako bývalý minister s plnou mocou pre Slovensko, dr. Vavro Šrobár a dr. Beneš, minister zahraničia. Dľa vypovede čistého svedka maliar Ondrej Kováčik dňa 1. jan. 1925 v, hľadal dra Šrobára a vyzval ho, aby otvoril k založeniu denníka potrebný obnos. Dr. Šrobár bezodkladne odcestoval do Prahy. Druhý deň sa navrátiac, sdelil Kováčikovi, že ťkonferoval s drom Benešom. Švehla ležal nemocný a nemohol sa s vecou intenzívne zaoberať.Ť Poneváč sa dru Šrobárovi a Benešovi vec ľúbila, sľúbili, že sdelia aj samému presidentovi republiky dru T. G. Masarykovi.
Nasledujúceho dňa už poveril dr. Šrobár p. Andreja Kováčika, aby vyjednával s Jura Koza Matejovôm, ktorému mal sdeliť, že v Prahe na kompetentnom mieste myšlienku založenia neodvislého časopisu s veľkou sympathiou prijali a budú sa nekonečne tešiť, keďby sa pod vôdcovstvom p. Jur Kozu Matejovho utvorila jedna loyálna oposičná strana, z ktorej by mohla vláda kedykoľvek zaplniť ministerstvo a významnejšie štátne úrady.
Dr. Šrobár chcel naraz dve muchy zabiť: chcel mať hneď stranu i časopis. P. Jur Koza mu sdelil, že sa to stretne s nekonečnými ťažkosťami, ak by chcel novú stranu zakladať; ale že sa mu to pošťastí v samej strane, keď ju roztrhne na ľavé a pravé krýdlo. Koza nevedel, udať, že kto bude s ním držať z poslancov. Zakládal si vo fiktívnych nespokojencoch v ľudovej strane, menovite ale v akademickej mládeži. - Koza žiadal na časopis jeden milion a neskoršie na založenie strany zase jeden milion.
Dňa 20. januára 1925 večer sa sišiel dr. Šrobár s p. Jurom Kozom u Kováčika. Šrobár ponúkal p. Jurovi Koza najprv týždenník, ak vystúpi zo strany a redakcie ťSlovákaŤ, ďalej vysoký úrad Ale Kozu toho neuspokojilo. On žiadal denník.
Dr. Šrobár založil pomocou neznámeho mecena denník pod menom ťSlovenský NárodŤ. Dňa 5. mája 1925 dr. Šrobár toto povedal v jeho ville v Bratislave na hlbokej ceste: ťvy viete o všetkom, vy ste zasvätený do všetkého, ale mne toto Kováčik zamlčal.Ť Toto je historikum tej trapnej affery, vôči ktorej zmizne affera benzína a petroleja. Tu stojime zoči voči s jednou korupčnou afferou.
Koza Jur, chudobný človek, ktorý nechal v Necpalách značný dlh, ktorý bol bezmajetný, jedného krásneho dňa - 3. mája - nás zradne nechal, redaktorský plat si dňa 1. mája vyzdvihnul a v tenistý deň sa stal majiteľom a redaktorom veľkého a nákladného časopisu ťSlovenský NárodŤ.
Dľa článku dra Jozefa Budaya v ťSlovákoviŤ uverejneného mala zo štátotvorných strán chodiť u dra Beneša deputácia a napomínať dra Beneša na nekorektný, dobrodružný a zároveň bezúčelný tento krok.
Dr. Beneš vedel, že on s Kozom nepoškodí kompaktným šíkom slovenskej ľudovej strany. Dr. Beneš mal povedať, že mu v zahraničí škodí inkompromisný katolicismus slov. ľudovej strany. On potrebuje v zahraničí ukázali, že celý katolicismus nestojí za ľudovou stranou, ale že je loyalne katolícke krýdlo, ktoré nebude prekážať a krížovať prevedenie jeho cirkevno-politických zákonov, menovite orabovanie majetku katolíckej církvi a separaciu církvi od štátu.
ťA toto je hodno tie obetované milionyŤ, mal odpovedať dr. Beneš. Tieto dni, dňa 3. júna č. 123, sa zjavil ťSlovenskej PolitikeŤ článok, ktorý žiada vyšetrenie a vyjasnenie tejto nepeknej záležitosti. Dľa verejnej mienky ťSlov. PolitikaŤ je časopis dra Milana Hodžu, ministra národohospodárstva.
