Ján Želibský sa narodil 24. novembra 1907 v Jabloňovom. V rokoch 1924-1926 študoval na súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave. Už tu sa zoznámil s Cypriánom Majerníkom, s ktorého tvorbou nájdeme neskôr viaceré paralely. Od svojej mladosti neustále zápasil s existenčnými problémami, v pätnástich rokoch úplne osirel. V rokoch 1930-1933 študoval na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe, kde sa naučil precíznej kresbe a dôkladnému štúdiu modelu a v rokoch 1933-1936 na Akadémií výtvarných umení v Prahe u prof. Willyho Nowaka. Ateliér Willy Nowaka sa ukázal ako optimálne miesto pre viacerých slovenských poslucháčov.

V období štúdií sa stala Praha miestom, kde sa pred blížiacim sa fašizmom uchýlili mnohí európski intelektuáli a umelci, ktorí sa bezprostredne podieľali na intelektuálnych a umeleckých aktivitách. V rokoch 1929-1938 absolvoval štúdijný pobyt v Paríži na Ecole des Beaux-Arts. V roku 1938 sa stáva členom Umeleckej besedy v Prahe a v roku 1944 získal výročnú cenu tohto spolku. V roku 1945 sa stal členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. V roku 1946 ho vymenovali za profesora na Akadémií výtvarných umení v Prahe od roku 1950 jej prorektorom. Od roku 1952 do 1979 pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 1952-1955 bol jej rektorom. V roku 1969 bol menovaný národným umelcom. Zomrel 13. novembra 1997 v Bratislave.

Ján Želibský bol spočiatku, ako aj mnoho ďalších poslucháčov, pomerne výrazne ovplyvnený Cézannovým budovaním kompozície a plochy, až neskôr uvoľňuje svoj rukopis s príklonom skôr k Daumierovi, je očarený robustnosťou Picassových postáv, z českých umelcov mu bolo najbližšie dielo Františka Tichého, v zátišiach v ranej tvorbe čerpal z ikonografie kubizmu. Prevažne do roku 1937 sa venuje predovšetkým ľudovej tematike a vytvára lyrizujúce pomerne statické poetické obrazy slovenského vidieka pričom mu nie je vzdialená ani mierna irónia a polemizácia s idealizáciou slovenského ľudu. Vychádza aj zo svojich bezprostredných spomienok, napokon svoje detstvo prežil v dedinskom prostredí. Sú to zobrazenia bežného každodenného života ale aj ľudových zvykov a slávností.

Od roku 1937 sa začína zaoberať, podobne ako viacero jeho generačných vrstovníkov, mestskými motívmi. Je len prirodzené, že pražské prostredie so svojou špecifickou atmosférou ponúka množstvo príťažlivých motívov. Venuje sa zobrazovaniu atmosféry kaviarní, alebo osobitému svetu harlekýnov či baletiek, ale aj intímnym portrétom žien. Častými sú motívy divadla alebo záhradných koncertov, kde nachádza špecifickú atmosféru a zobrazuje nielen aktérov ale kladie dôraz aj na sústredených divákov v dobe utvrdzovania si vlastnej kultúrnej identity. Evidentný je uvoľnený rukopis, dynamické krátke ťahy štetca a kontrast svetla a tieňa.

Významné miesto v jeho tvorbe však zaberajú, najmä od roku 1939, aj bezprostredné reakcie na dobovú situáciu, spočiatku na španielsku občiansku vojnu, potom na ďalšie šírenie sa nebezpečenstva fašizmu – motívy utečencov, poplachov, horiacich domov a mŕtvych ľudí v pochmúrnej atmosfére a s výraznou redukciou farebnej škály. Aktuálna sa stáva aj Jánošíkovská tematika, ako symbol vzbury ale aj motív zrady.
Od začiatku 40. rokov sa opätovne vracia aj k dedinskej tematike, v roku 1947 podnikne mesačnú cestu po Slovensku, kde naberá nové inšpiračné zdroje.

Z dnešného pohľadu už môžeme skonštatovať, že práve 30. a 40. roky patrili k vrcholom Želibského tvorby. Tieto diela boli výsledkom neustáleho hľadania, konfrontovania, vnútorného napätia, ale aj umeleckej odvahy.