Rudolf Viest na narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. Nie nadarmo mal veľmi dobré rodinné zázemie. Revúca bola mestom, kde bolo roku 1862 založené prvé slovenské gymnázium a od tohoto obdobia žila čulým národným životom. Viestova rodina patrila k tým, ktoré mali veľký podiel na pestovaní národnej kultúry a slovenského národného povedomia i v čase silnej maďarizácie.

Keďže sa životné podmienky Viestovcov po smrti otca výrazne zhoršili, neskôr sa celá rodina presťahovala do Budapešti, kde vyštudoval Rudolfov brat Ivan a kde mal isté kontakty. Bola to jediná možnosť ako zabezpečiť štúdium aj pre ostatných.

Tak sa Rudolf Viest dostal do Budapešti, kde vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu a po krátkom zamestnaní bol ako dobrovoľník povolaný 1. októbra 1911 do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil u 7. pešieho pluku v Štyrskom Hradci.

Dňa 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby u 5. pešieho pluku a ako veliteľ čaty odišiel s ním na front. Dňa 24. novembra 1914 bol ako vojak rakúsko-uhorskej armády zajatý v Krakove a v auguste 1915 sa ihneď po zotavení prihlásil do srbskej armády bojovať na front. V tejto súvislosti osobitnú kapitolu v jeho živote znamenalo formovanie československých vojenských jednotiek v Rusku, kam bol neskôr na vlastnú žiadosť preložený. Sám sa podieľal spolu s ostatnými na organizácii čs. vojska v Rusku. V roku 1920 sa po rôznych útrapách vracia späť do vlasti.

Formujúca sa 1. ČSR znamenala ďalší zlom v jeho živote. Dňa 1. januára 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. V armáde pôsobil ako dôstojník a neskôr zastával v generálnom štábe významné funkcie.

Mobilizácia v septembri 1938 zastihla gen. Viesta v Košiciach, kde bol od 1. decembra 1937 zástupcom veliteľa VI. zboru. Správa o mníchovskom diktáte ho zastihla 30. septembra 1938, keď na základe rozkazu sa presunul cez České Budějovice do Soběslavi, kde bolo neskôr určené veliteľstvo jeho zboru. Už vtedy sám pochopil, že politická situácia v Európe nie je dobrá a tiež to, že pre hitlerovské Nemecko je Mníchov a Československo iba začiatkom rozsiahlejšej agresie vedúcej k vojne.

Po týchto neradostných mesiacoch bolo pre generála Viesta vyhlásenie samostatného Slovenského štátu v roku 1939 ďalším ťažkým úderom. Ešte pred zasadnutím Slovenského snemu 14. marca 1939, spolu s Jankom Jesenským, Jozefom Gregorom Tajovským a ďalšími československými legionármi, vypracoval pre snem memorandum, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného štátu hoci vedel, že vývoj už nebude môcť ďalej ovplyvniť.

Neskôr bol menovaný do funkcie generálneho inšpektora slovenskej armády priamo na MNO, hoci vedel, že to bude funkcia iba formálna. Hneď po rozbití Československej republiky sa pripravoval na odchod do zahraničia, kde sa hodlal aktívne zapojiť do odboja. Koncom augusta 1939 odišiel na služobnú cestu do Maďarska, z ktorej sa už nevrátil a cez Juhosláviu sa dostal do Francúzska.

Neskôr, hoci ho Vojenský súd v Bratislave odsúdil na trest smrti za dezerciu, podieľal sa osobne na formovaní čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku. Po porážke Francúzska boli naše jednotky postupne presunuté do Veľkej Británie a v Londýne sa Viest kontaktoval s dr. Benešom. Neskôr bola čs. vláda uznaná za regulérnu súčasť odbojových akcií. Udalosť, ktorá k tomu výraznou mierou prispela, bolo napadnutie ZSSR Nemeckom v júni 1941. Krátko potom Veľká Británia prišla s ponukou vytvorenia štátov širokej protifašistickej koalície, čo urýchlilo ako jediný možný variant boja proti fašizmu aj uznanie čs. vlády na čele s dr. Benešom. Od tohoto okamihu mohol opäť Beneš vykonávať funkciu prezidenta. Za takejto situácie sa podieľal Viest na organizovaní jednotiek vo Veľkej Británii. Podrobne pritom sledoval situáciu na frontoch 2. svetovej vojny a písal si vlastný denník o týchto udalostiach.

Začiatok Slovenského národného povstania ho zastihol v Moskve, kam v druhej polovici augusta 1944 odletel z Londýna s československou vládnou delegáciou. Po utvorení 1. československej armády na Slovensku bol na základe rozhodnutia prezidenta Beneša a na návrh ministra národnej obrany zo 6.septembra 1944 menovaný za jej veliteľa. Na povstaleckom území vyvíjal nadmernú aktivitu pre to, aby zastavil postup nepriateľských jednotiek do vlasti, ale situácia sa nevyvíjala priaznivo. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. Prechod cez úbočia horských masívov a zákutí nebol ľahký. Nakoniec Viest spolu s Golianom prišli po preskúmaní situácie dňa 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec, kde si chceli oddýchnuť. Vtedy ešte netušili, že celú oblasť mali Nemci dopredu dobre zmapovanú a dokonale obkľúčenú. Dňa 3. novembra 1944 ich zajali nemecké jednotky a odviedli z dediny najprv do Banskej Bystrice a potom do Bratislavy, kde ich osobne vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS H. Höffle. I v týchto ťažkých situáciach sa chovali obidvaja generáli statočne. Pri výsluchoch často opakovali, že veria v porážku fašizmu. Neskôr boli prevezení do Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to odsúdení na trest smrti. Miesto ich likvidácie nie je doteraz známe.

Rudolf Viest bol svojim pevným a neoblomným charakterom výraznou oporou SNP. Jeho meno preto nemôže byť zabudnuté a bude uchované i pre budúce generácie.