Tuto sa verejne a otvorene upodozrieva dr. Šrobár a dr. Beneš za pôvodcu a korupčníka p. Juraja Kozu. My sme vec vyšetrili objasnili. My máme svoje stanovisko a svoj jasný obraz a dôkazy o tejto tlačovej affére. My sme sa s Kozom poriadili. Ale nesmieme ani na okamžik dovoliť, aby sa udržiavala mienka, že za touto korupčnou afferou stojí dr. Beneš Eduard, zahraničný minister Československej republiky. Ba že o tomto mal vedomosti a že do nej zasvätený aj sám prezident republiky, ktorý p. Jura Kozu Matejova prijal v mesiaci marci incognito na audiencii, ako to p. Jur Koza v svojom článku širokej verejnosti sdelil.
Česť a reputácia tak ministra dra Beneša ako poslanca a vyslúženého ministra dra Šrobára vyžadujú čím najbedlivejšie a najobjektivnejšie vyšetrenie a osvietenie tejto nekorektnej veci. Nik nesmie byt ani len na okamžik v tom domnení, že minister i československej republiky s vedomým prezidenta otravujú verejnú mienku nielen Slovenska, ale celej Europy: Že ministri za našim chrbtom nám otravujú, zdemoralisujú nášho redaktora. A že z verejných peňazí chcú zavádzať slovenskú verejnosť, keď Jurovi Koza Matejovmu dali k disposicii toľko milionov, koľko ich bude potrebovať na svoj časopis.
Toto upodozrenie otriasa dôveru v ministrov, hrozné svetlo ono hádže na pomery v našej republike a prekáža konsolidovaniu pomerov na Slovensku.
Preto kladieme tento súrny dotaz na celú vládu a tážeme sa celej vlády:
1. Či vyjednával dr. Šrobár s vládou československou, menovite s drom Ed. Benešom o založení denníka s programom a neodvislým smerom slovenskej ľudovej strany na zavedenie verejnej mienky a demoralisovanie voličov slovenskej ľudovej strany?
2. Či zodpovie pravde to čo napísal dr. Buday do ťSlovákaŤ o deputácii štátotvorných strán u dra E. Beneša, ktorá ho vystrihala pred dobrodružstvom a bez účelnosťou podujatia dra Šrobára?
3. Či je ten tajný a nemenovaný mecen p. Jura Kozu, dr. Eduard Beneš, minister zahraničia?
4. Či p. dr. Eduard Beneš vskutku stvoril p. Kozovi tento obnos potrebný na časopis a rozbitie slovenskej ľudovej strany? Jestli áno, z akých tajných fondov?
5. Konečne, keďže sa dokáže, že p. Ed. Beneš je ten tajný mecén Kozov, či chce ešte aj ďalej na tom významnom mieste a našu republiku pred celým vzdelaným svetom kompromitovať?
6. Či je náchylná vláda Československej republiky už či súdobnou cestou alebo vyslaním parlamentárnej nestrannej, komisie túto vec objasniť a seba, menovite dra Eduarda Beneša z upodozrenia korupcie očistiť a verejnú mienku na Slovensku uspokojiť?
V Prahe, dňa 4. júna 1925.
Hlinka, Hancko, Kurťak, Tománek, dr. Petersilka, Tomik, dr. Kubiš, dr. Buday, Bobek, Onderčo, dr. Gažík, dr. Juriga, Sivák, dr. Labaj, Böhr, Scharnagl, Schälzky, Mark, Füssy, dr. Luschka, Budig.
.................................................................................................................................
Živý most obety
Slovenský katolícky novinár Jur Koza--Matejov napísal ešte v roku 1923 vetu, ktorú potvrdila budúcnosť: „Sme malým národom veľkých mučeníkov.“ Biskupi Ján Vojtaššák, Michal Buzalka, Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko a Štefan Barnáš, kňazi, ktorí našli smrť za mrežami – Štefan Bača, Andrej Gerát, Pavel Kovács, Alfonz Paulen, Miron Petrašovič, Augustín Raška, rehoľníci, ktorí zomreli za vieru vo väzeniach a pracovných táboroch, sestry Zdenka Schelingová, Barbora Boenighová a Barbora Ševčeková, rehoľníci Dominik Trčka, Mikuláš Lexmann, laici, ktorí zomreli za vieru vo väzeniach, v pracovných táboroch alebo krátko po prepustení František Bokor, Emma Olbrichová, Ivan Roštár, Hedviga Rozborová, Mária Tencerová, Janko Havlík, zavraždení kňazi Jozef Toth, Štefan Polák, Přemysl Coufal, František Cubínek, Ľudovít Sénaši. Tento zoznam by sa dal dopĺňať. Pritom to nie sú iba ľudia, ktorých Cirkev oficiálne uctieva ako svojich svätých a blahoslavených. Tu totiž nezáleží na počte, ale na kvalite, ktorou je vernosť myšlienke a ideálu, za ktorý obetovali svoj život. Táto obeta sa v dejinách nestráca, ale premieňa na živý most, ktorý nás spája s Kristom a otvára novú perspektívu Cirkvi i celej spoločnosti.
|